… ale aj programy politických strán
Parlamentné voľby v ČR sa skončili ako sa predpokladalo. Zvíťazil centrista Andrej Babiš, a preto sa mnohým môže zdať, že české voľby sú pre nás už uzavreté. Otázky programu vlády, obsadenie ministerských miest… sú už viac-menej záležitosťou Česka, a tak prirodzene môžu aj zostať mimo našej pozornosti.
Čo by nás malo zaujímať na výsledkoch parlamentných volieb v ČR, je fiasko ľavicových síl. Je pochopiteľné, že český mainstream prepad zoskupenia Stačilo! považuje nielen za dobrú správu, ale najmä za dôkaz, že ľavica je mŕtva. Tieto strany považuje za dožívajúce relikty z minulosti, ktoré sa zdiskreditovali svojou komunistickou a socialistickou praxou a nemajú dnes čo povedať českému občanovi.
Zoskupenie Stačilo!, za ktorým sa skrývali Komunistická strana Čiech a Sociálna demokracia, dosiahlo iba 4,6 %, a teda neprekročilo nutných 5 % vstupu do českého parlamentu. Ukazuje to, že ľavica má vážny problém, pretože dopyt po jej ideách a programe je z pohľadu voličov takmer nulový.
Zdá sa, že česká ľavica má skutočne problém zaujať občanov so starým názvom KSČ, čo sa na Slovensku vyriešilo už na začiatku deväťdesiatych rokov.
Pri detailnejšom pohľade vidíme, že Slovensko a jeho politická scéna nie je až taká odlišná.
Je to paradoxne najmä tým, že na Slovensku sú kľúčovými politickými silami dnešnej koalície dve sociálnodemokratické strany Smer-SSD a Hlas-SD.
Tieto problémy v ČR i v SR sú výsledkom krízy v EÚ, na čo sa snažia jednotlivé politické strany zareagovať. Jedny pod tlakom konkrétnych podmienok sa budú tlačiť doprava, iné doľava, alebo iba do stredu.
To, čo bolo možné kedysi označiť jasne za fašistické, príp. nacionalistické, je dnes možné spochybňovať, ba dokonca aj legalizovať.
Vylúčením Smeru zo Strany európskych socialistov (PES) si Hlas vylepšuje svoje postavenie a už sa nebude musieť vymedzovať voči Smeru a zdôvodňovať svoju existenciu a svoj progresívno-sociálnodemokratický program. Mohli by sme povedať, že Hlas si dnes môže vydýchnuť a môže tvrdiť, že jeho rozbitie Smeru a odchod významnej časti funkcionárov a členskej základne bol opodstatnený a správny, a preto netreba sa už vracať do minulosti, čo bolo spojené s vraždou Jána Kuciaka a jeho snúbenice, ako i nesúhlasom s vtedajšou situáciou v justícii a v polícii.
Smer-SSD sa však vylúčením dostáva pod tlak a musí na túto zmenu reagovať. Bude musieť pozmeniť svoj sociálnodemokratický názov a eurosocialistický program, ako i zdôrazniť nové zameranie na nové princípy, ktoré budú adekvátnejšie postihovať smerovanie strany a umožnia mu hľadať i nového politického partnera v EÚ.
Zdá sa, že členská základňa Smeru nebude mať starosti so zmenou programu, pretože jednomyseľne stojí za svojím predsedom, ktorý sa dlhodobo vymedzuje v zahranično-politických otázkach orientáciou na všetky štyri svetové strany.
Treba však povedať, že Smer mal už dávno vystúpiť z progresivistickej, „euro-socialistickej internacionály“, pretože na tomto progresívnom zoskupení už veľa nezostalo z klasického programu sociálnej demokracie. Premiér Robert Fico sa však vyhýbal otvoriť Pandorinu skrinku medzinárodných ideových kontroverzií, a tak dal prednosť vnútropolitickému programu revanšu proti tým, ktorí ho chceli odstaviť od politickej moci.
Za hlavný dôvod vylúčenia Smeru uvádza predsedníctvo Strany európskych socialistov zdržanlivý postoj k vojenskej pomoci Ukrajine a pokračovanie v osobných kontaktoch s predstaviteľmi Ruska a Číny.
Vylúčenie Smeru zo strany PES, ktorú ktosi v Novom slove dávnejšie veľmi trefne označil ako „PES, ktorý nehryzie“, však nebude mať zásadný význam pre jeho členskú základňu.
Väčšinu týchto progresivistických princípov Smer spochybňoval a verejne aj dlhodobo odmietal.
PES už v minulosti kritizoval Smer za kolaboráciu s nacionalistickou stranou SNS a dokonca mu v roku 2006 aj pozastavil členstvo. V roku 2009 bolo členstvo Smeru obnovené a opätovne v roku 2023 pozastavené za ten istý prehrešok, t.j. spolupráca so SNS.
Možno vážnejšie by vylúčenie Smeru zo strany PES mohlo ohroziť Hlas, ktorý má záujem zastaviť pokles svojich volebných preferencií a mohol by sa pokúsiť prezentovať ako progresivistická sociálna demokracia s možnosťou reštrukturalizovať aj politickú scénu Slovenska, a to s inými progresivistami.
Smer-SSD svojím konzervatívnym pohľadom na svet by mohol riešiť svoj názov pomerne jednoducho, a to, že by sa obmedzil iba na škrtnutie pomlčky a SD, a teda ponechať názov strany, zbavený akýchkoľvek odkazov na sociálnu demokraciu.
Posilňovaním kritiky európskych socialistov za ich progresivizmus by Smer mohol v týchto turbulentných časoch skôr posilniť a obhájiť svoje konzervatívne postoje.
Rovnako si myslím, že strana Smer nebude mať záujem zaoberať sa ideovými otázkami a pokúsi sa riešiť túto situáciu pragmaticky.
Možno pre obe strany by bolo výhodné dohodnúť sa o vylúčení vzájomného obviňovania za rozdelenie Smeru, pretože ani jedna strana by na tomto osočovaní nemohla zarobiť.
Nutná zmena nájsť si v európskom parlamente nového partnera vytvára pre Smer aj príležitosť pre oživenie strany. Akceptácia národnej orientácie a zdôraznenie geopolitickej spolupráce s Ruskom a Čínou by mohlo Smeru významne vylepšiť jeho pozície v budúcich voľbách.
Ilustrácia: Ľubomír Kotrha
Samozrejme, takýto postoj, t.j. zdôraznenie patriotizmu v politike Smeru, by mohol vyvolať reštrukturalizáciu národne orientovaných strán, akými sú Republika a SNS a mohlo by to pre ne znamenať aj ukončenie ich ambícií.
Smer-SSD v hľadaní si svojho politického partnera v EÚ musí riešiť dve otázky. Osobnú, prakticko-politickú a ideologickú.
I. Kľúčový muž Smeru Robert Fico musí zohľadniť svoju vlastnú politickú minulosť a väzby na Komunistickú stranu, SDĽ a nakoniec aj na Smer-SSD a potvrdiť tak svoju osobnú politickú konzistenciu.
Roberta Fica považujem za socialistu, ktorému sa podarilo od deväťdesiatych rokov vyčistiť či zfúzovať všetky politické strany v ľavom spektre a pod ľavicovými heslami štyrikrát aj vyhrať parlamentné voľby. Možno by sme to mohli považovať za jeho osobnú tragédiu, že po tridsiatich rokoch v ľavom spektre ho vylúčia zo strany PES.
Preto si myslím, že ideovo a akosi aj z celoživotnej socialistickej orientácie by bolo možno vhodnejšie zvoliť si zoskupenie Sahry Wagenknechtovej, ktorej dnes chýbajú práve traja členovia, aby mohla opätovne skonštituovať svoju frakciu.
Možno z dnešného rozloženia politických síl v nemeckom parlamente takýto nápad nedáva zmysel. Neuveriteľný rast preferencií ADF však môže radikálne zreštrukturalizovať politickú scénu v Nemecku a uvoľniť tak veľký priestor pre nové ľavicové zoskupenie.
Myslím si, že Robert Fico je v prvom rade pragmatický politik a ideovým sporom sa rád vyhne a dá prednosť frakcii slobodných národov, kde má aj svojich starých priateľov a politických partnerov, akými sú Orbán a Babiš. Preto si myslím, že prechod do tejto frakcie je asi najlogickejší a takéto rozhodnutie mu ponúka aj najväčšiu perspektívu. Nakoniec, europoslanci za Smer sa už nechali počuť, že po dlhom a márnom búchaní na dvere PES majú záujem o vstup do frakcie Patrioti pre Európu.
II. Eurosocialisti sú dnes prirodzenou súčasťou progresívneho mainstreamu EÚ a spolu s kresťanskými stranami a ľudovcami tvoria aj jeho politickú základňu, o čom svedčí aj názov ich frakcie – Progresívna aliancia socialistov a demokratov.
Kľúčovým problémom európskeho mainstreamu je nekritická, ba až fanatická adorácia NATO, plná servility a ochoty sa pred touto inštitúciou ohýbať až k zemi. Tieto vzťahy dosiahli vrchol za prezidenta Donalda Trumpa a nadobudli koloniálnu povahu.
Za kritérium vernosti tejto organizácie sa vyžaduje neracionálna rusofóbia a odhodlanie navyšovať vojenské rozpočty podľa požiadaviek hlavného akcionára.
Aby Európania prekryli svoju nesamostatnosť, produkujú politiky, ktoré by im mali dodať akúsi všeľudskú dôstojnosť.
Ukážkou týchto politík je nerealistická zelená politika, neriešenie otázok spojených s migráciou a podpora pochybných minorít.
Zdôrazňovanie národnej zvrchovanosti a definovanie Smeru ako patriotickej strany, je významným programovým posunom Smeru.
Prísne vzaté, podľa klasického politického delenia na ľavicu a pravicu by sme mohli považovať rozhodnutie socialistickej internacionály vylúčiť Smer za logické, pretože národné a patriotické postoje do ľavicového hnutia nepatria, a ako hovorí Marx: „Proletariát nemá svoju vlasť.“
Ľavica, ako politický reprezentant proletariátu, resp. pracujúceho človeka by mala podľa klasikov marxizmu abstrahovať od národnej príslušnosti, pretože tým oslabuje a rozbíja jednotu robotníckeho hnutia.
Pre klasikov marxizmu je globálnym cieľom ľavicového hnutia vytvorenie všeľudskej beztriednej spoločnosti, t.j. jednotného planetárneho štátu, ktorý oslobodí pracujúceho človeka od každej formy útlaku.
Globalizácia ako projekt vybudovania celosvetového spoločenstva na základe nových technológií a kozmopolitných ideí nám ukazuje, že tento proces je oveľa zdĺhavejší a zložitejší, a to nielen z kultúrnych aspektov, ale aj s vážnymi materiálnymi, ekonomickými a sociálnymi rozpormi.
Globalizácia tak môže byť pre niektoré štátne celky výhodná a pre iné môže byť utrpením, a preto konzervatívne ľavicové politiky každého štátu sú legitímne a žiadané.
Napriek tomu sa mnohým môže zdať pojem konzervatívny ľavičiar ako oxymoron.
Podľa môjho názoru rozdelenie ľavice na progresívnu a konzervatívnu môže byť akceptovateľné.
Zdôrazňovanie konzervatívneho prístupu v ľavom politickom spektre preto považujem za obhájiteľné a správne.
Progresivistické a pokrokárske hnutia, ktoré v svojich koncepciách zdôrazňujú budúcnosť, na rozdiel od konzervatívnej ľavice, ktorá stavia svoju politiku na prítomnosti a vlastnej skúsenosti.
Progresivisti, so zdôrazňovaním budúcnosti a ich aktívneho a každodenného zápasu o nového človeka a novú spoločnosť, majú tak bližšie ku komunistickému ideálu, ako je to u konzervatívnej ľavice, ktorá má bližšie k sociálno-demokratickému hnutiu.
Progresivisti vystupujú ako sociálni inžinieri a formulujú svoje vízie budúceho človeka mimo sociálnej praxe a vlastnej skúsenosti.
Konzervatívna ľavica sa opiera nielen o analýzu prítomnosti, ale aj o skúsenosti z takzvaného reálneho socializmu a je schopná komparovať svoj program aj s takouto skutočnosťou.
Svoje články a úvahy v Novom Slove, už viac ako 10 rokov podpisujem s dodatkom konzervatívny socialista. Do akej miery je takéto označenie akceptovateľné, ponechám na čitateľovi.
(Autor je konzervatívny socialista)
