Začiatkom dvadsiateho storočia žili Slováci v habsburskej monarchii zvanej Rakúsko-Uhorsko. Monarchia sa rozprestierala od Krakova na severe po Boku Kotorskú na juhu. Od Černovíc na východe po Bodamské jazero na západe. A ani užšia domovina – Uhorsko – nebola nejako malá. Okrem Slovenska a dnešného Maďarska tam patrila Zakarpatská Ukrajina, veľká časť Rumunska (aj Brašov), srbská Vojvodina, severovýchodná časť Chorvátska až po Rijeku a dnešný Burgenland v Rakúsku. Toto všetko mohli Slováci považovať za vlasť, aj keď z matky sa stala macocha v podobe vládnucej maďarizácie. Pred vyše 300 rokmi, na ceste za lepším životom sa viacerí Slováci poberali zo severu krajiny, kde boli ich pôvodné sídla južným smerom. Najprv len neďaleko: dnešný sever Maďarska a okolie Pešti, neskôr až na samotnú vtedy „vojenskú“ hranicu na Dolnú zem, dnes je to slovenské osídlenie v južnom Maďarsku, Rumunsku, Srbsku a Chorvátsku. Oni sa nevysťahovali z rodnej krajiny, oni iba presídlili vo vlastnej krajine. Žili naďalej slovenský život so všetkými radosťami a strasťami totožnými so životom „jadrových“ Slovákov na severe Uhorska. To sa zmenilo zánikom Uhorska v roku 1918. Slováci sa nepohli z miesta, pohli sa hranice. Slováci sa dostali do viacerých krajín, ktoré sa stali ich novými vlasťami. Vždy sa však považovali za Slovákov. Ako sa s tým vyrovnávali, predstavíme na príklade Slovákov z Bačky, Banátu a Sriemu vo Vojvodine v Juhoslávii, dnes v Srbsku.
V novembri 2024 na bratislavskej Bibliotéke sa objavila kniha Samuela Jovankoviča „V tom Petrovci je…“ s podtitulom: Príspevky do mozaiky dejín Slovákov vo Vojvodine. Vyšla ako 21. zväzok edície Vedecké zošity v Slovenskom vydavateľskom centre v Báčskom Petrovci v Srbsku s finančnou podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Jej autor je historik, slovenský rodák z Báčskeho Petrovca, ktorý už vyše 30 rokov žije a vedecky pracuje na Slovensku. Lektorský posudok napísal Michal Babiak. Rozsahom pomerne útla (150 strán), ale kvalitným obsahom priam pretekajúca publikácia.
Obsahuje Úvodné poznámky, Edičnú poznámku a Slovo o autorovi Samuelovi Jovankovičovi, ktorý do tejto publikácie zaradil 14 štúdií, z ktorých dve ešte predtým neboli uverejnené. Jednotlivé štúdie sú doplnené poznámkovým aparátom. Výber rámcujú dva texty (v obsahu prvý a posledný), ktoré okrem odborného pohľadu majú aj spomienkový charakter. Prvý „V tom Petrovci je…“ analyzuje slovenské ľudové piesne o Petrovci a zasadzuje ich do historického kontextu vzniku a rozvoja tamojšieho slovenského národného života. Slovenská ľudová pieseň bola súčasťou každodenného života krajanov, aj v rodine autora. Posledný text s názvom „Spomienky na medvediarov“ načiera do autorovho detstva a zároveň približuje život tamojších Cigáňov – Rómov v tom čase.
Nad „zostávajúcim“ tuctom príspevkov sa zamýšľam chronologicky s prihliadnutím na tematiku. Od najstarších čias po súčasnosť. Štúdia „Kanonické vizitácie ako historický prameň“ analyzuje protokoly – zápisy úradných návštev biskupov v cirkevných zboroch, konkrétne v Békešskej Čabe, Naďlaku, Poľnom Berinčoku, Kovačici z rokov 1816, 1818 a 1836. Obsahujú dejiny zborov, početnosť duší, príjmy, správne riadenie a pod. Je to skutočné kvalitný zdroj pre štúdium života predkov po príchode na Dolnú zem. Na ňu časove nadväzuje štúdia „Knieža Michail Obrenovič – priateľ Slovákov“, ktorá stručne, no vyčerpávajúco prináša poznatky obohacujúce náš domáci slovenský pohľad aj na naše dejiny. Osobitne ma zaujali – pre mňa takmer neznáme – profily dvoch Slovákov Karola Packa a Janka Šafárika. Zaujmú aj kapitolky o manželstve kniežaťa…
Koniec dolnozemského devätnásteho storočia s presahom do dvadsiateho storočia príťažlivo približujú ďalšie dve štúdie: „Historik Jozef Maliak (1856 – 1945)“ a „Dr. Ľudovít Miloš Mičátek (1874 – 1928) významný dolnozemský Slovák“. Sú to vynikajúce osobnosti, na Slovensku nie príliš známe, ktoré vykonali pre slovenské povedomie Dolnozemcov a pre poznanie ich prínosu pre slovenský národ mimoriadne veľa. A mali nemalý podiel na vývoj udalostí v roku 1918 v južných krajoch zanikajúceho Uhorska.
Prenesme sa do tej doby pred vyše 100 rokmi. Južným Slovákom sa otvárajú nové národné obzory. O tom je štúdia „Vojvodinskí Slováci a pripojenie Bačky, Banátu a Barane k Srbskému kráľovstvu“. Neprebiehalo to o nič menej dramatickejšie a menej akčnejšie ako začlenenie Slovenska do Česko-Slovenska. Neoddeliteľnou súčasťou vtedajšieho slovenského vzopätia je prípad zrodu slovenského gymnázia v Petrovci. Autor prináša na túto tému dve štúdie: „Vznik a začiatky fungovania slovenského gymnázia v Petrovci“ a „Význam a miesto petrovského gymnázia v živote vojvodinských Slovákov“. Ustanovenie tohto slovenského vzdelávacieho semenišťa bol neľahký proces, ale nadšenie (najmä Petrovčanov a nielen ich) prináša ovocie aj po 100 rokoch. Jeho lavice opustilo 4 668 žiakov zo Srbska, Juhoslávie, Československa, Rumunska a Ruska a je najstaršie gymnázium pôsobiace mimo slovenského územia a učí všetky predmety v slovenskom jazyku. Petrovské gymnázium určite patrí na najvyššie priečky vrcholového zoznamu kultúrneho dedičstva a národnej pamäte Slovákov, keby taký existoval.
Rok 1941 prináša ďalšiu tvrdú skúšku Slovákom, zánik Juhoslávie. Bačku (s Petrovcom a Novým Sadom) okupuje horthyovské Maďarsko. K tomu sa viaže štúdia „Hrať či nehrať?“ (Príspevok o slovenskom ochotníckom divadelníctve v okupovanej Bačke v rokoch 1941 – 1944). Tunajšie tradície slovenského ochotníckeho divadla boli úctyhodné, avšak o drsnosti maďarskej okupácie svedčí len šesť predstavení v slovenskom jazyku za uvedené roky.
Do záverečného recenzného bloku zaraďujem príspevky o Matici slovenskej a organizovanom živote Slovákov z Juhoslávie na Slovensku. „Raz založená a dvakrát obnovená Matica slovenská v Juhoslávii/Srbsku“. Taký názov má štúdia o Matici slovenskej v Juhoslávii. Vznikla v roku 1932 (na jej čelo sa postavil Janko Bulík, pravidelne pripomínaný na Slovensku aj dnes) a fungovala do rozpadu Juhoslávie. V Maďarmi okupovanej Bačke (sídlo MS bolo v Báčskom Petrovci) ju zakázali. Napriek tomu boli snahy tamojších matičiarov rozšíriť svoju činnosť na všetky slovenské územia okupované Maďarskom (vrátane južného Slovenska). To sa nepodarilo. Po skončení vojny v júni 1945 sa činnosť MS v Juhoslávii obnovila. V roku 1948 ju včlenili do Zväzu kultúrno-osvetových spolkov. A prestala byť samostatnou inštitúciou. Až v roku 1990 úspešne obnovili Maticu slovenskú (stále ešte v Juhoslávii). Juhoslávia v tom čase prechádzala veľkými zmenami (aj štátoprávnymi), čo sa pretavilo do dnešného výsledku – existencie MS v Srbsku. Autor podrobne mapuje tamojší matičný proces. Ukazuje sa, že MS má doteraz významné miesto v slovenskom národnom hnutí vo Vojvodine.
Slováci z Juhoslávie sa organizovali aj po príchode/návrate do materskej krajiny. S. Jovankovič o tom píše v príspevku: „Spolok Slovákov z Juhoslávie 1945 – 1949“. Spolok Slovákov z Juhoslávie vznikol v roku 1945, kedy bol „zaznamenaný najväčší migračný prúd v akcii Mať volá, keď sa niekoľko tisíc Slovákov vrátilo späť do starej vlasti“. Problémy s tým spojené pomáhal riešiť tento spolok. Aj v súvislosti geopolitickými výkyvmi (roztržka s Titom) bol SSJ v novembri 1949 rozpustený. Po novembri 1989 opäť dochádza k spätnej migračnej vlne Slovákov z Dolnej zeme, ktorá trvá doteraz. Preto v roku 1991 obnovili na Slovensku Spolok Slovákov z Juhoslávie (SSJ). Tomu je venovaný príspevok s názvom „Štvrťstoročná tradícia“ 25 rokov od obnovenia činnosti Spolku Slovákov z Juhoslávie. Podrobne sleduje jeho činnosť, výsledky a napĺňanie krajanských potrieb jeho členov. A je to úspešná činnosť. Autor publikácie, ktorý je dlhoročným i súčasným predsedom SSJ končí konštatovaním: „Aj v budúcnosti si želáme stretávať sa, vzájomne si pomáhať, spolupracovať, upevňovať a ďalej rozvíjať národnú spolupatričnosť a lásku k rodnému kraju.“ A mozaiku príspevkov dotvára text: „Minulosť dolnozemských Slovákov v učebniciach dejepisu, pracovných zošitoch z dejepisu a v dejepisných čítankách pre základné a stredné školy v Slovenskej republike“, v ktorom autor zúročuje svoje odborné pôsobenie v slovenskom školstve a v Štátnom pedagogickom ústave.
Záverom: Pripájam sa k slovám autora z úvodných poznámok, ktorý verí, že „jednotlivé texty zaujmú čitateľa nie iba ako historická literatúra, ale aj ako zdroj informácii o dejinách dolnozemských, najmä vojvodinských Slovákov (…) a nádejam sa, že prispejú k lepšiemu porozumeniu snáh a životných údelov vojvodinských Slovákov, bez ohľadu na to, či žili a žijú vo svojom rodisku, alebo v novej vlasti – v Slovenskej republike“.
Ja z tohto zdroja pravidelne načieram na ich prednáškach a z ich publikácií.
