Čo napísať o človeku, ktorý už viac nie je medzi nami, ale ktorý dlhé desaťročia stál v našej prítomnosti ako mohutný smrek z rodného Liptova, prenesený k Dunaju či dočasne aj k Vltave, šíriac okolo seba voňavú a priezračnú horskú živicu ako žriedlo nikdy sa nekončiaceho optimizmu? A Jozef Dvorský ho šíriť vedel dokonale.
Pravda, občianskym menom ho oslovoval málokto. Ako áno, ako nie, od dávnych liet mu prischla prezývka Košo, ktorá účinne pomáhala odstraňovať ľady a rozpaky v spoločenskej konverzácii, ak by sa náhodou vyskytli, a okamžite navodzovala pocity priateľstva a neformálnosti. Bol mužom výnimočných kvalít, a to nielen čo sa týka srdečnosti, dobra, úprimnosti a organizačných schopností, ale aj zábavy. S istým zveličením sa dá povedať, že ako vynikajúci spevák pri najrôznejších priateľských príležitostiach zatieňoval aj menovca, nie však príbuzného, operného speváka Petra! Keď zanôtil napríklad Chladilovu „Krásné je žít“, každá sála stíchla, aj keď predtým v nej vládol hluk na nevydržanie. Populárny bol ostatne aj v poľovníckom prostredí, ktoré podobné vlastnosti po zastrelení jeleňa či srny úprimne oceňovalo. Na dobrú flintu peniaze neľutoval. Chtiac-nechtiac nimródstvo rešpektovala aj manželka Alena, s ktorou bok po boku prežil viac ako štyridsať rokov.
Absolvoval síce Elektrotechnickú fakultu SVŠT v Bratislave, ale oveľa radšej sa pohyboval v tvorivom univerzitnom prostredí priateľov – študentov novinárstva a spoločenských vied. K práci vo vyštudovanom odbore sa už potom ani nikdy nedostal, zlákala ho politika.
Bol dlhoročným pracovníkom a vysokým funkcionárom Socialistického zväzu mládeže v Bratislave i Prahe, čo mu o. i. umožnilo precestovať svet z východu na západ a zo západu na východ. Spoznať ľudí i cudzie krajiny, rôzne odtienky takých a onakých režimov, aby sa zase vrátil na rodnú hrudu obohatený o nové vedomosti a novú motiváciu pracovať, predovšetkým v prospech mládeže. Celý život ostal verný svojmu svetonázoru a svojim ideálom.
A keď mohol, nezištne pomáhal ľuďom, o ktorých uznal, že si pomoc zaslúžia.
Po roku 1989 pôsobil na Ministerstve školstva Slovenskej republiky.
V rokoch 1986 – 1990, teda v pravom slova zmysle v prelomovom období, bol poslancom Federálneho zhromaždenia ČSSR, resp. ČSFR za KSČ. Koncom roku 1989 bol medzi tými, čo Václava Havla zvolili do funkcie prezidenta ČSSR. Neskôr tie okamihy opisoval ako mimoriadne dramatické. Ako hovorieval, sila davu i doby a búrlivá atmosféra vonku iný prístup ani neumožňovala.
Nikdy pritom nezabúdal na rodný Liptov. Na prelome tisícročí organizoval napríklad výstupy na liskovský „dedinský kopec“ Choč, a s pohľadom upretým západným smerom na vrchole hrdo vyhlasoval, že je ešte o desať metrov vyšší ako Snežka! Východiskovou základňou týchto výstupov býval miestny nový penzión, ale takisto aj historická krčma, ktorá je fakticky rodným domom iného veľkého Liskovčana, slovenského a československého politika Vavra Šrobára (1867 – 1950). Na tento fakt bol Jozef ako nefalšovaný rodoľub úprimne pyšný.
Avšak všetkého do času, aj horskej turistiky, aj životných melódií. Pred niekoľkými rokmi začalo Košovi zlyhávať srdce (však sa nedá povedať, že telo, v ktorom bilo, by predtým nejako extra dodržiavalo zásady správnej životosprávy) a k slovu prišla lekárska veda. Pacientovi doň vložili múdry prístroj, ktorý tep zrýchľoval, ak bolo potrebné, alebo zase spomaľoval, ak došlo k inému protipólu. Prístroj nebol lacný, nositeľ jeho finančnú cenu – odvolávajúc sa na lekárov – medzi priateľmi s úsmevom prirovnával k cene mercedesu, vraj, pozrite sa, ako stúpla moja hodnota. Tento zázrak techniky znamenal predĺženie života o niekoľko rokov.
Dňa 22. júna 2023 v jednej z bratislavských nemocníc však mercedes dorazil na konečnú.
Michal Záleta: S údelom človečím
(Jozefovi Dvorskému)
Odkiaľsi, spod Choča,
doprostred storočia,
vstúpil rovno
vzpriamene –
a spoznáte aj po mene
na čí dvor.
Nebol to vánok,
ani meteor,
ba ani výdych strážnych hôr.
A bolo mu súdené
vidieť šíry svet,
a najmä ľudí:
spoznávať,
vnímať,
a časom cúdiť.
A my sme spoznávali jeho,
chlapca od vážskych brehov,
a liptovskej vravy,
dotýkal sa často
lišiackej svetskej slávy,
no nikdy jej nepodľahol.
Stále v sebe nosí
hlahol
liskovských zvonov
svedomie stálosti:
domov.
Poznámka redakcie: Jozef Dvorský bol dlhoročným členom výboru OZ Klub Nového slova
Jedna odpoveď
Jozef Gáfrik, pekne si to napísal. Myslel som, že to bude o rôčik-dva neskôr, ale Jozefov mercedes mal asi „privysokú rýchlosť…“ – ako spieva speváčka Katka K.
Michal, prišiel čas na Tvoju rozlúčkovú báseň. My Jozefovia sme vďační… Jožo Čertík.