Za profesorom Lysým (2. decembra 1950 – 30. júna 2024)
Sú slová, ktoré sa na papier kladú veľmi ťažko, ale treba to urobiť, lebo… veď viete. Sú ľudia, ktorých poznáme dlho a dobre. Sú ale tiež ĽUDIA, ktorých možno poznáme krátko a pomenej, avšak interakcia našich spoločných svetov je taká intenzívna, že vykompenzuje voľajaké banálne deficity.
Naposledy som sa rozprával s prof. Lysým takmer polhodinu v posledný júnový štvrtok. Deň predtým sme sa zarozprávali tiež viac ako polhodinu. Po telefóne – on v Piešťanoch na kúpeľnom pobyte a ja v bratislavskom činžiaku na kufroch pred odchodom na dlhší čas pracovne do zahraničia. Ale poďme pekne po poriadku.
Profesora Lysého som osobne spoznal v lete 2020. Už nejaký čas predtým som pripravil text, súvisiaci s vtedy nadchádzajúcim 100. výročím mierovej zmluvy z Trianonu. Citlivosť témy, naša typicky slovenská ustráchanosť (zahriaknutosť) uchopiť komplexným spôsobom i neuralgické body našej histórie, ako aj rôzne iné okolnosti, ktoré som nemohol ovplyvniť, viedli k tomu, že text vychádzal po častiach a pod iným menom na stránkach Nového slova. Podľa slov editora Emila Poláka, ktorý jediný poznal autora, texty zaujali. S mojím súhlasom dal na mňa kontakt europoslancovi Mirovi Čížovi. S Mirom sme sa poznali ešte z obdobia jeho asistovania v NR SR z minulého storočia a dodnes počujem jeho smiech, keď sa hneď v úvode rozhovoru dozvedel, kto je ten „neznámy páchateľ“. Našiel si čas aj v Bruseli, aby si to všetko prečítal a vyhodnotil to ako hotovú dizertačnú prácu, ktorá by si zaslúžila širšiu pozornosť. Asi vás neprekvapím tým, že jeho názor som si veľmi vážil. Súčasne ma oslovil historik F. Vrábeľ s ponukou napísať spoločnú knihu. V osobnom stretnutí na svoje veľké prekvapenie zistil, že tajomný autor textov o Trianone je jemu dobre známy bývalý slovenský veľvyslanec z Rumunska. Známy preto, lebo ho pred časom spolu s inými historikmi pozval na svoju rezidenciu v Bukurešti na spoločnú konferenciu s rumunskými partnermi na spoločnú tému. O tzv. Viedenskej arbitráži, ktorá mala dve dejstvá – slovenské a rumunské.
Dostal som sa do bodu, keď som potreboval múdru radu od nezaujatého človeka. Na pracovisku, kde som pôsobil od vzniku samostatnej SR, som takúto osobu nevidel. Bola taká čudná „covidová“ doba, keď aj nám dobre známe veci vyzerali úplne inak. Do istej miery logický vývoj viedol k môjmu stretnutiu s prof. Lysým z prostredia Klubu Nového slova. Mali sme dlhý rozhovor pri káve na dunajskom nábreží. Vôbec som ho nepoznal, avšak mal som pocit, že on ma pozná dosť dobre. Kľúčová otázka znela: písať a či nepísať knihu o Trianone? Predpokladal som, že ma bude na tento počin nahovárať, ale bolo to inak. Upozornil ma, že ak takáto kniha vznikne, budem mať problémy. A to už prečo? Kvôli nejakej publikácii o mierovej konferencii spred sto rokov? Ako mi to vysvetlí nenápadný postarší muž s briadkou filozofa? Nuž, pokračoval prof. Lysý, pozná už zverejnené texty a pri takomto uchopení témy jej knižné „dotvorenie“ povedie zrejme k problémom. To už som trochu sebavedome reagoval, že počas kariéry som za svoje počiny málokedy dostal nejakú odmenu. Keď som navrhol pripomenúť si v našom hlavnom meste 100. výročie úmrtia slávneho zástancu slovenského národa B. Bjornsona, čo sa aj podarilo v podobe jeho busty v Redute – chceli ma za to vyhodiť z práce. Takže je to naopak, problémy sú soľou môjho života, a teda bude len ďalší v poradí… Zrniečko váhavosti však vo mne zasial, a tak som sa ho na záver opýtal, že ak sa rozhodnem do toho ísť, či napíše recenziu. S radosťou – bola jeho odpoveď. Mňa len teší a navždy aj bude tešiť, že obal knihy Život národa je večný – 100 rokov od Trianonu zdobia slová prof. Lysého. Bol som rád aj tomu, že bol nápomocný pri organizovaní debaty v Klube Nového slova k téme slovensko-maďarských vzťahov, o ktorej publikácia v podstate pojednáva.
Na jar tohto roku uplynuli štyri dekády môjho pôsobenia v zahraničnej politike a zdalo sa mi vhodné pripomenúť si to v literárnej podobe. Vzniklo dielko Úvahy o diplomacii Slovenska, ktoré do istej miery nadväzuje tiež na knihu o Trianone. Niekoľkí ľudia, ktorých názor a životný príbeh si vážim, zaujali priaznivé stanovisko. Nechcel som pochopiteľne obísť prof. Lysého. Zastihol som ho v Piešťanoch. Požiadal ma, aby som mu knihu poslal po jeho manželke, a tak som aj urobil. O takých desať dní mi zavolal, že ho to veľmi zaujalo a rád by pripravil niekedy na jeseň diskusiu v Klube NS. Keď sa dozvedel, že odchádzam na dlhý čas do zahraničia, vrátil sa k myšlienke napísať recenziu. Napriek dlhému rozhovoru mal zrejme pocit, že niečo zostalo nedopovedané a na druhý deň sme sa opäť zarozprávali. O všeličom. Doslova. Rozhorčoval sa spravodlivým hnevom nad súčasnou situáciou v kúpeľoch. Pamätal si úplne iné, živé Piešťany. Keď tam bolo päťkrát viac hostí, každý deň kultúrne podujatie a čistejšia voda v bazénoch. Na odľahčenie som mu pochválil jeho psa, že je veru „ostrý“. Keď som bol zaniesť knihu, išiel sa uštekať, keď som sa priblížil k plotu ich domu. On, že je to úplne inak, smejúc sa, ich fenka je priateľská, keby ste vošli na záhradu, bola by hneď veľká kamarátka. Mal som podobnú veselú skúsenosť s naším vlčiakom počas prvej misie v Nikarague. Keď k nám prišli hostia, kvôli jeho brechotu sa nedalo v pokoji porozprávať. Akonáhle sme sa s nimi posadili, stíchol a zaliezol niekam do kúta v záhrade. S návštevou sme sa však vždy lúčili posediačky, potom už to nešlo…
Prof. Lysý sa veľmi uznanlivo vyjadroval o knihe, jej obsahu aj štýle. Zostali mu posledné tri strany a tri dni pobytu v kúpeľoch. Bude to prvá vec, o ktorej napíše po svojom návrate domov. Bolo to napokon inak. Cez víkend som sa presťahoval do svojho nového „domova“ na rozhraní Európy a Ázie. Medzi vybaľovaním kufrov a krabíc som odbiehal k internetu a bol som zvedavý na recenziu prof. Lysého. Po otvorení stránky Nového slova som však k veľkému smútku našiel úplne iný text…
Pán profesor Lysý, ďakujem za našu síce krátku, ale veľmi plodnú spoluprácu a osudu za to, že som vás mohol poznať. A vôbec sa nehnevám, že ste tú recenziu nestihli.
Autor je bývalým veľvyslancom SR v Rumunsku a Írsku
