Uverejňujeme rozhovor, ktorý vyšiel v Petržalských novinách 13. júna 2015 pod titulkom Láska moja, aj hviezdy sa ťa boja
Peter Brhlovič , 19. 12. 1948 – 1. 2. 2024. Foto: FB P. B.
Peter Brhlovič dlhé roky šéfoval kultúrnej rubrike v denníku Smena (hovorili sme mu Boss). Ako študent založil divadlo Ex-Lex (teda vlastne Mimo zákona). Písal scenáre, ale najmä texty populárnej hudby. Dnes je penzionovaným novinárom, jeho postrehy, vždy podpísané, si čitatelia nachádzajú už nie v článkoch, ale v debatách pod nimi.
Baví ťa to?
Pravdu povediac, často vôbec. Chodím po tých blogoch dosť povrchne dva alebo tri razy do týždňa v nádeji, že sa tam konečne začnú objavovať dobrí autori a múdri diskutéri, ale najčastejšie narážam na poburujúce hlúposti. Ešte väčšmi ma trápi, že sa proti nim takmer nikto nestavia, takže tí rôzni trollovia a tlčhubovia musia mať dojem, že sú králi.
Pri takých mi občas zlyhajú nervy a snažím sa im oponovať. Vojna s hlúposťou sa síce nedá vyhrať, ale to neznamená, že budeme večne ustupovať. Veď už pomaly niet kam.
A prečo nie články – nemáš kam?
Možno by som aj mal kam, ale keďže už nechodím na brífingy, nestýkam sa so zdrojmi informácií, bolo by to iba „varenie z vody“, akási sekundárna analýza, ktorej je v dnešných médiách viac než dosť.
U nás na kultúre v Smene publikovali mnohí „zakázaní“ autori – bolo to také tvoje ex lex – trúfol si si.
Zdedil som rubriku po Richardovi Blechovi, ktorý ma do nej v roku 1969 po prvý raz prijal. Vtedy tam prispievali doslova esá. V Poučení z krízového vývoja však napísali, že kultúrna rubrika Smeny bola jedným z ohnísk kontrarevolúcie. Keď som sa v roku 1974, po vyhodení zo štúdia žurnalistiky, po zákaze divadielka Ex Lex a dvojročnej vojenčine vo Vojenskom umeleckom súbore (dodnes presne neviem, prečo a ako) „vrátil na miesto činu“ a rovno ako vedúci rubriky, musel som vziať rozum do hrsti a pokúsiť sa aspoň čiastočne nadviazať na predchodcov. Na prvom mieste som sa snažil zistiť stav vecí. Požiadal som o rozhovor vedúceho oddelenia kultúry ÚV KSS Michala Hruškovica a mimo záznam som sa spýtal, koho vlastne smieme publikovať. Odpovedal mi s úsmevom a štátnicky: Pamätajte si, kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie. To bola najdôležitejšia rada v kariére a snažil som sa jej držať.
Priblížme to – cenzúra bola zrušená, ale boli písané, no najmä nepísané zákony, kto môže, a kto nie. Ty si to prekračoval – stúpal si hadovi na chvost…
Písané zoznamy mien, o ktorých sa nesmie písať, nosil do redakcie pravidelne jeden spoľahlivý rozhlasový redaktor. I tak som občas šliapol hadovi na chvost aj nechtiac, lebo zoznam nestihli včas aktualizovať a my sme napríklad pustili v rebríčku Zlatého slávika Jaroslava Huťku, ktorý bol už za kopčekmi. Iné veci boli trochu vážnejšie – písali nám pod pseudonymami viacerí zakázaní, ale aj pod vlastnými menami napr. tajne vysvätený kňaz či jehovistka.
Juraj Jakubisko na margo týchto zákazov poznamenal: často ich vytvárali vlastní kolegovia. Aby sa zbavili konkurencie…
Dúfam, že mi dosvedčíš, že u nás sme takéto „zákazy“ nevyrábali. Naopak, i keď sme to prebrali iba v Kryme a nie na oficiálnych poradách, nikdy sme nepísali proti tým, ktorí sa nemohli brániť.
Vždy si rád provokoval, aj v textoch. Napríklad v tom – Láska moja, aj hviezdy sa ťa boja. Spieval to Labuda. Už ťa to prešlo, tie provokácie?
Zlatý palcát ´73 som vyhral s textom „Koľko potu stál ten mier?“ a s pochodom, v ktorom sa spievalo: „Metla, mydlo, vedro voda,/rajón sa ti ľahšie poddá,/ ak máš hudbu rád…“
Ale nepísal som to tak preto, aby som provokoval. Iba som sa chcel angažovať, ale trochu ináč než väčšina tých angažovaných… Ako vidíš, stále provokujem…
S ktorým interpretom a skladateľom si najradšej spolupracoval?
Skupiba Za-ja-ce a Pavel Zajáček.
V tých časoch sa prebásňovali najmä texty zahraničných hitov – vyberal si si? Alebo si ťa vyberali?
Zahraničné pesničky, a s nimi aj mňa, si vyberali zväčša speváčky a speváci.
Keď nedávno oslavoval Ali Brezovský svoje jubileum, spomínali ste – skladatelia, textári – ako ste vytvárali slovenskú populárnu hudbu. Čo bolo pre teba inšpiratívne.
Chcel som založiť divadielko, ktoré by sa podobalo Semaforu alebo Rokoku. Nevyšlo to.
O tých časoch sa traduje, že boli sivé, nezaujímavé. A predsa sa pesničky z nich dodnes hrajú. Ako to teda je?
Kdesi, tuším u Milana Kunderu, je veta, že „sú ľudia, ktorí nežijú, ale sú iba žití“. Takí môžu hovoriť o svojich časoch, že sú sivé a nezaujímavé. Písali sme texty a pesničky v časoch, keď každý text a každú pesničku bolo treba pretlačiť cez rôzne komisie, vystaviť sa riziku, že ju nejaký horlivec v Pravde alebo Rudom práve označí za „americkú“ a pod. Tie texty a pesničky museli byť doslova ohňovzdorné a mnohé z nich sa ukázali aj ako časuvzdorné…
Pripravuje sa zákon o povinných kvótach slovenskej hudby v rádiách. Čo si o tom myslíš?
Vo verejnoprávnych rádiách to môže mať svoje opodstatnenie. Súkromné rádiá nech si vysielajú, čo chcú, resp. to, o čom si myslia, že chcú ich poslucháči.
Vy ste tvorili slovenskú populárnu hudbu aj z nutnosti – železná opona nepustila, hudba zo Západu sem prenikala iba cez škáry. Dnes sú ale hranice otvorené. Oponenti kvót tvrdia, že slovenská hudba (a texty) nie sú také kvalitné a nemôžu konkurovať…
Čo je kvalitné a nekvalitné v populárnej hudbe, je vecou vkusu a o tom sa nedá diskutovať. Cezhranične už vôbec. Ako som uviedol, mojimi prvými vzormi boli Voskovec a Werich, Suchý a Šlitr, Schneider a Ondráček. Až potom Beatles alebo Kinks. Konkurovať súčasným americkým alebo európskym hviezdam však nebudeme ani po zavedení kvót, skôr naopak, zašijeme sa ešte hlbšie do vlastného provincializmu. Pre pár predátorov, ktorí už teraz platia DPH zo svojich tantiém, to síce môže mať nejaký finančný efekt, ale poslucháč v čase nespočetných internetových a multiplexových rádií nemá dôvod na paniku…
Máš v šuflíku niečo, čím by si prispel do debaty?
Už som všetko vykecal…
A nenapíšeš pamäti – ako to bolo vtedy?
Pamäti? Znie to vznešene, ale zatiaľ sú to iba také útržkovité spomienky. Napríklad na petržalské marhule…
