O Dr. h. c. Ing. Rudolfovi Schusterovi, PhD. (*4. 1. 1934), prezidentovi Slovenskej republiky, literátovi, dramatikovi, kameramanovi, fotoreportérovi, cestovateľovi, politikovi, vzácne všestrannom, ľudsky prístupnom človeku sa toho toľko napísalo a povedalo, že ťažko vymyslieť niečo nové, zaujímavé, tobôž keď on sám je neobyčajne plodný tvorca – jeho bibliografia by pokryla niekoľko rukopisných strán: autorsky sa podpísal pod desiatky kníh, scenárov, fíčrov, filmov, výstav fotografií z rozličných kútov sveta – vo verejnosti zarezonovali predovšetkým Schusterove diela literatúry faktu, najmä však cestopisné, s umeleckým nábojom ilustrované publikácie. A predsa sa významný slovenský prozaik a publicista Ľuboš Jurík (*14. septembra 1947, Nové Zámky – †28. septembra 2021, Bratislava), ktorý je známy popri svojich rozsiahlych románových a poviedkových opusoch či politologických esejach a štúdiách aj dokumentárnymi románmi (s prvkami žánru umeleckej prózy) Smrť ministra (2011, o Vladimírovi Clemetisovi), Rok dlhší ako storočie (2015, o Alexandrovi Dubčekovi), a Ľudovít Štúr (2019), rozhodol napísať dielo v podobnom žánrovom habite o životných križovatkách a peripetiách R. Schustera, ktoré vyšlo v roku 2022 ako nedokončený rukopis vo Vydavateľstve Ediposs Bratislava. (Ľuboš Jurík tesne pred dopísaním knihy zomrel, zhodou okolností vydavateľ Rudolf Belan po zredigovaní a vydaní rukopisu taktiež zakrátko zomrel).
Úskalia písania o osudoch žijúcej osobnosti
Čitateľ sa môže spýtať, čo inšpirovalo Juríka zaoberať sa osudmi ešte žijúcej osobnosti? Nie je to priveľmi komplikované a zložité, nemôže si spisovateľ popáliť prsty? On sám si v zborníku Chvála tvorivosti z roku 2018 (o prezidentovi) odpovedá: „Nášho prezidenta Rudolfa Schustera som nazval neposlušným prezidentom, pardon, aby sme sa nemýlili, neposlušným v dobrom zmysle slova, lebo nepodliehal tlakom politických zoskupení, ani finančných a iných záujmových skupín, mal iba jeden záujem: reprezentáciu Slovenskej republiky. Robil to nanajvýš kultivovane a kultúrne, efektne aj efektívne, rozvážne a pritom s dôvtipom, ba aj vtipne.“ Áno, k úvahám a knihe ho podnietila Schusterova nepodkupnosť, odvaha a sila držať sa svojho vnútorného presvedčenia a zo všetkých strán preverenej pravdy. A to nie je určite málo.
Kniha má dve časti: v prvej je deväť kapitol, deviata s názvom Diplomat má iba pätnásť riadkov, zvyšok už Ľ. Jurík nedokončil… Súčasťou prvých šiestich kapitol sú aj podkapitoly – imaginárne rozhovory R. Schustera s Johannesom Bocatiom (*25. december 1569 – †31. október 1621), uhorským humanistickým básnikom nemeckého pôvodu, pedagógom a historikom, pôsobiacim na území dnešného Slovenska, ktorý sa stal na začiatku 17. storočia richtárom Košíc.
Druhá časť s kratučkými kapitolami Prvý priamy, Veľvyslanec v Kanade, Druhý raz do tej istej rieky…, Spisovateľ, Prezident, Laudácio, Pocta prezidentovi (dohromady dvadsať strán), nie je už z pera Ľuboša Juríka, jej autorom je básnik a spisovateľ Jaroslav Rezník, ktorý aspoň takýmto stručným dopovedaním vzdáva hold Rudolfovi Schusterovi i Ľubošovi Juríkovi.
Už v úvode som spomenul, že ak autor píše o žijúcej osobnosti, môže narážať na rozličné úskalia, nemôže si dovoliť nejako zvlášť popustiť uzdu svojej umeleckej fantázii (ako napríklad pri Clementisovi, Dubčekovi či Štúrovi), prísnejšie musí strážiť detaily, fakty, literárne odbočenia nesmú mať nedôveryhodný či skôr nadmieru vyfabulovaný charakter. Ľ. Jurík sa aj tu zaskvel svojím spisovateľským majstrovstvom, vynašiel sa ozaj umne – vymyslel si už spomínaný imaginárny rozhovor Schustera a Bocatia, situoval ho na breh neidentifikovanej rieky a dáva voľne plynúť umeleckým obrazom a fantázii. V rozhovoroch intímnejšie rozvíja vzťahy medzi ľuďmi, dá nahliadnuť do súkromia jednotlivých osobností a osôb, ventiluje problémy, ktoré bývajú v mantineloch literatúry faktu zväčša tabu. A treba povedať, že sa mu to darí. Zakaždým nastolí tému, ktorá v tej-ktorej kapitole dominuje. Preosieva ju zo všetkých strán, aby nenechal čitateľa na pochybnostiach.
Pozoruhodné je, že Jurík v reťazení životných príbehov prvého priamo voleného slovenského prezidenta napriek hojnosti a dostupnosti materiálov o R. Schusterovi našiel aj osobité, výnimočné skutočnosti, resp. ich podal tak, ako nikto predtým – bez ohľadu na to, či vezmeme do úvahy spomienky na detstvo, študentské roky, pracovné pôsobenie alebo politické funkcie. Napokon, práve to robí spisovateľa ozajstným spisovateľom, aj keď, a to nesmieme opomenúť, autor mal do istej miery uľahčenú cestu tým, že R. Schuster vydal v roku 2018 autobiografickú knihu Schody návratov, ktorú on sám okomentoval slovami „Hore sa vystupuje oveľa ľahšie ako dole, návraty bývajú ťažké, zložité. Nie každý sa vie vrátiť so cťou.“
Kresanie detskej duše
Onen moment Juríkovi mimoriadne zaimponoval, ako humanista sa väčšmi a dôslednejšie zaoberal návratmi, hľadal v nich silu a pevnosť charakteru. Autor v úvode knihy, sústrediac sa na detstvo a roky prezidentovho dospievania, s dôkladnosťou jemu vlastnou vykresľuje to, čo kresalo Schusterovu dušu: rodný Medzev, chudobná rodina a šesť hladných detských krkov, otec-lesný robotník, matka-domáca. Rudko spoznával tvrdú chlapskú robotu, „často chodieval pozorovať chlapov v hámroch, mlčky, so zvláštnym pohnutím hľadel na blikotajúci oheň, na spotených mužov, na telá opásané veľkou koženou zásterou, na rozpálenú pec“ (s. 8). Oddojčený na materinskej mantáčtine, skĺbenej z rozličných nemeckých nárečí, sa musel od štvrtej triedy základnej školy (dovtedy navštevoval nemeckú ľudovú školu) tvrdo pasovať so slovenčinou, nebolo to ľahké, no nevzdával sa.
V biografii nie je nič samoúčelné, nič, čo by tam nemalo byť, či už sú to chlapčenské huncútstva (chytanie žiab, prevrátený vozík s drevom, zážitky s koňmi, hra na utopeného), zanietenie pre futbal a divadlo (chcel byť pôvodne hercom), alebo udalosti na slovensko-maďarských hraniciach, stretnutia s partizánmi, poprava maďarských zbehov vlastnými vojakmi, príbeh oslobodenia Medzeva Červenou armádou – to všetko má ukázať invenciu, odvahu, sebavedomie a ambicióznosť i vodcovské predpoklady mladého Ruda (z prirodzenej vôle kamarátov bol vždy veliteľom, náčelníkom, kapitánom, niečo vnútri ho poháňalo, hnalo dopredu ako voda vodné koleso hámru po spustení stavidiel). Dobrodružnosť povahy zvýrazňovalo zase časté naliehanie na otca, aby mu rozprával o ceste do Brazílie.
Osudovosť rodiny Schusterovcov po druhej svetovej vojne autor vyjadril jedinou vetou: „Jedného dňa k nim vtrhli o druhej nadránom dvaja českí vojaci, ukázali papier, kde bolo jasne napísané: Vysťahovať sa do Nemecka. Mali si pobaliť tridsať kilogramov batožiny a odísť s transportom.“ (s. 39). Zachránil ich lekár, ktorý poznal mamin zdravotný stav – mala slabé srdce. A aj to, že dvaja Rudovi bratia boli partizáni.
Zdravú tvrdohlavosť študent Rudolf preukázal i svojím rozhodnutím študovať na stavebnej priemyslovke v Košiciach, aj keď mu to riaditeľ meštianky neodporúčal, lebo vraj „Rudo je stvorený na remeslo, je pracovitý a má praktické myslenie“(s. 56). Lenže to nemal hovoriť, mladík mu chcel a musel (bolo to v ňom) dokázať opak. Napokon, túto vlastnosť si uchoval po celý život.
Tvrdohlavý inžinier
A potom šlo všetko akoby samé od seba: Stavebná fakulta v Bratislave, štúdium, estrádne amatérske vystupovanie, futbalový hráč za klub Stavokombinát atď. Novopečený inžinier s vlastnou hlavou a vlastným rozumom nemá rád, keď s ním niekto pohybuje ako s figúrkou na šachovnici, odmieta nastúpiť na umiestenku v krajskom poľnohospodárskom projektovom ústave, radšej by sa videl vo výskumnom ústave vodohospodárskom. Keď mu to nevyjde, odmašíruje z trucu na vojenčinu k leteckému stavebnému práporu, oblečú ho do modrej leteckej uniformy a takto „vyštafírovaného“ ho autor vystaví v tretej kapitole úkladom lásky. Najprv je to Ida (ešte na základnej škole), potom Magda a naostatok Irenka, s ktorou sa aj v roku 1961 zosobáši. Ale to už je pracovníkom Slovenskej akadémie vied… Ľuboš Jurík, poznajúc veľmi dobre Schusterovu mentalitu, ho v tejto pasáži viackrát kamarátsky podpichne a dobrosrdečne mu vyčíta, že sa nechcel dlhší čas dať zapriahnuť do manželského chomúta. Myslí to však skôr humorne, kamarátsky.
V štvrtej kapitole Inžinier predstavuje Jurík pracovné pôsobenie Schustera v Košiciach, najprv vo Východoslovenských železiarňach. A začína po juríkovsky, originálne: stavebný inžinier, po roku pôsobenia v bratislavskej SAV-ke, si príde v prvý deň na stavbu v obleku, povodia ho po stavenisku, kopŕcajú o blato a kaluže. Kolega, spolužiak z priemyslovky, sa ho spytuje, či sa vybral na svadbu. Rudo zaraz pochopí, že takto by ako stavebný dozor veľa vody nenamútil. „Postupne si zvykal, po večeroch študoval stavebnú a technickú dokumentáciu, učil sa, spoznával detaily“ (s. 108). A bol v tom dobrý! Zakrátko sa stal vedúcim investičného oddelenia, ktorý sa osobnou iniciatívou pričiní o rekonštrukciu hámra v Šugovskej doline. Hámra, ktorý doteraz funguje. Otvorená hlava sa uchytila, a to až tak, že skončil ako vedúci sekretariátu riaditeľa fabriky. Odtiaľ už bol len krôčik na košický magistrát…
Na košickom magistráte
Autor aj tu demonštruje istú postupnosť krokov, Schusterovu cieľavedomosť, vysoké pracovné nasadenie, ktoré šikovnému človeku prináša zaslúžené ovocie v podobe čoraz vyšších mét v spoločenskom rebríčku – podpredseda mestského národného výboru (MsNV) pre služby (1974), prvý podpredseda MsNV (1979), primátor (1983) a predseda krajského národného výboru (1987). Jurík zdôrazňuje, a to je dôležité, že to nebola idyla, nejaká prechádzka ružovým sadom, lež tvrdý a nekompromisný zápas za dobrú vec: prvé výbojkové osvetlenie mesta v celom v Česko-Slovensku, vybudovanie spievajúcej fontány, obnova historického jadra, rekonštrukcia Hlavnej ulice, vytvorenie pešej zóny, zabezpečenie dostatku pitnej vody, odstavenie magnezitky, stopka Chemku Strážske v ďalšom neefektívnom rozširovaní, stopka atómovej elektrárni v Kecerovciach atď. Nežičlivcov bolo veľa, neraz to bol doslova boj s veternými mlynmi. Intrigáni sa ho pokúšali odvolať, obviňovali ho, že zadlžil mesto. Boli to kuvičie hlasy, hovorí Jurík, krátkozrakosť slaboduchých. Ktovie, ako by dnes centrum vyzeralo?! Historické jadro, mestský skvost predsa nikto neukradne, ani si ho neodnesie domov. Navyše – ľudia by možno ešte dnes nemali novú kanalizáciu, plynovod, vodovod, telekomunikačné a elektrické káble.
R. Schuster bol vždy hlboko presvedčený o svojej pravde. Odmala vedel, že život nie je iba normálne dýchanie, ale aj zadúšanie, zatajovanie dychu, hlboké bolestivé vzdychy… zakaždým však veril v konečný radostný výdych. Bez optimizmu by to jednoducho nešlo, tobôž nie v Košiciach…
Predseda parlamentu
Ale pozor, to sme už pri šiestej kapitolke knihy, ktorá má názov Predseda parlamentu. Áno, nadišiel november 1989, vyrojili sa turbulentné časy, ktorých pozorovateľom i aktérom bol aj Ľ. Jurík. Text, prirodzene, obohatil o svoje autentické pohľady a skúsenosti: revolučná doba volala popri radikálnych personálnych zmenách i po zmene vo funkcii predsedu parlamentu – rozhodujúcim politickým silám sa ako najvhodnejší kandidát videl komunista R. Schuster, osvedčený a skúsený funkcionár národných výborov, doterajší predseda Východoslovenského krajského národného výboru. A tak sa i stalo. Slovenská národná rada ho zvolila do tejto funkcie 30. novembra 1989. Nový predseda sa pustil do roboty so svojou príslovečnou odhodlanosťou a zaťatosťou, s prísnou odbornosťou a nadstraníckosťou, viedol hromadu politických rokovaní, stretával sa s mnohými politikmi, riešil vzburu väzňov v Leopoldove, aktívne sa zúčastňoval na procese voľby Václava Havla za prezidenta, pripravoval jeho cestu na Slovensko (autor napríklad spomína rozlúčkovú večeru s Havlom, na ktorej si Magda Vášáryová údajne vybavovala post veľvyslankyne v Rakúsku), nadväzuje bližšie kontakty s Alexandrom Dubčekom ako predsedom Federálneho zhromaždenia ČSFR, riešia kompetenčné otázky medzi federálnym parlamentom a národnými parlamentmi.
Budajovo ultimátum
Zvýšené politické pnutia však Jurík zarámcoval najmä do siedmej (Napätie sa stupňuje) a ôsmej kapitoly (Ultimátum). Osobitne sa sústreďuje na konflikt medzi Rudolfom Schusterom a Jánom Budajom. Budaj prišiel vo februári 1990 za ním s tým, že „prišiel čas, keď by sa malo naplniť rozhodnutie, aby na čele SNR stál predstaviteľ VPN. Na čelo SNR by som mal prejsť ja. (…) Bol by som rád, pán Schuster, keby ste zostali vo funkcii prvého podpredsedu“ (s. 254). Schuster odvetil, že nemá nijaké výhrady, ak si to želá celá VPN. Mal však podmienku, „chcem, aby bol môj odchod dôstojný, budem trvať na tom, aby ma poslanci odvolali, vzdať sa funkcie bez dôvodu by nebolo vhodné, dostal by som sa do podozrenia, že mám hriech z minulosti“ (s. 254). Pravdupovediac, Budajov návrh Schustera prekvapil, konzultoval to s Milanom Kňažkom, ten o ničom nevedel a nevedeli o tom ani niektorí ďalší členovia vedenia VPN. Otázka nového predsedu sa prerokúvala aj medzi poslancami SNR, vo vedení parlamentu a jeho predsedníctve, komunisti boli proti, podaktorí inopartajní poslanci sa pridávali k Budajovmu návrhu.
Jurík vykresľuje celú situáciu veľmi plnokrvne, s patričným emocionálnym nábojom a psychologickou analýzou: nadišiel prvý marec, deň otvorenia 22. schôdze SNR. Ráno krátkou pre deviatou počuť spred starej budovy parlamentu Vivat, Schuster! Vyjde von, námestie je plné ľudí, do očí sa mu tisnú slzy, takú podporu nečakal. Keď sa vrátil dovnútra, Budaj ho žiadal, aby sa dobrovoľne vzdal, Schuster to opäť odmietol. Hlasovalo sa aklamačne, drvivá väčšina bola proti odvolaniu. Budaja zvolili za prvého podpredsedu. Rudkovi, ako ho volajú kamaráti, sa ušlo neúrekom gratulácií. A ešte mali z inej veci radosť: na zasadnutí schválili nové štátne symboly Slovenskej republiky. V Budajových ústach však ostala kyslá príchuť, čo dával patrične najavo.Nuž, aj o tom je politika…
Hlásia sa udavači
Úspech má i odvrátenú, nepeknú stranu mince – závisť, nenávisť, udavačstvo, intrigy, ohováranie, falošnosť a pretvárku. Ľ. Jurík o tom dobre vie, preto v knihe pátra i po týchto stránkach ľudského života, najmä po tom, ako ich pociťoval na ceste nahor R. Schuster a ako sa s nimi vyrovnával v istých hraničných situáciách. Nevkusne a denunciantsky doňho zapárali niektorí členovia košickej VPN, nevedeli zniesť, že zostal vo funkcii, asistoval im redaktor Slovenského rozhlasu Ján Beer. Vyfabrikovali naňho dokonca nechutný pamflet súvisiaci s výstavbou jeho rodinného domu. Toho domu, ktorý si s manželkou vybudovali vlastnými rukami. Prípad sa dostal na políciu, kauzou sa zaoberal sám generálny prokurátor, riešilo sa to i na úrovni prezidenta Havla, SNR atď. Najväčšmi ho mrzelo, že ho upodozrieval dokonca A. Dubček, ktorý sa v rozhovore s ním správal veľmi odmerane. Autor to završujeme slovami: „Rudolf Schuster pocítil hlboké sklamanie z postupu A. Dubčeka, ktorý sa odrazu zmenil a vypytoval sa ako na súde. Udavači z Košíc dosiahli svoje.“ (s. 286). Záverečnú bodku za touto nechutnosťou dal až súd niekedy v polovici roka 1990.
R. Schuster sa medzitým hotoval na diplomatickú kariéru. S novým vedením VPN sa dohodol, že sa vzdá funkcie predsedu parlamentu (paradoxne, na predsedníčku stoličku nominovali Františka Mikloška), dostal od nich zároveň prísľub, že podporia jeho kandidatúru na veľvyslanecký post v Kanade. Ako šéf slovenského parlamentu sa ešte zúčastnil na diskusii o oficiálnom pomenovaní Česko-Slovenska a na poslednej schôdzi SNR pod jeho vedením schválili názov Česká a Slovenská Federatívna Republika…
Imaginárne rozhovory
A tým sa Juríkov rukopis končí. Prichodí mi vrátiť sa ešte k imaginárnym rozhovorom Rudolfa Schustera s Johannesom Bocatiom, ktoré autor umiestnil za prvých šesť kapitol. Autor správne vycítil, že R. Schuster hľadal v sebe niečo viac ako technickú dušu, neuspokojoval sa s jednorozmernosťou, usiloval sa o prepojenie materiálna s duchovnosťou, pátral po vnútorných impulzoch, inšpiráciách. A našiel ich okrem iného i v Bocatiovi. Aj on ustavične bojoval na dvoch frontoch – humánnom a prísne pragmatickom. Keď sa po večeroch vracal domov, unavený a vyšťavený s plnou hlavou starostí, často sa zamýšľal nad tým, čo by on urobil v danej situácii, ako by sa zachoval. Bocatiove myšlienky a činy Schustera jednoducho priťahovali. Nie náhodou o ňom napísal dvojdielnu rozhlasovú hru aj divadelné dramatické dielo pre Štátne divadlo v Košiciach.
Autor v rozhovoroch načiera do intímneho sveta rodiny, nastoľuje otázky a problémy, s ktorými sa nechodí verejne na trh, strhávajú ho emočné poryvy. Akoby som počul R. Schustera: „Vskutku neviem, či sa mám trápiť otázkou, či niekoho zaujíma, čo napíšem. Mňa to teda zaujíma! Vždy ma zaujímalo, ako ľudia reagujú na moje činy, na skutky, aj na to, aké knihy som vydal, aké diela som vytvoril. Je to jeden celok! Život, politika, tvorba…“ (s. 51). A potom zase debaty o láske: „Nech je už tak či onak, nadovšetko je a nad všetkým je láska. To zvláštne slovo, ktoré obsahuje plnosť nášho vnútra, ale ďaleko ho presahuje. Láska vie byť aj neláskavá, sklame ťa…“ (s. 101). V polemike o politike zaujme myšlienka: „Naučil som sa pochybovať a pochopil som, že pochybnosti sú trvácnejšie ako istota sama.“ (s. 132). Nikoho neprekvapia ani nezriedkavé Vianoce Schusterovcov: „Zazvonil telefón. Pohľadom som sledoval Irenku, ako berie slúchadlo. Keď sa bez slova zvrtla a očami ma zavolala k telefónu, vedel som, že je to pre mňa a že to nebude želanie pokojných sviatkov.“ (s. 178). A napokon hlboká myšlienka o priateľstvách v politike: „Ťažko hovoriť o priateľstvách v politike. To nie sú priateľstvá, ale účelové vzťahy. Je čosi celkom iné, keď máš povedzme priateľov z detstva, nezištného kamaráta, a zase iný je vzťah, keď sa stretávaš s ľuďmi, ktorí ťa potrebujú, alebo ich potrebuješ ty.“ (s. 212).
Čo v knihe chýba
Druhú časť knihy tvoria iba torzovité texty, akési symbolické náznaky o pôsobení Rudolfa Schustera na poste veľvyslanca v Kanade, o jeho návrate do politiky, o aktivitách vo funkcii prezidenta, o stretnutiach so svetovými štátnikmi, rovnako okrajovo je spomenutá i jeho literárna tvorba. Úplne absentuje jeho vzťah k výtvarnému umeniu, fotografii, filmu, ale i cestovateľská vášeň, rodinné výpravy do Brazílie po stopách schusterovských predkov, významné zberateľské počiny a ukážky príkladnej súdržnosti celej rodiny najmä v čase, keď bol prezident po operačnom zákroku na pokraji smrti. Chýba i zmienka o otvorenej bolestivej rane, ktorá ho sužuje od úmrtia manželky Irenky v roku 2008.
To všetko Ľuboš Jurík nestihol. Aj napriek tomu pripravil knihu, ktorá má veľkú výpovednú hodnotu. Áno, autor to presne vystihol: prezident SR Rudolf Schuster dosiahol na najvyšší spoločenský piedestál, no je tu ešte čosi vyššie – stal sa z neho ozajstný človek, nákazlivý svojou prirodzenosťou, jednoduchosťou, príslovečnou empatiou, ktorú prejavuje v každodennom styku s ľuďmi, s typicky podanou rukou hádam každému…
Poeticky to za všetkých povedal básnik a textár Kamil Peteraj, keď sa ho pýtali, prečo si Rudolfa Schustera váži: „Pre každého mámhneď niekoľko odpovedí, resp. protiotázok. Navštívili ste Medzev – unikátne múzeum kamier, ktoré vytvoril? Videli ste múzeum lietadiel, ktoré založil pán prezident? Prešli ste sa po Košiciach? Tie sú dnes na inej úrovni ako lacno, lajdácky a zlodejsky zrekonštruovaná stará Bratislava. Čítali ste jeho cestovateľské knihy? Poznáte jeho rozhlasové hry či dokumentárne filmy? Viete, čo všetko pre Slovensko pán prezident Schuster urobil ako štátnik a diplomat? Ako úspešne vedel reprezentovať a postarať sa o dobré meno Slovenska vo svete? O koľko konských dĺžok bol (pri všetkej slušnosti) v jazykovej vybavenosti pred ostatnými našimi prezidentmi?
Myslím, že k tomu už nič netreba dodávať…
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 39 – 40/2022)
