Pri pestrosti literárnej tvorby Boženy Slančíkovej Timravy, ktorá ponúka hlboký ponor do všeobecnej umeleckej platnosti a zaraďuje sa aj do kontextu európskej literatúry, môžeme sa v knihe Timrava – gazdiná z Polichna, zoznámiť aj s výberom jej autentických záznamov, akými sú zaujímavé zápisky kuchárskych receptov, dobrých rád pre domácnosť a ľudového liečiteľstva. Nebolo však ľahké zostaviť tento výber. Podujal sa na to Július Lomenčík.
Július Lomenčík:
Timrava – gazdiná z Polichna
Vydavateľstvo Matice slovenskej,
november 2025, 152 strán
Starú ošúchanú knihu s poznámkami /v počte 512/, objavila jej neter Zlata Petrivaldská, rod. Slančíková, dcéra jej brata Bohuslava Slančíka v čase, keď sa Timrava presťahovala z Polichna k nej do Lučenca. Koncepčne upraviť recepty podľa tematického okruhu bolo náročné. Niektoré recepty boli v nemeckom, ale i v maďarskom jazyku. Niektoré aj v nárečí. Už spisovateľka Dana Podracká sa pokúšala o vydanie Timravinej kuchárskej knihy.
V ústrety jej vychádzal dlhoročný starosta obce pán Kyseľ. Ako mi hovorila, niektoré z receptov na zákusky si aj vybrala a vyskúšala ich. No až snaha Júliusa Lomenčíka kuchársku knihu dokončiť bola korunovaná úspechom. Kniha je rozdelená do viacerých častí.
V kapitole Stravovanie sú zoradené mäsité a bezmäsité jedlá, koláče, krémy, cukrovinky a torty, ktoré Timrava piekla a zdobila pre ľudí z obce na svadby a krstiny. V druhej kapitole Alkoholické nápoje sa môžeme dočítať o príprave vín a likérov. Najznámejší z jej likérov /ako spomínala spisovateľka Hana Ponická/ bol jahodový likér. Zaujímavé sú aj recepty na výrobu rôznych druhov vína /Figové víno, Rožné víno/.
Vzácne pre dedinčanov boli jej liečiteľské rady. Liečebné postupy pri zápaloch močového mechúra, proti krvácaniu, opareninám a popáleninám a iným neduhom. Nezabudla ani na kozmetické rady: skrášľovanie obličaja, vlasov, zubov, na hygienu prostredia a dostupné prostriedky na dezinfekciu či deratizáciu.
V tých časoch neexistovali chladničky ani mrazničky. Poradiť jednoduchým ľuďom ako uchovať potraviny a zabrániť ich znehodnoteniu či už zaváraním sušením alebo inými spôsobmi, považovala Timrava tiež za potrebné. Radila ako uskladniť zeleninu na zimu, uchovať „večné droždi“, ktoré je dnes základom kváskovania, čo si počať „s páchnúcim mäsom“. Nechýbajú návody na pranie /pranie s petrolejom/, použitie konopného oleja, vápenej vody a iné zaujímavosti platné pre tú dobu. Všetky nájdeme v jej zápiskoch. Zoradené sú v kapitole Praktické rady.
Vzácnosťou v knihe sú zápisy z jazykového pohľadu a to, ako vedela narábať spisovateľka s jednotlivými prvkami jazyka, s miestnym nárečím, ktoré je dosť špecifické, a včleniť ho do svojich diel. V knihe sú ukážky z jednotlivých jej poviedok, do ktorých sa dostali mnohé z jej rád a receptov.
Nechýbajú ani úryvky z korešpondencie s E. M. Šoltésovou a aj s inými osobnosťami. V Slove na záver literárny vedec Július Lomenčík poukazuje na mnohé spisovateľkine vlastnosti. Či to už bola nespokojnosť s úpravou jej textov, o ktorej píše v korešpondencii s E. M. Šoltésovou, či už vyjadrenia, že každý spisovateľ vie najlepšie, prečo sú určité state napísané tak, ako sú napísané. Podľa všetkého bola Timrava nielen dobrou spisovateľkou, ale aj dobrou hospodárkou, sociálnou pomocníčkou a ľudovou lekárkou. Preto sa tí, s ktorými žila v obciach Polichno a Ábelová, často k nej obracali a žiadali ju o pomoc a rady. Naučila sa tomuto humánnemu postoju, pomáhať blížnym, od matky spolu i so sestrami v rodičovskom dome na polichnianskej fare.
V Novohrade o nich hovorievali: „Slančíkovie dievčence sú dobré kuchárky.“
Vydanie tejto zaujímavej knižky, aj keď bolo dosť náročné do nej zhromaždiť faktografické údaje, nám spisovateľku B. S. Timravu akoby poľudšťovalo. Zároveň nám ukazuje, že v prirodzených procesoch a „so sedliackym rozumom“ sa dajú aj dnes objavovať hodnoty, ktoré sú pre nás dôležité.
(Vyšlo v Literárnom týždenníku 3 – 4/2026)
