Pred Vianocami, presne 21. decembra 2023, ubehlo 100 rokov od smrti Alberta Mamateja. Významnej osobnosti, ktorá stála nielen pri zrode Česko-Slovenska, ale sa o jeho vznik aj výrazne pričinila.
Úvod
Slovensko na začiatku 20. storočia bolo súčasťou habsburskej monarchie, duálneho súštátia Rakúsko-Uhorsko. Spoločenský systém, ktorý reprezentoval slovenské etnikum (v protiklade k stavu za riekou Moravou), bol „subsystémom uhorského kráľovstva, ktorý (…) pozostával z inej spoločenskej štruktúry (fakticky feudálne zriadenie s odnárodnenou šľachtou, slabo rozvinutý priemysel s nepatrnou a málo uvedomenou robotníckou triedou, nedostatok uvedomenej inteligencie v dôsledku likvidácie slovenských stredných škôl a nedostatku vysokých škôl, maďarizujúci administratívny aparát, cirkevná organizácia centralizovaná vzhľadom na potreby uhorského štátu, iná právna štruktúra, počítajúc do toho právo zvykové, dedičské, iná, prevažne dedinská ideológia veriaceho a poddaného človeka, iné existenčné problémy vyplývajúce z relatívne vysokej natality obyvateľstva, iné problémy agrárnej politiky, atď.“
Slovenský politický život na Slovensku reálne takmer neexistoval. Pokusy Slovenskej národnej strany a martinského centra o politické riešenie národnej otázky neprekračujú vnútrouhorský rámec. Zopár poslancov v uhorskom sneme, ktorí nemajú ani v prípade zvolenia možnosť vyjadrovať záujmy slovenského voličstva. Formujú sa ostrovčeky národného politického myslenia s centrami v Skalici (Blaho a spol,) či Ružomberku, ale aj v Budapešti a Viedni.
Pri absencii domácej základne národno-emancipačného boja tesne pred prvou svetovou vojnou a počas nej tak významnú úlohu pri vzniku ČSR zohrávajú americkí Slováci. Ich inštitúcie sa stávajú najorganizovanejšou silou presadzujúcou národné slovenské záujmy. „Mimoriadne pozitívnu úlohu zohrala pred prvou svetovou vojnou v prospech slovenského národného života strešná organizácia amerických Slovákov – Slovenská liga. Na jej čele v tom období je skutočná osobnosť, politik Albert Mamatej. Jeden zo spoluzakladateľov Česko-Slovenska. Zo slovenských osobností len traja politici: Milan Rastislav Štefánik, Vavro Šrobár a Albert Mamatej majú (podľa mňa) nárok na prívlastok „zaslúžil sa o štát, zaslúžil sa o Slovensko“.
Kto bol Albert Mamatej?
Od slovenského zámočníka k americko-slovenskému politikovi. Pavel Albert Mamatej sa narodil 11. apríla 1870 v Kláštore pod Znievom v rodine stolára. Pokrstený bol v Príbovciach. Základné vzdelanie získal v Martine. Chcel byť strojným inžinierom. Po predčasnom úmrtí otca ho matka dala vyučiť u remeselníka Galandu v Martine za zámočníka.
Na začiatku deväťdesiatych rokov je zamestnaný v továrni GANZ v Budapešti. Tam sa zapája do slovenského života v Slovenskom robotníckom spolku a Slovenskom spevokole. Spolupracuje s Dr. Pavlom Blahom. Štefan Janšák v „Živote Dr. Pavla Blahu“ píše: „skutočnou hlavou peštianského zboru (nasledovníkov a ctiteľov P. B.) je Albert Mamatej. Tento jednoduchý, ale bystrý remeselník, plný túžob a ambícií. Sotva odloží modrú blúzu v zámočníckych dielňach Ganzových podnikov, beží domov, učí sa nocou slovenský pravopis a osvojuje si namáhavo všetky dary civilizácie, ktoré študovaným ľuďom takmer bez námahy padajú do lona.“ Stal sa „duševným vodcom“ Slovenského spolku v Budapešti, a to napriek množstvu mladých ľudí, ktorí tam vtedy študovali. „Mamatej svojím zamestnaním na jednej strane a svojím vzdelaním na strane druhej tvorí šťastný prechod od robotníkov a drobných kupcov k inteligencii a túto úlohu hrá s veľkou obratnosťou.“ Žeby predzvesť jeho budúcej úspešnej činnosti predsedu Slovenskej ligy v Amerike? Jeho odbornému i národnému rozletu je aj veľkomestská Budapešť malá. Na jeseň 1893 priplával loďou do New Yorku v USA.
Vystriedal niekoľko zamestnaní. Jedným z nich bola aj práca pre vynálezcu Nicola Teslu. V roku 1900 sa presťahoval do Pittsburghu a zamestnal sa vo firme Westinghouse Electric Company. V septembri v roku 1905 v konkurze získava miesto inštruktora praktického strojárstva („bol názorným učiteľom strojárstva“, ako píšu v nekrológu) v dielňach Carnegie Institute of Technology (dnes je to Carnegie-Mellon University). Podľa K. Čulena je to až v roku 1907. „Skutočnosť, že sa Mamatej takto vyšvihol, nespôsobila jeho paralelné odpútavanie sa od vlastnej slovenskej pospolitosti, žijúcej v Amerike. (…) Práve opačne, zapojil sa do hlavného prúdu slovenského národného spolkového života,“ do ktorého ho uviedol Peter Rovnianek, ktorý založil Národný slovenský spolok. Jeho radovým členom sa stal i Mamatej. Neskôr tajomník, podpredseda, a v roku 1911 sa stáva predsedom a bol ním až do smrti. Organizačný talent, schopnosť dohody, ktoré preukázal, ho priviedli do Slovenskej ligy, bol spoluzakladateľom (1907) a v rokoch 1911 – 1920 jej tretím predsedom. Stal sa profesionálnym slovenským politikom v USA.
Ako Albert Mamatej zakladal v Amerike Česko-Slovensko. Už pred vstupom do profesionálnej krajanskej politiky v USA vyvíjal množstvo aktivít. Bol spoluzakladateľom a redaktorom časopisu Národné noviny – tlačového orgánu Národného slovenského spolku. Založil aj spolok pre slovenskú mládež Kruh mládeže. Inicioval založenie „Kancelárie práce pri Slovenskej lige“, ktorá pomáhala slovenským prisťahovalcom. Vďaka národnému cíteniu prejavoval snahu o potrebách jazykového vzdelávania svojich krajanov. Sformuloval príručku Škola reči anglickej. Neskôr vydáva prekladový slovník s názvom Tlumač.
Slovenská liga a jej členské organizácie počas Mamatejovho predsedníctva sa sústredili predovšetkým na budovanie účinného systému spolkového života v komunite amerických Slovákov a jeho materiálneho zabezpečenia v snahe prispôsobiť sa tamojším podmienkam a nestratiť národné povedomie. Medzinárodná situácia – schyľovanie sa k svetovej vojne a snaha maďarskej vládnucej elity preniesť pomaďarčovanie aj do USA vrátane takmer neexistencie politického života slovenského vo vlasti priviedli Mamateja k uvedomeniu, že „jeho povinnosťou je starať sa nielen o potreby amerických Slovákov, ale podnikať aj kroky v záujme vlastného národa v Uhorsku“.
Snažil sa o vzájomnú spoluprácu s predstaviteľmi národného hnutia na Slovensku. Dokonca v roku 1912 navštívil rodné Uhorsko. Stále udržiaval vzťahy s Dr. Blahom. Janšák o tom píše: A. Mamatej „stelesňoval mu americký ideál ,self made mana‘. Kde sú tie časy, keď skromný, ale ambiciózny majster budapeštianskej továrne sa oduševňoval Blahovým spevom. Dnes krášli Mamateja titul asistenta strojníckych dielní, ba niektorí mu dávajú dokonca titul profesora techniky. Carnegieho ústavu.
Memorandum slovenskej ligy v Amerike, vydané menom amerických Slovákov, v záujme Slovákov. Národne a štátotvorne plodné obdobie A. Mamateja, sa začalo Memorandom o krivdách a požiadavkách z roku 1914, ktoré deklarovalo „úplnú samosprávu a voľnosť samourčenia Slovákov tak na politickom, ako aj kultúrnom a hospodárskom poli“. Pôvodný návrh vypracovaný Ivanom Daxnerom do značnej miery opakoval požiadavky Memoranda z roku 1861. Až vypuknutie svetovej vojny napomohlo, že na záverečnej porade 10. septembra 1914 Memorandum Slovenskej ligy v Amerike, vydané menom amerických Slovákov a v záujme Slovákov prijali. Viacerí historici sa zhodujú, že „Memorandum … znamenalo nielen začiatok politickej aktivity v prospech národa doma, ale vyjadrenie zahraničných Slovákov prišlo oveľa skôr ako od zahraničných Čechov“. Na čele ligy v tom čase už takmer štyri roky stál A. Mamatej. Uvažovalo sa o viacerých možnostiach riešenia slovenskej otázky – miesta Slovenska v povojnovom usporiadaní Európy. Mamatej a ostatní predstavitelia slovenských organizácii v USA vzhľadom na „vtedajšiu realitu, mocenskú nevýznamnosť a najmä politickú nepripravenosť vlastného národa (…) v podstate sa zriekli práv (…) z deklarovanej samobytnosti slovenského národa“. Možno to bola chyba, ale vyplývala z reality v Uhorsku. O samostatnom štáte slovenského národa sa vôbec neuvažovalo. Na konci roka 1914 začali prevládať názory o nosnej spolupráci s Čechmi. Po intenzívnych diskusiách sa toto riešenie stretlo s prevládajúcou podporou, pričom najmä Mamatej trval na podmienke, „aby Slovákov v ktorejkoľvek budúcej konštelácii uznal budúci štátotvorný partner za národ a aby mu zabezpečil samosprávny vývin“. Dňa 4. decembra 1914 oznámil listom krajanským novinám, že je v kontakte s českými spolkami a že najlepšie východisko pre Slovákov vidí v boji za vytvorenie spoločného štátu s Čechmi.
Zápas amerických Slovákov o oslobodenie Slovenska takmer jednomyseľne dospel k presvedčeniu, že národná budúcnosť Slovákov bude v spolupráci s Čechmi. Tým bola vyriešená otázka S kým?, zostávala otázka V akej podobe? Sformovali sa dve krídla. Jedno – zvané newyorské – si predstavovalo slovenskú budúcnosť vo veľmi úzkej spolupráci česko-slovenskej (budúci čechoslovakisti?). Druhé (pittsburské) žiadalo nielen politické, ale aj organizačno-právne záruky slovenskej samosprávy (budúci autonomisti?). Tento rozpor prítomný počas zápasu amerických Slovákov a Čechov o národné oslobodenie sa vyhrotil po splnení cieľa: vzniku Česko-Slovenska. Hneď od počiatku oslobodzovacieho zápasu na americkej pôde sa ukázalo, že Albert Mamatej je muž na správnom mieste. Historik Čulen konštatuje: „Keby na Mamatejovom mieste sedel temperamentnejší človek, ktorý by bol z každého vážneho nedorozumenia robil verejnú otázku, spolupráca Čechov a Slovákov by bola bývala v Amerike nemožná. Mamatej mal veľmi nemilú úlohu: robiť nárazníkovú politiku. Zakrýval veci, hľadal pre ne výhovorku, a práve pre túto politiku bol obyčajne v dvoch ohňoch.“ Nie je to celkom tak, druhá časť hodnotenia Mamateja je formulovaná z tábora autonomistov takmer 15 rokov po udalostiach. Ale na konci roku 1914 boli takmer všetci za spoločný odboj s Čechmi a podmienky budúcej vzájomnej spolupráce sa zatiaľ dohadovali. Slováci v zahraničí tým odštartovali slovensko-českú spoluprácu, ktorá mala vyústiť do vzniku Česko-Slovenska.
Clevelandská dohoda. Nasledujúci rok (1915) táto spolupráca priniesla prvé výsledky. A. Mamatej nadviazal kontakty s Českým národným združením a podpisom Clevelandskej dohody 22. októbra 1915 preberá zodpovednosť aj za česko-slovenský zahraničný odboj, ktorého Slovenská liga je súčasťou. Signatármi Clevelandskej dohody za slovenskú stranu boli Ivan Daxner a Albert Pavol Mamatej. Za českú stranu dohodu podpísali Ludvík Fisher a Josef Tvrzický-Kramer.
(Text dohody: 1. Samostatnosť českých zemí a Slovenska
1. Spojenie Českého a Slovenského národa vo federatívnom zväzku štátov s úplnou národnou autonómiou Slovenska, s vlastným snemom, s vlastnou štátnou správou, úplnou kultúrnou slobodou, teda i s úplným používaním jazyka slovenského, vlastnou správou finančnou a politickou, so štátnym jazykom slovenským.
2. Volebné právo: všeobecné, tajné a priame.
3. Formy vlády: personálna únia s demokratickým zriadením štátu, podobne ako v Anglicku.
4. Tieto body tvoria základ obapolnej dohody a môžu byť doplnené, poťažne rozšírené len na základe dorozumenia sa oboch stránok.
České národné združenie podržuje si právo prípadnej zmeny a to samé právo má aj Slovenská liga.
Cleveland, Ohio, dňa 22. októbra 1915)
Clevelandská dohoda vznikla na základe iniciatívy českých partnerov, ktorých o to požiadal T. G. Masaryk, preto Mamatej a Daxner súhlasili s tým, aby boli uvedení ako signatári prvého verejného dokumentu o začatí spoločného boja Slovákov a Čechov za oslobodenie, ktorý vydal Český komitét zahraničný 14. novembra 1915 v Paríži. Ich podpisy + podpis Bohdana Pavlů, to bolo o Slovensku a slovenských predstavách vo vyhlásení všetko. Okrem vety: Usilujeme o samostatný československý štát, nemalo ani zmienky o Slovákoch. Ostatné snahy boli len v mene českého národa.
Nečudo, že českí signatári Fischer a Tvrzický v liste Masarykovi napísali: „… obávame se, že námaha tajemníka, jež formálne skončila shodou československou, bude asi bezvýsledná, neboť Slováci nepochybně budou rozezleni, že v prohlášení není nic o Slovácich …“. Spomínať úsilie o samostatný československý štát a odvolávať sa len na české reálie nebolo najdiplomatickejšie. Slovenská liga o dva dni po prijatí tejto dohody vydala Príhlas k slovenskému národu, v ktorom o tom informovala. V preambule píše: „Ústredná správa Slovenskej ligy v Amerike v súhlase a s cieľom v stanovách vytknutých a pri úplnom zachovaní uplatnení zásady samobytnosti slovenského národa uzavrela s Českým národným združením v Amerike dohodu cieľom umožnenia spoločného postupu a spoločnej práce, namierenej ku vymoženiu politickej voľnosti a úplnej samosprávy na politickom, kultúrnom i hospodárskom poli a práva voľného sebaurčenia pre oba bratské národy: český a slovenský v Európe.“ Trvala na rešpektovaní požiadaviek slovenskej odbojovej zložky. Úloh bolo pred nimi neúrekom, ale žiadna súhra nenastala nielen medzi americkými Čechmi a Slovákmi, ale ani medzi americkými Slovákmi. Český komitét zahraničný sa pretvoril vo februári 1916 na Československú národnú radu (Masaryk, Štefánik, Beneš). O pridanie – „slovenskú“ sa zaslúžil Š. Osuský – pôvodne vyslanec Slovenskej ligy.
Milan R. Štefánik, v strede, s predstaviteľmi českých a slovenských organizácií v USA vo Washingtone 1. júla 1917. Ďalší na fotografii zľava: Aleš Hrdlička, Ivan Bielek, Albert Mamatej, Charles Pergler, Emanuel Voska, Dr. Fischer, Ivan Daxner a Ferdinand Písecký.
Americkí Slováci na čele s A. Mamatejom sa stali všeobecne rešpektovanou zložkou zahraničného odboja za národné oslobodenie Slovákov a Čechov. Pre českú zložku odboja najmä preto, že pri absencii (a nemožnosti) získať splnomocnenie na zastupovanie od uhorských Slovákov americkí Slováci predstavovali silný hlas verejnej mienky (i nemalé finančné zázemie), ktorý legitimizoval odbojové ústredie v Paríži pred Spojencami. Mamatej mal ťažkú prácu v Amerike. Nedôverčivý postoj časti amerických Slovákov voči Čechom, na ktorom sa podpísalo aj nedodržiavanie Clevelandskej dohody, sa zmiernil v roku 1917 po vstupe USA do vojny s Nemeckom a koncom roka aj s Rakúsko-Uhorskom. Prehĺbili sa aktivity Slovenskej ligy i osobne predsedu A. Mamateja v prospech Slovákov v Uhorsku. Dňa 26. 4. 1917 sa Slovenská liga s Českým národným združením uzniesla na Memorande, ktoré predložili americkej vláde, v ktorom vyjadrili podporu Wilsonovi a ochotu postaviť sa so zbraňou na obranu USA . V októbri zvolila Slovenská liga agitačný výbor na organizovanie tzv. milióndolárovej zbierky. Podobne sa Slovenská liga i samotný Mamatej výrazne podieľali na spolupráci s Milanom Rastislavom Štefánikom počas jeho pobytu v USA.
Pittsburská dohoda. V máji 1918 je podpísaná druhá dohoda amerických Čechov a Slovákov, Pittsburská dohoda, na ktorú „dohliadol“ samotný Masaryk (koncipoval jej text). Znamená ústup od federatívnych predstáv spoločného štátu z Clevelandu. Ale aj Mamatejovou zásluhou obsahuje požiadavky slovenskej svojbytnosti, ktorých plnenie bolo neskôr trvalým základom autonomistického hnutia prvej republiky.
Text dohody: Česko-Slovenská Dohoda, uzavretá v Pittsburghu, Pa., dňa 30. mája, 1918.
„Predstavitelia slovenských a českých organisácií vo Spoj. Štátoch, Slovenskej Ligy, Českého Národného Sdruženia a Sväzu Českých Katolíkov, porokovali za prítomnosti predsedu Česko-Slovenskej Národnej Rady, prof. Masaryka, o česko-slovenskej otázke a o našich posavádnych programových prejavoch a usniesli sa nasledovne:
– Schvaľujeme politický program usilujúci sa o Spojenie Čechov a Slovákov v samostatnom štáte z Českých Zemí a Slovenska.
– Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy.
– Slovenčina bude úradným jazykom v škole, v úrade a vo verejnom živote vôbec.
– Česko-slovenský štát bude republikou. Jeho Konštitúcia bude demokratická.
– Organisácia spolupráce Čechov a Slovákov vo Spojených Štátoch bude podľa potreby a meniacej sa situácie, pri spoločnom dohovorení, prehĺbená a upravená.
– Podrobné ustanovenia o zariadení česko-slovenského štátu ponechávajú sa osvobodeným Čechom a Slovákom a ich právoplatným predstaviteľom.“
Súčasne s Pittsburskou dohodou sa na Slovensku výraznejšie ozýva domáci odboj. Prvomájová demonštrácia v Lipovskom Mikuláši, kde Vavro Šrobár vyhlasuje verejne vôľu po spoločnom štáte s Čechmi, či predporada SNS v Martine sú v súlade s ňou. Nasleduje vyhlásenie Česko-Slovenska v Prahe 28. 10. 1918 Národným výborom československým: „Štát československý vstúpil dnes do radu samostatných kultúrnych národov sveta.“ Jedným z piatich členov výboru a jediným (kooptovaným) Slovákom je Vavro Šrobár. Vznik česko-slovenského štátu ako vôľu slovenského národa nezávisle od Prahy deklaruje v Martine 30. 10. 1918 novoutvorená Slovenská národná rada. V deklarácii sa píše: „Zastupitelia všetkých slovenských politických strán (…) trvajú na zásade samourčovacieho práva národov (…) Národná Rada vyhlasuje, že v mene česko-slovenského národa bývajúceho v hraniciach Uhorska je jediná ona oprávnená hovoriť a konať. (…) Pre tento česko-slovenský národ žiadame i my neobmedzené samourčovacie právo na základe úplnej neodvislosti…“ Slovensko ako svojbytnú súčasť česko-slovenského štátu a tým subjekt medzištátnych vzťahov potvrdzuje „historický“ telegram Matúša Dulu Národnému výboru do Prahy z toho istého dňa: „Slovenská národná strana stojí na stanovisku bezpodmienečného a bezvýhradného samourčovacieho práva slovenského národa a na tomto základe vindikuje pre slovenský národ účasť na utvorení samostatného štátu – pozostávajúceho zo Slovenska, Čiech, Moravy a Sliezska.“ Slovensko sa prvý krát de facto objavilo na politickej mape sveta.
V tej chvíli (po takmer pol roku) sa opäť objavuje „prípad“ Pittsburská dohoda. „Na dohode je uvedený dátum 30. máj, napriek tomu, že bola pôvodne zostavená a podpísaná až 31. mája 1918. Celý kaligrafický prepis a záhlavie dohody boli zostavené dodatočne, pretože Masarykov koncept bol napísaný ceruzkou (…) kaligrafický prepis Masaryk (ešte v USA pred cestou domov) podpísal už ako prezident zvolený 14. novembra 1918“. Česko-slovenský štát je už dva týždne na svete…!
Namiesto záveru: Mamatej prehliadaný a zabúdaný zakladateľ
Albert Mamatej dosiahol svoj cieľ: vznik Česko-Slovenska. Nadnesene povedané: stal sa „otcom zakladateľom“ česko-slovenského štátu, prvého národného štátu Slovákov. Spolu s M. R. Štefánikom a Vavrom Šrobárom.
A tu by mohol zazvoniť zvonec a rozprávky byť koniec…
Obe zložky národného odboja (domáci a zahraničný) dosiahli svoj cieľ česko-slovenský štát de facto 28. 10. 1918 a 30. 10. 1918 a ten de jure na politickú mapu sveta podpisom troch versailleských dohôd – posledná v Trianone 4. 6. 1920.
Často sa zabúda, že naplneniu zásad Pittsburskej zmluvy prekážala rozdielnosť pri preberaní vzniknutého štátu do česko-slovenskej správy. V Česku pripravená česká administratíva okamžite uplatnila svoju moc, na rozdiel od Slovenska, kde sa viedol ozbrojený boj o ovládnutie jeho územia takmer 10 mesiacov. Uvedené skutočnosti viedli mnohých zástancov slovenskej autonómie k ochote odložiť ju na neskôr. Do určitej miery to spôsobila teoretická a praktická nepripravenosť slovenských elít na „Deň potom“. Česi nadväzovali na svoju historickú štátnosť a československú štátnosť považovali za jej pokračovanie. Slováci „bojovali“ za akúkoľvek štátnosť, zaručujúcu aspoň minimálnu mieru národnej svojbytnosti. Príkladom je Pittsburg, kde na rozdiel od Clevelandu stačila Slovákom v spoločnom štáte autonómia, vlastný snem a pod. Vôbec sme neprejavovali záujem po správe vecí spoločných, celoštátnych. Stačila nám autonómia, vlastný piesoček, do ktorého nám nebudú hovoriť Česi. Koniec koncov A. Hlinka nikdy nechcel odchod z Č-SR. Pretože Č-SR vznikla ako štát česko-slovenského politického národa, tak autonómia nemohla nájsť podporu ani v zahraničí u víťazných spojencov. Poľsko a Maďari podporovali slovenskú autonómiu, pretože dúfali, že sami nahradia Čechov. Ešte predtým prijatá Ústava nerešpektovala názov štátu uvedený v Trianonskej dohode. Mamatej pri presadzovaní implementácie česko-slovenských dohôd amerických posiela v roku 1919 delegáciu do vlasti a v roku 1920 tiež tam osobne cestuje. A v júli 1920 je menovaný prvým čs. konzulom v Pittsburgu. To bol pre slovenských autonomistov neodpustiteľný hriech.
V apríli 1919 Andrej Hlinka dostáva do rúk originál textu Pittsburskej dohody. Dovtedy stál v popredí slovenskej politiky, k slovenským politikom usilujúcich sa o spolužitie s českým národom, ktorý vyzval smerovať do československého štátu, zapojiť sa doň. Odvtedy Andrej Hlinka kvalifikoval tento dokument ako „našu zlatú bulu“, československú dohodu „uzavretú dňa 30. mája 1918 v Pittsburgu ako veľmi vážny dokument a náš talizman v týchto bojoch o slobodu národa“. Tým odštartoval boj o autonómiu, ktorý poznamenal celú prvú republiku. Prvou obeťou sa stal A. Mamatej.
V novembri 1919 Mamatej píše Vavrovi Šrobárovi rozsiahly list, ktorý dobre reflektuje jeho názory a prácu pri vzniku Česko-Slovenska. Do určitej miery predstavuje politický závet. Pripomína, že pred vojnou nastali udalosti. ktoré otriasli dôveru amerických Slovákov vo svoje spolky (prípad Rovnianek). „Tieto boje odstránili viacerých vodcov a činovníkov (…) a priviedli k veslu mňa, stojaceho dovtedy stranou, živiaceho sa svojim povolaním ako elektrotechnik medzi rodenými Amerikánmi. Ako Vy pán minister snáď neočakávane (neočakávane preto že ste lekár a nie advokát) prišli ste na čelo národa, tak ja tiež bol som vytiahnutý z môjho zákutia a postavený najprv na čelo NSS a krátko za tým na čelo združenia všetkých organizácií amerických – Slovenskej ligy.“ Podrobne popisuje svoju činnosť, problémy a ťažkosti, ktoré ju sprevádzali. Snahu dospieť k spoločným riešeniam tak ideove rozdielnych spolkov. „Že vzdor tomu nevyhovel som všetkým, to viem, ale to som ani nechcel, lebo všetkým vyhovieť nemožno. Takého človeka sa ešte nenarodilo. Kristus, veľký učiteľ ľudstva, bol dľa cirkevného učenia Syn Boží, Najdokonalejšia Bytosť – a predsa pribili ho na kríž! Nie, všetkým vyhovieť nemožno!“ „Ja som v ťažkej pozícii, tak, že začína sa mi to zunúvať. Mám tisíc chutí praštiť s tým so všetkým a utiahnuť sa späť medzi rodených Amerikánov. Len mi je ľúto tej krásnej organizácie (ktorej som 12 rokov môjho života venoval a priviedol ju na taký stupeň, na jakom je), že keď bych sa utiahnul, opanovali, alebo roztrepali by ju klerikáli.“
Obdobie medzi deklarovaním Česko-Slovenska – koniec októbra 1918 a Trianonom – jún 1920 bolo úsekom obratu značnej (a najmä hlučnej) časti slovensko-americkej verejnosti v nazeraní na činnosť a prácu Mamateja. V Slovenskej lige prevážili prívrženci autonomizmu („dôsledného“ dodržiavania Pittsburskej dohody), ktorí presadili jeho odvolanie (1920) z predsedníctva Slovenskej ligy a neskôr (1922) aj jeho vylúčenie. Zomrel 21 decembra 1923 v Christian Science sanatóriu Chestnutville pri Brookline neďaleko Bostonu, štát Massachusetts, USA. Pochovaný je v meste Braddock pri Pittsburghu. Na náhrobný kameň prispeli „oddaní členovia Národného slovenského spolku, čím preukázali úctu a ocenenie jeho práce pre národ“.
Po jeho smrti sa rodina ocitla v biede. K. Čulen základe dokumentov Kongresu Slovenskej ligy v Amerike v roku 1924 (jej najvyšší orgán) napísal: „Vdova po zomrelom Albertovi Mamateyovi sa obrátila na kongres so žiadosťou o podporu, keďže čs. úrady jej vyplácajú 16 dolárov mesačne penzie. Kongres o veci debatoval, napokon žiadosť odmietol, lebo vraj Mamatey sa veľmi previnil proti Lige a slovenskej veci.„
Zdroje a použitá literatúra:
BEŇA Jozef. Traja velikáni, noveslovo.eu
ČULEN, Konštantín, Pittsburská dohoda. Bratislava 1937, Kníhtlačiareň Andreja a nakladateľstvo Slovák
Dokumenty slovenskej štátnosti a identity I. a II., Bratislava 1998, NLC
HIRNER, Alexander: Matičná myšlienka, Bratislava 1992, Slovenský spisovateľ
HONZA-DUBNICKÝ, Jozef: Zápisky legionára, Banská Bystrica 2014, PRO
JANŠÁK, Štefan: Život a dielo Dr. Pavla Blahu, Trnava 1947. Vydal Spolok sv. Vojtecha
KOVÁČOVÁ Anna: Život a kultúra Slovákov v Budapešti v období dualizmu (1867-1918)
MICHÁLEK, Slavomír, KRAJČOVIČOVÁ, N. a kolektív: Do pamäti národa, Bratislava 2003, Veda
MINÁR, Imrich.: Príspevok k dejinám odboja vedeného Slovenskou ligou v Amerike 1907 – 1920, Bratislava 2011, vydal EPOS
MULÍK P., PAVELECOVÁ Z. (zostavovatelia): PITTSBURSKÁ DOHODA 100 rokov od podpísania Česko-slovenskej dohody v Pittsburghu. Martin 2019, Matica slovenská
ŠROBÁR Vavro,: Oslobodené Slovensko, Pamäti z rokov 1918 – 1920, Bratislava 2004, Academic Electronic Press
Matica slovenská, archív
Slovenská národná knižnica, archív
