Pred pár dňami som si z rúk pôvabnej doručovateľky Slovenskej pošty (zatiaľ fungujúcej) prevzal obálku, v ktorej bola kniha. Tou knihou, ktorú momentálne mám na pracovnom stole, je: Bauyržan Momyšuly: Rodné hniezdo, Etherna Press, Bratislava 2025, 352 strán.
Toto prvé slovenské vydanie jeho knihy vyšlo z iniciatívy Veľvyslanectva Kazašskej republiky v Slovenskej republike so sídlom v Bratislave.
Kniha mi spravila mimoriadnu radosť a oživila vo mne pozitívne spomienky na Kazachstan – nielen na Kazachstan. Prečo?
Tak po prvé, niekoľko rokov som počas svojho pracovného pobytu žil v Astane v byte na šestnástom poschodí, kde som z jedného okna videl sídlo kazašského prezidenta – AkOrdu, z iného ulicu Achmeta Bajtursunova (kazašský básnik, intelektuál a politik, ktorý sa stal obeťou stalinského režimu) a z iného ulicu a park B. Momyšulyho. Oživili sa mi spomienky na prechádzky po parku a po nábreží rieky Išim, na návštevy kultovej reštaurácie „Kuvšina“ v parku, ktorá svojou architektúrou kopírovala svoj názov – džbán.
No a po druhé. Pravidelne som pracovne cestoval z Astany do Almaty a späť. Nakoľko nie som fanúšikom rolovania na mobile či tablete, vždy som si so sebou bral ma cestu papierový ekvivalent čítania. Knihu alebo časopis. Raz, keď som už mal všetko prečítané, som si na večernej prechádzke niekde na ulici Furkata v Almaty kúpil v minibazáre už použitú a mnohými prečítanú knihu B. Momyšulyho s názvom „Наша семья“. Mám ju dodnes vo svojej knižnici. Ako vtedy (počas letu z Almaty do Astany), aj dnes je to pre mňa strhujúce čítanie. Či v origináli (v ruskom jazyku), alebo dnes, v prvom slovenskom ekvivalente.
Znalci ruského jazyka sa určite pozastavia nad tým, prečo má román B. Momyšulyho v slovenskom vydaní iný názov, než je ten v originálnej verzii.
Prekladateľky knihy (Viktória Liashunk a Xénia Lishaniuk) to zdôvodňujú nasledujúco: „… v ruskojazyčnej verzii, ktorá vyšla skôr ako kazašská, má román názov Naša rodina. V tomto názve je obraz typizovaný odkazom na spoločný aspekt príslušnosti ,naša‘, ktorý dostal prednosť pred možnosťou zvoliť individuálnu príslušnosť ,moja‘. V slovenskom preklade sme sa rozhodli pre názov Rodné hniezdo, ktorý je významovo blízky uvedeným názvom…“ (s. 5).
Osobne s tým nesúhlasím, ale prekladateľ má právo meniť to, čo uviedol ako názov autor, najmä ak to vie vysvetliť. Ale, čo už.
Inak je preklad románu, až na túto „maličkosť“ prijateľný, teda prekladateľky odviedli dobrú prácu. Plus treba oceniť vstupnú štúdiu autoriek prekladu (ss. 5-17) pod názvom: „V duchovnej jednote s rodinou a národom.“
Tretím pozitívnym momentom je to, že vydaním tohto románu de facto Veľvyslanectvo Kazachstanu v Bratislave supluje veľmi dôležitý edukačný segment.
Totiž, prepisovanie histórie (najmä druhej svetovej vojny) je na Slovensku, momentálne – žiaľ, aj vďaka (alebo najmä) ministrovi školstva za Hlas-SD – na negatívnom vzostupe. A táto kniha je špecifickou, ale jasnou obžalobou tohto vzostupu.
Inak o tom, ako sa podieľali príslušníci Červenej armády Sovietskeho zväzu z Kazachstanu na oslobodzovaní územia dnešného Slovenska Slovo publikovalo niekoľko textov (napr. pozri: https://noveslovo.eu/historia/spomienka-na-nesmrtelny-cin/; https://noveslovo.eu/archiv/udalosti-ktore-nas-spojili-na-starocia/). Tu platí, najmä ak tlak na prepisovanie histórie vo vzťahu k druhej svetovej vojne a Sovietskemu zväzu v progresívnom prostredí v negatívnom móde rastie, že Repetitio est mater studiorum.
Pripomeňme si, že Bauyržan Momyšuly je zakladateľom tzv. vojnového (resp. vojenského) žánru v kazašskej beletrii a opisuje, ako to počas Veľkej vlasteneckej vojny bolo.
V románe „Naša rodina“ – v slovenskom vydaní „Rodné hniezdo“ -, ktorý žánrovo patrí do (veľko-vlasteneckých vojnových) memoárov, B. Momyšuly o.i. prezentuje kazašskú etnografiu v podmienkach nomádskej stepi. Používa veľa rozprávok, legiend, mýtov, zaujímavo a farebne opisuje pôvodné kazašské tradície, rituály a viery. Autor v texte uvádza aj svoje dojmy z detstva a svoje počiatočné pocity.
Mladý B. Momyšuly. Foto: www.nur.kz
B. Momyšuly, kazašská osobnosť, vynikajúci literát a vojak, sa narodil 24. decembra 1910 v Džambulskej oblasti. Na začiatku svojej kariéry pracoval ako učiteľ. V roku 1936 bol povolaný do aktívnej vojenskej služby a navždy spojil svoju budúcnosť so sovietskou Červenou armádou. Počas Veľkej vlasteneckej vojny bol jediným veliteľom kazašskej divízie. Prešiel celou dlhou a strašnou vojnou. Najskôr ako nadporučík a na konci vojny ako plukovník. Velil čate, práporu, pluku a divízii. A došiel do Berlína.
B. Momyšuly sa už počas čas svojho života stal (aspoň pre Kazachov a Kazachstancov) legendou, ktorá stelesňovala bezprecedentnú odvahu, bezhraničnú lásku k svojmu ľudu, oddanosť svojej práci a integritu.
Bol to talentovaný dôstojník, ktorý významne prispel k víťazstvu Sovietskeho zväzu vo Veľkej vlasteneckej vojne a následne k rozvoju sovietskej vojenskej vedy. Počas vojny bol ocenený titulom Hrdina Sovietskeho zväzu.
[Len pre zaujímavosť, titulom Hrdina Sovietskeho zväzu bol vyznamenaný aj kapitán Ján Nálepka, ktorého pamätník prednedávnom v Ovruči zlikvidovali ukrajinské bagre. A slovenská diplomacia na tento barbarský akt nereagovala.]
Takže ešte raz, B. Momyšuly prispel k rozvoju sovietskej a postsovietskej kazašskej literatúry. Tu zohráva špecifické miesto dnes spomínaný román „Naša rodina“, v slovenskom preklade „Rodné hniezdo“. Jeho text (v origináli z minibazáru v Almaty, ak aj tento preklad) na mňa urobil hlboký dojem.
Ak máte chuť si knihu prečítať v origináli, odporúčam: https://bilim-all.kz/article/16266.
No a celkom na záver jeden citát z recenzovanej knihy: „… krivý voz ťahá nakrivo, tak aj oni sa stávajú putom, ktoré nám zväzuje nohy a nedovoľuje pevne kráčať vpred. Preto musíme byť na pozore a musíme pomôcť týmto zblúdencom vrátiť sa na cestu pravdy, Nie! My si želáme, aby v každom národe sa aj naďalej rozvíjali dobré zvyky, krásne tradície a významné obyčaje, ktoré sú jeho pýchou…“ (s. 240).
A ešte jeden záverečný záver. Ak by som to mohol osobne ovplyvniť, tak určite by som navrhol Slovenskému zväzu protifaštických bojovníkov v Bratislave, odvolávajúc sa na bod č. tri tohto textu, oceniť Zastupiteľský úrad Kazachstanu v Bratislave za vydanie tejto knihy a za vklad k historickej edukácii mladých ľudí na Slovensku.
(Autor je penzionovaný veľvyslanec a emeritný vysokoškolský učiteľ)
