V tomto roku si pripomíname 100. výročie narodenia významného literárneho vedca a historika
Redaktor vydavateľstva Smena, vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV, vysokoškolský pedagóg (28. 11. 1925 Oslany – 5. 8. 2008 Bratislava). V začiatkoch svojej vedeckej aktivity sa zaoberal metodologickými problémami literárnej vedy, v ďalšej fáze sa sústredil na reflektovanie života a diela Pavla Országha Hviezdoslava, ktoré po rade štúdií a editorských prác (Básnické prvotiny 1-2, 1956; Básnické zrenie 1-2, 1957, 1958) vyústilo do literárnohistorických syntéz Hviezdoslav. Zrod a vývin jeho lyriky (1961) a P. O. Hviezdoslav. Básnik národný a svetový (1969). Výsledkom jeho záujmu o tvorbu reprezentatívneho básnika slovenskej moderny Ivana Krasku bola štúdia Poézia Ivana Krasku (1960), ktorá v knižnej rozšírenej verzii vyšla roku 1976 pod názvom Vývin a tvar Kraskovej lyriky. V 60. a 70. rokoch venoval pozornosť aj básnickej tvorbe Laca Novomeského (Básnik Laco Novomeský, 1967; Ladislav Novomeský, 1978) a jeho generačných druhov Miroslava Válka a Milana Rúfusa (Pozvanie do básne, 1971). V knihe Stopäťdesiat rokov slovenskej lyriky (1971) sa sústredil na analýzu špecifických problémov slovenskej lyriky, interpretáciu jej osobnostných tvorcov i ťažiskových diel. V rozšírenej verzii kniha vyšla roku 1979 pod názvom Dve storočia slovenskej lyriky. Úvahy o poézii 60. a 70. rokov publikoval v knihe V siločiarach básne (1983). Poéziu pre deti, predovšetkým vzťah autorského a detského subjektu, analyzoval v súbore reflexií Básnik a dieťa (1963,1976), považovanom za kľúčové teoretické dielo o modernej literatúry pre deti. Logickým vyústením jeho literárnohistorických a literárnoteoretických aktivít boli Dejiny slovenskej literatúry od stredoveku až po súčasnosť (1988), ktoré vyšli v reedičnom vydaní v dvoch zväzkoch (I. 1997, II. 1999), pričom literatúru 20. až 30. rokov 20. storočia nanovo analyzoval v rozsiahlej časti Moderná slovenská literatúra a svoju syntézu ukončil rokom 1948.
Každá Šmatlákova syntéza – od tých najmenších štúdií až po monografie – bola svojím spôsobom literárnovednou udalosťou. Popri Oskárovi Čepanovi patril medzi najkoncepčnejších autorov kapitol v akademických Dejinách slovenskej literatúry, ktorých vedeckým redaktorombolKarol Rosenbaum. Šmatlák do 3. zväzku (1965) napísal dve kapitoly: K typológii slovenského literárneho realizmu a Sociálne a psychické podmienky vzniku básnickej moderny.
V oboch kapitolách sa usiloval naznačiť vnútornú diferencovanosť a podčiarkol svoje chápanie kontinuity literárneho vývinu. Podľa Šmatláka „nová literárna tvorba z prelomu storočí završuje proces konštituovania historicko-slohového modelu slovenského realizmu tým, že ho definitívne zbavuje jeho prvotných obrodenecko-romantických štruktúrno-funkčných rezíduí.“ Pokiaľ ide o slovenský symbolizmus, ten Šmatlák poníma ako „významovo adekvátny výraz vonkajšej i vnútornej situácie slovenského básnika zo začiatku 20. storočia“. Čiže Šmatlák mal vždy na pamäti spoločenskú situovanosť autora i jeho realizáciu v estetickom tvare. Zároveň kladie dôraz na imanentne slovenský variant básnického symbolizmu.
V 70. rokoch patril S. Šmatlák medzi dominantné osobnosti slovenskej literárnej vedy. Bol členom i koordinátorom štátnych úloh, účastníkom mnohých diskusií, podieľal sa na rozpracúvaní a prehlbovaní teoretického i metodologického aparátu literárnej vedy. Názory na literatúru, kultúrny život a „politiku“ kultúry prezentoval v knihe rozhovorovs literárnym vedcom Jánom Števčekom (Literárne rozhovory, 1981), ktorá je koncipovaná ako deväť zastavení pri vážnych témach dotýkajúcich sa literatúry, literárnej vedy a kritiky, prítomnosti i budúcnosti kultúrneho obrazu Slovenska.
Kto pozná Šmatlákovo literárnovedné dielo, isto pochopí, že nemohol nenapísať svoje syntetické Dejiny slovenskej literatúry(1988); jednoducho táto literárnohistorická syntéza sa musela objaviť nielen ako pozoruhodný individuálny čin, ale aj ako čin predstaviteľa generácie literárnych vedcov, ktorá posunula, navzdory rozličným okolnostiam, kvalitatívne i kvantitatívne literárnohistorický výskum na Slovensku. Spoločným generačným vystúpením boli síce päťzväzkové „akademické“ dejiny, tie však vzhľadom na ich postupné viacročné vychádzanie nielenže nemali jednotnú koncepciu, ich jednotlivé zväzky boli skôr spoločným vystúpením autorského kolektívu toho-ktorého zväzku, ale zároveň sa do nich premietala „premenlivosť“ spoločenskej objednávky, či rôznosť rozličných inštitucionálnych a mimokultúrnych záujmov. Bolo všeobecne známe, že vydanie Šmatlákových Dejín bolo zároveň aj akousi odozvou na nekvalifikovaný a mocenský zásah do Slovníka slovenských spisovateľov, ktorého bol Šmatlák redaktorom.
Uplatňovanie názoru, že práca literárneho historika sa musí opierať o bádateľské výsledky všeobecnej historiografie, viedlo Šmatláka k rezignácii na zaužívané periodizačné medzníky a pojmy, ktoré nachádzame v dovtedajších dejinách. Viedlo to aj k zmene dovtedy zaužívanej proporcie informácii o jednotlivých obdobiach. Do popredia vysunul totiž úsilie o celistvosť poznania a výkladu, v ktorom sú „vlastným hrdinom“ literárneho dejepisu konkrétne literárne diela (literárne texty) a nimi či z nich utvárané väčšie literárne celky – druhy, žánre, spoločne vyznávané literárne koncepcie (i smery), „slohovohistorické formácie“.
Široký, kultúrne, literárne i jazykovo mnohovrstevný priestor temer desiatich storočí postavil Šmatláka pred úlohu prísnej a objektívnej hodnotovej selekcie. Osobitne treba vyzdvihnúť jeho prístup k literatúre stredoveku, najmä k Veľkej Morave. Práve tu sa usiluje nájsť určitý koncepčný a ideovokultúrny vnútorne štruktúrovaný tvar, ktorý vytváral postupnú kultúrnu celistvosť nášho stredoeurópskeho priestoru. Jeho chápanie veľkomoravskej literárnej kultúry ako prológu k slovenským i slovanským literatúram vychádza z ponímania integračnej funkcie kultúrnej misie staroslovienskej písomnosti, ktorá nielenže ostala „trvalou súčasťou genetického kódu slovenskej literatúry“, ale ktorá zároveň aj pomohla slovanskej a slovenskej kultúre zotrvať v kontexte európskej kultúry ako svojbytný celok.
Šestnáste storočie považuje Šmatlák za obdobie, keď možno hovoriť o „písomne realizovanej kontinuite vývinového procesu slovenskej literatúry“. S konečnou platnosťou sa vzdáva dvojslovného pomenovania tohto obdobia: humanizmus a renesancia, pretože nepochybne pociťuje, že práve tieto termíny rozdeľovali toto obdobie na akoby dve literatúry, latinskú a „slovenskú“, pričom tá latinská (humanistická) akoby predchádzala renesančnej (slovenskej). Šmatlák sa usiluje dokázať historicko-typologickú analogickosť medzi latinčinou a staroslovienčinou, rozborom latinských i slovenských literárnych pamiatok prekonáva zafixovanú predstavu o dvojrečovosti renesančnej kultúry v zmysle uzavretosti dvoch samostatných, hoci vnútorne štruktúrovaných celkoch. K prekonaniu tejto rozpornosti Šmatlák volí termín renesančný humanizmus a dokazuje, že do dejín slovenskej poézie po prvýkrát vstupujú výrazné básnické individuality, ktoré sa popri vedome pestovanej nadnárodnej literárnej vzdelanosti napospol podieľali na formovaní etnicky národného povedomia a na formovaní špecifického dobového povedomia slovenskej „literárnosti“.
Dejiny slovenskej literatúry Stanislava Šmatláka však, domnievam sa, nie sú iba akýmsi sumarizujúci hlasom staršej literárnovednej generácie, či pozoruhodným individuálnym vedeckým výkonom, ale mali by postaviť ďalšie generácie literárnych vedcov pred voľbu, do akej miery je ochotná a odborne vybavená materiálovo a koncepčne dotvoriť tento šmatlákovský „klasický“ model literárnohistorickej práce, resp. či sa podujme vybudovať celkom novú metodológiu.
