V. I. Lenin o imperializme

Od smrti Vladimira Iľjiča Uľjanova (Lenina) uplynulo 21. januára 100 rokov. Ide o jednu z najvýznamnejších osobností 20. storočia, ktorej hodnotenie je protirečivé a dodnes vyvoláva diskusie. Pôvodným vzdelaním právnik bol okrem praktického politického pôsobenia spojeného s Októbrovou revolúciou 1917 v Rusku a následným vytváraním sovietskeho socialistického štátu aj autorom viacerých teoretických prác. K najvýznamnejším z nich, ktoré sú uznávané aj medzi tými, čo nie stúpencami marxizmu-leninizmu, patrí „Imperializmus ako najvyššie štádium kapitalizmu“, ktorú napísal v roku 1916 a vyšla v roku 1917. O jej aktuálnosti napísal článok ruský profesor ekonómie Valentin Katasonov , ktorý prinášame v preklade.

Obálka prvého vydania práce Imperializmus ako najvyššie štádium kapitalizmu.
Zdroj: Wikimedia.org / Filimonov Ivan. http://www.litfund.ru

21. januára uplynulo 100 rokov od smrti Vladimira Iľjiča Lenina, zakladateľa sovietskeho štátu, ktorý zanechal obrovský teoretický odkaz. Jeho úplné zobrané spisy majú 56 zväzkov (knihy, state, črty, listy, dokumenty). V sovietskych časoch som často využíval mnohé diely týchto spisov. Niektoré práce som čítal len z povinnosti (príprava na skúšky, prednášky a vystúpenia). Niektoré som si prečítal z vlastnej vôle a so záujmom. Spomedzi nich vyzdvihujem najmä prácu „Imperializmus ako najvyššie štádium kapitalizmu“, ktorú Lenin napísal v roku 1916. Stále si v nej občas listujem…

Práca „Imperializmus ako najvyššie štádium kapitalizmu“ sa oprávnene v sovietskych časoch považovala za akýsi „kompas“, ktorý umožňoval politikom, ekonómom, historikom a filozofom orientovať sa v zložitom svete najrôznejších udalostí. Kniha umožňovala v súdobom jazyku skladať „puzzle“ z jednotlivých fragmentov, detailov, faktov, ktoré sa vzťahovali k sfére ekonomiky, financií, politiky, medzinárodných vzťahov, vojenstva i propagandy atď.

Krátko o tom, ako Lenin vytvoril knihu. Písal ju vo Švajčiarsku v roku 1916 s využitím zdrojov v knižnici v Zürichu. Napísal ju za niekoľko mesiacov. Východiskovým materiálom pre konečný variant, ktorý mal podobu brožúry (rozsahom necelých 150 strán), bol veľký počet konspektov, výpiskov a poznámok, ktoré autor urobil z originálnych zdrojov.

Podľa hodnotenia výskumníkov rozsah prípravných materiálov bol asi 50 vydavateľských hárkov (typografická merná jednotka: jeden vydavateľský hárok tlačený je cca 16 strán knižného textu). Aby bolo jasné, toto sa približne rovná objemu prvého zväzku Kapitálu. Neskôr boli tieto materiály publikované pod názvom „Zošity o imperializme“ (18. zväzok Spisov). Obsahujú úryvky zo 148 kníh (z toho 106 nemeckých, 23 francúzskych, 17 anglických a 2 v ruskom preklade) a z 232 článkov (206 nemeckých, 13 francúzskych a 13 anglických), ktoré boli publikované v 49 rôznych periodikách (34 nemeckých, 7 francúzskych a 8 anglických). Medzi hlavné autority, o ktoré sa Lenin opieral, patrili Karl Kautsky, John Hobson, Rudolf Hilferding, Gerhard von Schulze-Gaevernitz, Hermann Levy, Otto Eidels, Alfred Lansburgh, Jakob Riesser, Sigmund Schilder a mnohí iní.

V časoch, keď sme na sovietskych univerzitách študovali prácu „Imperializmus ako najvyššie štádium kapitalizmu“, nám profesori tvrdili, že Lenin bez výnimky ostro kritizoval všetkých autorov, na ktorých sa odvolával. Je to pravda. Pri pozornom čítaní sa však presvedčíme, že Lenin si najprv požičal a až sekundárne kritizoval. Nie je bezdôvodné, že niektorí výskumníci nazývajú túto Leninovu prácu „referátom“ alebo „recenziou“. Je to kompilácia (v dobrom slova zmysle) širokého spektra domácich a najmä zahraničných zdrojov o najnovších javoch v ekonomike a politike kapitalizmu. Lenin však usilovne a vytrvalo „prehrabal“ veľké množstvo materiálov – prakticky všetko významné, čo bolo v tom čase napísané na tému imperializmu a monopolistického kapitalizmu.

Lenin v predslove k dielu (ktoré vyšlo po revolúcii v roku 1917) napísal, že ho obmedzovali také okolnosti, ako bola cárska cenzúra, takže musel upustiť od väčšiny svojich ideologických úsudkov a hodnotení. A musel prácu zmenšiť na formát brožúry (pôvodne sa plánovalo napísať plnohodnotnú monografiu). A možno sa to však stalo naopak cnosťou. So záujmom ju čítajú aj tí, ktorí nesúhlasia s ideológiu marxizmu-leninizmu.

Úprimne sa priznám: mnohé Leninove diela čítam bez záujmu a s veľkými ťažkosťami. A to nielen pre preťaženosť marxistickou ideológiou (ku ktorej som veľmi kritický), ale aj pre istý ťažký literárny štýl autora. Práca „Imperializmus ako najvyššie štádium kapitalizmu“ však takéto vlastnosti nemá. Z hľadiska štýlu sa líši od väčšiny ostatných diel „klasika“. Možno to pravdepodobne vysvetliť tým, že Lenin mal na tomto diele neohláseného spoluautora. Možno ho však nazvať skôr redaktorom. A tento redaktor bol veľmi talentovaný – historik a budúci sovietsky akademik Michail Pokrovskij. Μ. N. Pokrovskij v tom čase žil vo Francúzsku a redigoval sériu brožúr o štátoch západnej Európy počas prvej svetovej vojny vo vydavateľstve „Parus“. Okrem iného redigoval aj uvedenú Leninovu knihu. Podľa niektorých svedectiev budúci akademik rukopis značne skrátil a presvedčil Lenina, aby namiesto ťažkej monografie pripravil príťažlivú a populárnu brožúru. Príznačné je, že konečná verzia rukopisu mala podtitul „Populárny náčrt“.

Práca prvýkrát vyšla v polovici roku 1917 v Petrohrade ako samostatná brožúra vo vydavateľstve „Parus“. Neskôr bola počas autorovho života mnohokrát opätovne vydávaná. Bola preložená do viacerých cudzích jazykov a vydávaná v zahraničí. Lenin špeciálne pripravil predslov k francúzskemu a nemeckému vydaniu (prvýkrát bol uvedený v roku 1921 v časopise „Komunistická internacionála“ č. 18).

Spočiatku Lenin za hlavný cieľ napísania práce určil zistenie príčin prvej svetovej vojny. Je prekvapujúce, že väčšina významných mysliteľov na Západe, ktorí sa zaoberali štúdiom kapitalizmu na prelome 19. a 20. storočia, prvú svetovú vojnu „prespala“. Venovali pozornosť rýchlo rastúcej internacionalizácii ekonomického a finančného života štátov, ale vyvodzovali pri tom chybné závery. Verili, že práve internacionalizácia ekonomického života a zosilnenie vzájomnej ekonomickej závislosti jednotlivých štátov zaručí medzinárodnú bezpečnosť. Že vojny (aspoň tie veľké) nikomu (vrátane monopolov) nebudú výhodné.

Na začiatku 20. storočia vládla vo svete atmosféra všeobecného uvoľnenia, všetci ochotne verili, že éra vojen sa skončila a ľudstvo čaká pokojná a šťastná budúcnosť. V tom čase na celom svete triumfovala ideológia „ekonomického materializmu“ a „pokroku“. „Kabinetní“ vedci ako aj mnohí politici sa kruto prepočítali. Prehliadli základné príčiny krvavej masakry v rokoch 1914 – 1918, ktorá si vyžiadala milióny ľudských životov (viac ako 10 miliónov zabitých vojakov, 18,3 milióna zranených; počet civilných obetí – 11,4 milióna ľudí).

Ani Lenin, súdiac podľa jeho prác napísaných pred rokom 1914 (prvých 25 zväzkov), neočakával takú rozsiahlu vojnu. Ku cti mu však slúži, že „klasik“ rýchlo pochopil hlbinné príčiny vojny a dokázal ich jasne formulovať. V čase napísania bola práca „Imperializmus…“ bez preháňania najúplnejším, najhlbším a najzrozumiteľnejším vysvetlením svetovej masakry v rokoch 1914 – 1918. Prácu „Imperializmus…“ teda nemožno nazvať len kompiláciou. Autor predsa významne prispel k pochopeniu nových fenoménov v ekonomike a politike kapitalizmu. Kniha bola skutočne príkladom toho, ako udalosti vo svete politiky, najmä vo svetovej politike, môžu byť a mali by byť prepojené s procesmi a zmenami, ktoré prebiehajú v ekonomickej sfére spoločnosti. Lenin konkrétne ukázal, že prechod od konkurencie a „voľného trhu“ k monopolom a deľbe trhu týmito monopolmi prináša vážne zmeny v politike. Tieto zmeny Lenin nazval prechodom vedúcich štátov Západu k imperializmu.

Kombinácia slov „imperializmus“ a „kapitalizmus“ obsiahnutá v názve knihy sa mnohým zdala nezvyčajná. „Kapitalizmus“ sa chápal ako určitý model ekonomickej štruktúry spoločnosti (súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, vykorisťovanie námezdnej práce, tvorba zisku, akumulácia kapitálu atď.). A „imperializmus“ (z latinského imperium – moc, nadvláda) bol štátnou politikou zameranou na obsadenie a podrobenie iných krajín a území. Imperializmus siaha hlboko do minulosti, keď po kapitalizme nebolo ani chýru, ale existovali veľké impériá. Napríklad babylonské, asýrske, perzské, rímske, osmanské. Lenin ukázal, že v 20. storočí vzniká nový typ impéria, ktoré nepredstavuje moc pozemkovej aristokracie, vojenskej kasty či kňazskej elity, ale kapitalistickej oligarchie založenej na sile monopolov.

Pripomeniem kľúčové momenty práce „Imperializmus…“. Má 10 oddielov (kapitol). Hlavným cieľom autora bolo ukázať, že na prelome 19. – 20. storočia došlo k prerastaniu kapitalizmu éry primitívnej akumulácie kapitálu (ako aj voľnej súťaže) do monopolistického kapitalizmu, ako aj určiť ekonomické a politické dôsledky takéhoto vývoja. Ak v ekonomickej sfére bola kľúčovou črtou novej etapy kapitalizmu dominancia monopolov, tak v politickej sfére to viedlo k zvýšenej agresivite štátov, ktoré sa ocitli pod kontrolou monopolov. Prudké zintenzívnenie vonkajšej ekonomickej, politickej a vojenskej expanzie kapitálu Lenin kvalifikoval ako nový typ imperializmu. V. Lenin identifikoval päť kľúčových znakov imperializmu:

1) koncentrácia a centralizácia kapitálu dosahuje taký stupeň, že vznikajú monopoly;

2) prerastanie priemyselného a bankového monopolistického kapitálu a vytvorenie finančného kapitálu na tomto základe;

3) vývoz kapitálu sa stáva dominantným vo vzťahu k vývozu tovaru;

4) dochádza k ekonomickému rozdeleniu sveta medzinárodnými zväzmi monopolov;

5) končí územné členenie sveta, začína sa jeho prerozdelenie.

Ak prvé štyri znaky možno nazvať ekonomickými, piaty znak má vojensko-politický charakter. V tejto práci Lenin ukázal, že svetová vojna, ktorá sa začala v roku 1914, nebola výsledkom „náhodného“ zhluku okolností. Vznikla z ekonomických príčin, predovšetkým z toho, že „klasický“ kapitalizmus začal prerastať do monopolistického kapitalizmu. Dokonca aj „klasický“ kapitalizmus (s jeho takzvanou „voľnou“ konkurenciou) má problém udržať sa v národných hraniciach, lebo kapitalistická výroba so snahou o zisk nevyhnutne naráža na obmedzený efektívny dopyt na domácom trhu. Mimochodom, autor knihy „Imperializmus…“ sa v tejto otázke hlboko zorientoval, keď na konci 19. stor. napísal knihu „Vývoj kapitalizmu v Rusku. Proces vytvárania vnútorného trhu pre veľký priemysel“ (prvýkrát bola legálne vydaná ako samostatná kniha v roku 1899).

Monopolistický kapitál je okrem toho v rámci národných hraníc neúnosne obmedzovaný a rozsah relatívnej nadmernej akumulácie kapitálu sa prudko zvyšuje. Predovšetkým relatívna, nie absolútna nadmerná akumulácia kapitálu. Znamená to relatívne nízku a zároveň neustále klesajúcu rentabilitu kapitálu. Kapitál sa ponáhľa von, kde môže získať vyššiu mieru zisku. Za národnými hranicami však naráža na odpor a konkurenciu kapitálu iných krajín. Do určitej miery limitov prebieha konkurencia kapitálu pokojne. Táto konkurencia je čiastočne regulovaná rôznymi medzinárodnými monopolistickými zväzmi. Protirečenia, ktoré vytvára relatívna nadmerná akumulácia kapitálu, však dosahujú takú závažnosť, že medzinárodné zväzy monopolov už nie sú schopné zabezpečiť rozdelenie odbytových trhov, zdrojov surovín a oblastí investovania kapitálu „civilizovanými“ prostriedkami. Monopoly pri boji o „miesto na slnku“ začínajú využívať možnosti svojich štátov. Najprv politické a diplomatické a potom aj vojenské. Vznikajú imperialistické vojny. Prvé takéto vojny éry imperializmu boli: španielsko-americká (1898); anglicko-búrska (1899 –1902); rusko-japonská (1904 – 1905). Boli to len „prípravy“, ktoré sa skončili prvou svetovou vojnou v rokoch 1914 – 1918.

Zaujímavým v práci „Imperializmus…“ je záver, že imperializmus je najvyšším a posledným štádiom rozvoja kapitalizmu. Kapitoly 7 – 10 sa venujú zovšeobecnenej charakteristike imperializmu, kritike súdobých koncepcií a analýze historického miesta imperializmu ako najvyššieho a posledného štádia rozvoja kapitalizmu a predvečera socialistickej revolúcie. Lenin v druhej časti neraz nazýva imperializmus „parazitickým“, „zahnívajúcim“ a „umierajúcim“ kapitalizmom.

V ďalších prácach Lenina sa tieto charakteristiky monopolistického kapitalizmu stali konštantnými. Lenin neskôr zaznamenal, že kapitalizmus sa stal štátno-monopolistickým. V októbri 1917 napísal Lenin brožúru „Hroziaca katastrofa a ako s ňou bojovať“, kde definoval tento kapitalizmus ako: „Štátno-monopolistický kapitalizmus je najkompletnejšou materiálnou prípravou na socializmus, je jeho prahom, je tou priečkou historického rebríka, medzi ktorým (stupňom) a stupňom nazývaným socializmus, neexistujú žiadne medzistupne.“ Vo svojej knihe „Imperializmus ako najvyšší stupeň kapitalizmu“. Metamorfózy storočia (1916 – 2016)“ zdôrazňujem: toto Leninovo dielo si zachováva aktuálnosť a výrazne pomáha pochopiť mnohé ekonomické a politické javy vo svete 21. storočia.

Preložil František Škvrnda st.