Luník IX naozaj existuje

Účastníci tohtoročnej Sociálnodemokratickej akadémie prichádzajú na sídlisko Luník IX.
Foto: Zuzana Homer

Luník IX je také miesto-nemiesto. Každý o ňom vie, každý má o ňom akúsi predstavu, každý má naň nejaký názor. No predsa tam takmer nik nebol. Pochopiteľne, prečo by sem aj človek chodil? Neleží na žiadnej trase, nenájdeme tu žiadnu významnú prírodnú ani kultúrnu pamiatku. No hlavne, keď sa povie Luník IX, pre bežného človeka je to, povedzme, významový ekvivalent posledného miesta, kde by sa chcel nachádzať. Ostrovček na kraji Košíc, kam, zdá sa, civilizácia, tak ako ju poznáme a ako sme na ňu zvyknutí, nesiaha.

Pravdepodobne by som tam ani ja v živote nevkročil. Nuž, osud to tak zariadil, že som sa ako účastník tohtoročnej Sociálnodemokratickej akadémie ocitol v autobuse na ceste práve tam. Je nás asi dvadsať a tento víkend sa máme bližšie zoznámiť s problematikou rozvoja regiónov a integrácie marginalizovaných komunít. A tak sme tu. Presnejšie povedané, na zastávke bezprostredne pred sídliskom, keďže to bolo najďalej, kam nás bol autobusár ochotný odviezť. Neostalo nám nič iné, ako vystúpiť, zapáliť si a počkať, kým po nás niekto príde.

Foto: Wikimedia

Ako som sa rozhliadol, do očí mi hneď udrel veľkoplošný portrét pápeža Františka na fasáde prvej bytovky. Odkazy na jeho návštevu v roku 2021 si pri troche pozornosti všimnete po celom sídlisku. Pod bytovkou s pápežom stojí súsošie, ktorého autorom je Oto Hudec. V miniatúre zachytáva tri typy bytoviek, ktoré tu nájdete: klasický panelák, novší typ bytovky a nízkoštandardnú bytovku, ktorú tunajší volajú kukurica. Na dvoch z nich stoja sochy detských superhrdinov, ktorí chránia sídlisko. Na jednej budove sa socha náročky nenachádza. Myšlienka je, aby dielo dotvárali samotné deti, ktoré sa pri ňom hrajú.

Foto: Wikimedia

Ako sme tam tak postávali, postupne sa okolo nás zhŕkli tieto zvedavé miestne deti, ktoré nás od tohto bodu sprevádzali celým sídliskom. Slova sa ujal chlapec na bicykli, ktorý z nich bol zrejme najsmelší. Priateľsky sa nás vypytoval, odkiaľ sme a čo tu robíme, bežné reči. Jeho rovesníci toho veľa nenahovorili, ale zato pozorne sledovali, čo sa deje. Z rozhovoru nás po chvíli vyrušil príchod nášho sprievodcu. Milý pán s jemným frankofónnym prízvukom, ale inak perfektnou slovenčinou, ktorá vám napovie, že na Slovensku musel stráviť nie týždeň, ale podstatnú časť svojho života. Pracuje pre miestnu neziskovku a náplňou jeho práce je predovšetkým koordinácia svojpomocnej výstavby na sídlisku a zapájanie miestnych detí do kadejakých zaujímavých aktivít. Od zastávky nás vedie cez celé sídlisko až do komunitného centra, kde nám spolu so známou sociologičkou Sylviou Porubänovou priblížia život marginalizovaných komunít na Slovensku.

Postupne míňame budovy všetkých dôležitých miestnych inštitúcií. Je medzi nimi škola, ktorá je so svojimi vyše tisíc žiakmi najväčšia v Košiciach, aj kostol, jediný v Košiciach, ktorý sa kedy mohol tešiť návšteve pápeža. Najviac ma však zaujal podnik s názvom Róm, kaviareň a bar v jednom. Sľúbil som si, že keď sa sem ešte raz vrátim, zájdem tam na pivo.

Mnohí poznáme Luník IX skrz neslávne známe fotky, na ktorých sa popri rade bytoviek vŕšia kopy odpadkov. Priznám sa, že i ja som cestou ku komunitnému centru čakal, kedy sa za rohom zjavia. Nuž, ako nám sprievodca po ceste vysvetľuje, táto halda bola už dávnejšie odstránená. Na mieste, kde sa vtedy hromadili odpadky, dnes stoja detské preliezky. Majú zabrániť tomu, aby sa priestor opäť zmenil na smetisko. Zdá sa mi, že celkom úspešne. Pozitívne zmeny posledných rokov však siahajú ešte ďalej. Z tých najdôležitejších spomína výstavbu nových bytoviek na Hrebendovej ulici. Nasťahujú sa do nich rodiny z pôvodných bytoviek, ktoré žijú najusporiadanejším životom (ide o 48 rodín). Uvoľní sa tak miesto pre ľudí z miestnej nelegálnej osady Mašličkovo, kde už o dva roky podľa slov starostu Šaňu nebude ani noha.

Sídlisko je pomerne kompaktné, a tak už po krátkej prechádzke vchádzame do komunitného centra. Sprievodca nám cestou spomenul aj ďalšie úspechy, ktoré by stáli za zmienku. Ale ruku na srdce, neprišli sme sa sem len utvrdzovať v tom, čo sa podarilo. A ani ja tento text nepíšem len preto, aby som podal prehľad dobrých správ. V priebehu prednášky sa postupne ukazuje, že ak sa chceme baviť o plnohodnotnej integrácii do spoločnosti, zatiaľ sme sa dotkli len špičky ľadovca. Integrácia, pod tým sa rozumie, že bežný Róm bude v ekonomických a sociálnych ukazovateľoch dosahovať také čísla, aké dosahuje priemerný Slovák. Že vstúpi do školského systému, na istej úrovni z neho úspešne vystúpi, nájde si prácu, vlastné bývanie, založí rodinu, bude sa zúčastňovať spoločenského života a tak ďalej. V skratke povedané, jedného dňa to, že sa narodíte Rómom, nijako nebude predurčovať kvalitu vášho života. Asi je každému jasné, že tento problém nevyrieši ani nová bytovka (niežeby bola na škodu) a že sa pri integrácii bavíme o procese trvajúcom niekoľko generácií.

Čo s tým? Zdá sa mi, že najprv treba správne pomenovať problém. Je u nás rozšírená predstava, že rómske deti nemajú záujem o vzdelanie a dospelí o zamestnanie. Z toho sa často vyvodzuje, že integrácia je osobným rozhodnutím každého Róma a že akákoľvek pomoc priam bráni tomu, aby sa situácia zmenila k lepšiemu. Dovolím si povedať, že je v tom zrnko pravdy, a nemá zmysel to popierať. Určite nájdete aj Rómov, ktorí vyslovene odmietajú pracovať alebo chodiť do školy. No aj na toto zrnko pravdy sa treba pozrieť trochu ináč.

Problém s naším ponímaním je dvojaký. Po prvé, Rómom všeobecne, ale najmä tým z osád, sa na každom kroku hádžu polená pod nohy. Či už ide o klasický príklad zamestnávateľa, ktorý sa kvôli predsudkom rozhodne nezamestnať Róma, alebo aj o také veci, ako je neuspokojivá dopravná infraštruktúra spájajúca sídlisko s mestom. Hromadná doprava podľa slov sprievodcu spočíva v jedinej autobusovej linke, ktorá pendluje medzi jedinou zastávkou priamo na sídlisku a mestom. Podľa jeho slov na nej premáva najstarší autobus v meste, ktorý sa často kazí, a znemožňuje tak napríklad pravidelný príchod do práce. To, pravdaže, znova prehlbuje nedôveru zamestnávateľa. Ak príde Róm tretí deň po sebe neskoro do práce, môže sa odvolávať na pokazený autobus, koľko chce.

V očiach šéfa je to ďalší nezodpovedný Róm. Mohol by som pokračovať, ale myslím si, že nemusím, pretože každý Slovák vie, že Rómovia nestoja na rovnakej štartovacej čiare ako ostatní.

Druhý problém je menej viditeľný ako halda smetia a menej zrejmý ako diskriminácia. Ide, jednoducho povedané, o to, že rómske osady a getá sú miesta, kde sa syn rodí do života svojho otca.

V odbornej terminológii, ako nám vysvetľuje pani sociologička, je reč o generačnej chudobe. Hovoriť o generačnej chudobe, to znamená pozerať sa na problém skôr štrukturálne, systémovo. Nepozerajme sa len na desaťročného Róma, ktorý zo školy nosí podpriemerné výsledky. Všímajme si radšej prostredie, v ktorom spolu so svojimi rovesníkmi vyrastá. Ak jeho rodičia neprikladajú vzdelaniu žiadnu váhu, pretože sami v škole zažili len neúspech, čo od neho môžeme čakať? Dieťa potrebuje okolo seba vidieť, že úsilie má zmysel a že vzdelanie môže otvárať dvere. Ak túto skúsenosť nemá ani doma, ani medzi svojimi rovesníkmi, ťažko od neho očakávať, že bude školu vnímať ako cestu von z chudoby. Prelomiť kruh generačnej chudoby, to je naozaj herkulovská úloha bez ohľadu na to, v akej krajine a v akej komunite sa o to usilujeme. Ale dá sa to. Ako povedal náš sprievodca na námietku, že iní sa o to už pokúšali a nikam to neviedlo: „Je to ťažké, nie nemožné.“ Zmena myslenia bude vyžadovať veľa práce ľudí, ako je náš sprievodca, aj zmenu prístupu mesta a štátu.

Sám odchádzam s pocitom, že integrácia si v prvom rade vyžiada zmenu myslenia v celej našej spoločnosti. Nebudem písať o tom, že treba rozšíriť povedomie o generačnej chudobe, i keď aj to, samozrejme, treba. Kameň úrazu je v tom, že pre nás osady vlastne ani neexistujú. Teda existujú, ale zároveň akoby nepatrili do nášho sveta. Sú ako nepríjemný sen, ktorý sa občas vráti, keď príde správa o požiari alebo návšteve pápeža. No veľmi rýchlo sa zo sna zobudíme a pokračujeme vo svojom dni. Ich starosti nepočítame medzi starosti našej spoločnosti.

Znie to možno až absurdne, ale musíme konečne skonštatovať: Luník IX naozaj existuje. Slovenský národ si prešiel príliš dlhou a tŕnistou cestou na to, aby zatváral oči pred utrpením iných. Verím, že Luník IX by nemal vzbudzovať odpor, ale každého Slováka tlačiť ako kameň v topánke, ktorý mu nedovolí ľahostajne kráčať ďalej. Nielen z ľútosti, ale aj preto, lebo na solidarite stojí naša národná identita. Vladimír Mináč to svojho času povedal veľmi dobre: „My sme už národ bohatý… alebo pomerne bohatý. Len preboha nezabudnime na tých, ktorým sa nepodarilo zbohatnúť a ktorí hladujú, ktorí nežijú. Ani na chvíľu nesmie príslušník môjho národa zabudnúť. Ak zabudne, nech ho niekto sírou vypáli, nech nie je.“

Autor je študentom filozofie na Univerzite Karlovej v Prahe