Osobnosti svetovej vedy, ktoré sú priamo alebo cez svojich predkov spojené so Slovenskom
+ + +
Pavel Pafko (1940)
Prof. MUDr. Pavel Pafko, DrSc. sa narodil v Bratislave. Po bratislavskej strednej škole študoval od roku 1957 na pražskej Fakulte všeobecného lekárstva Karlovej univerzity. Pôvodne chcel študovať medicínu v Bratislave, niekdajší režim však rozhodol inak (Hospodárske noviny): „V 50. rokoch existovali pravidlá, že určitý počet Slovákov musel ísť študovať do Čiech a naopak. No a ja patrím vlastne k tejto „generácii“. Robil som prijímacie pohovory v Bratislave, ale prišla mi odpoveď, že ma berú do Prahy.“ V treťom ročníku sa stal demonštrátorom na Anatomickom ústave, kde pôsobil do ukončenia štúdia. Po promóciách v 1963 nastúpil na základnú vojenskú službu ako lekár na leteckej základni v Čáslavi. Po návrate na Anatomický ústav FVL UK popri pedagogickej činnosti praktizoval nočné služby na rôznych oddeleniach Nemocnice na Františku. Od júna 1966 začal pracovať na III. chirurgickej klinike FVL UK, kde strávil celý svoj ďalší profesijný život. Jeho učiteľmi chirurgie sa stali najmä prednostka docentka Olga Vaněčková a jej nástupca profesor František Řehák. Pracovné stáže absolvoval okrem iného v New Yorku, Pittsburghu, Toronte, Moskve, Lipsku a Uppsale.
V roku 1968, pred inváziou vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, dostal ponuku na ročný pobyt v západonemeckom Nordhorn, kam odišiel už po vpáde vojsk 17. septembra toho istého roku. Hlavnou náplňou práce bola aplikácia anestézie. Po návrate na pražskú kliniku v roku 1970 pokračoval ako sekundár na traumatologickom oddelení, ktorého vedúcim sa stal v roku 1973. V roku 1981 sa stal kandidátom vied a o päť rokov neskôr bol menovaný za docenta Univerzity Karlovej. V roku 1989 dosiahol titul doktor vied (DrSc.). Po Zamatovej revolúcii, roku 1990, bol vymenovaný za profesora chirurgie Univerzity Karlovej (Hospodárske noviny): „Z tých troch tisícok operácií tvorí až šestinu práve hrudná chirurgia. Ako prednosta kliniky však musím zvládnuť všetku prácu, nielen hrudnú chirurgiu.“
V roku 1992 sa stal prednostom III. chirurgickej kliniky. Do širšieho povedomia verejnosti vstúpil chirurgickým odstránením pľúcneho nádoru prezidentovi republiky Václavovi Havlovi v decembri 1996. Inému českému prezidentovi poradil (seznamzpravy.cz): „Panu prezidentovi Zemanovi jsem si dovolil říci větu, že v první polovině života žijeme tak, jak nás stvořili rodiče, v druhé žijeme už podle svého. To znamená, že si svou životosprávou manažujeme vlastní život.“
Od roku 1994 sa začal s tímom pripravovať na transplantáciu pľúc. Absolvoval kvôli tomu študijné pobyty v Londýne a Harefielde. S kolegami dochádzali aj na popredné európske pracovisko Allgemeines Krankenhaus Wien v rakúskej metropole, kde získavali prax pod vedením profesora Waltera Klepetko. V decembri 1997 vo FN Motol vykonal prvú transplantáciu pľúc vo východnej Európe. Priemerná doba pooperačného života pacientov dosiahla sedem rokov. Vedenie transplantácií zanechal profesor Pavel Pafko po stej operácii a roku 2010 opustil aj funkciu prednostu kliniky vo veku 70 rokov (seznamzpravy.cz): „Nikdo mi to nenaznačoval, ale já jsem to pochopil. Věčný byl pouze Lenin. Všichni jdeme nahoru, až dosáhneme nějakého pomyslného vrcholu. Je mi líto lidí, kteří nechápou, že už jsou na vrchu a že cesta z toho vrchu už je jenom pomalu dolů.“
Prezident republiky Miloš Zeman ho v roku 2013 vyznamenal medailou Za zásluhy. V roku 2016 bol pasovaný na rytiera českého lekárskeho stavu a Cenu Arnošta Lustiga obdržal za rok 2020.
Mária Smižanská (1964)
Dr. Mária Smižanská, narodená v Bratislave, pôsobila v jednom z tímov megaprojektu veľkého hadrónového urýchľovača. Odmalička ju fascinovali kozmické lety. Už počas školských čias bolo jasné, že práve oblasť matematiky a fyziky jej bude osudová.
Medzi vedeckú elitu sa podobne ako mnoho jej kolegov pochádzajúcich z bývalého Československa dostala Smižanská cez výskumné stredisko v Dubne pri Moskve. Práve v tomto malom jadrovom mestečku pôsobila deväť rokov (Hospodárske noviny): „Získavali sme tu vedomosti od špičkových vedcov, ktorí boli známi na celosvetovej úrovni aj napriek železnej opone. Vyrastala som tu spolu s generáciou mladých vedcov, ktorí sa aj po roku 1989 dokázali rýchlo uplatniť.“
Po pôsobení v Rusku sa Smižanská vrátila naspäť do Prahy, odkiaľ sa na dva roky dostala do Centra jadrového výskumu na predmestí Paríža. Práve vďaka jej úspechom a dosiahnutým výsledkom dostala veľmi zaujímavú ponuku od univerzity v anglickom Lancasteri, ktorá ju vyslala práve do strediska CERN.
Už v roku 2011 to bolo dvanásť rokov, čo pracovala na najväčšom a najdrahšom vedeckom projekte v histórii ľudstva, veľkom hadrónovom urýchľovači v laboratórnom stredisku CERN pri švajčiarskej Ženeve. Práve v ňom sa snažia vedci pátrať po tom, ako vyzerali úplné začiatky sveta krátko po „Veľkom tresku“. V obrovskom podzemnom laboratóriu sa slovenská vedkyňa venovala analýze dát z urýchľovača a mala pod palcom publikácie, ktoré z centra odchádzajú do sveta. Vtedy pre Hospodárske noviny povedala: „Pracujem na projekte ATLAS, ktorý združuje viac ako 3 000 vedcov z takmer štyroch desiatok krajín. Dve funkčné obdobia som viedla skupinu vedcov z dvanástich rôznych krajín.“
V roku 2022 navštívila CERN aj prezidentka SR Zuzana Čaputová a stretla sa tu aj s dr. Smižanskou. V tej dobe tu pracovalo 115 Sloveniek a Slovákov.
Dr. Mária Smižanská je vedená aj ako vedecká pracovníčka na Oddělení experimentální fyziky částic Fyzikálního ústavu AV ČR v Prahe. Stále pôsobí aj na Lancaster university.
Philipp Kukura (1978)
Profesor Philipp Kukura, narodený v Bratislave, je slovenský fyzikálny chemik pôsobiaci ako profesor chémie na University of Oxford, je členom Exeter College.
Narodil sa do rodiny herca Juraja Kukuru. V 1984 sa ocitol s rodičmi v emigrácii v nemeckom Hamburgu, kde v roku 1998 ukončil Gymnázium Viliama I., v 2002 získal na oddelení chémie Oxfordskej univerzity Master of Chemistry. V 2006 získal PhD na oddelení chémie Kalifornskej univerzity v Berkeley. Do 2010 pôsobil ako postdoktorandský výskumný asistent pod vedením profesora Vahida Sandoghdara na Spolkovej vysokej technickej škole v Zürichu. Na Oxfordskej univerzite pôsobil v laboratóriu fyzikálnej a teoretickej chémie od roku 2011 ako univerzitný lektor, od 2014 ako mimoriadny profesor (Associate professor) a od 2016 ako profesor. V 2018 založil spoločnosť Refeyn Ltd. v ktorej je výkonným riaditeľom. Je ženatý, má jednu dcéru.
Z ocenení spomeňme Marlow Award, Royal Society of Chemistry (2015), Malú medailu sv. Gorazda Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR (2016), Cenu Asociácie európskych biofyzikálnych spoločností (EBSA) pre mladých výskumníkov (2017) či Blavatnikovu cena pre mladých vedcov v Spojenom kráľovstve v oblasti chémie (2019).
Prestížny vedecký časopis The Scientist vytvoril rebríček TOP inovácií za rok 2019; jednotkou bol prístroj Philippa Kukuru. Pre Plus 7 dní objasnil manažérsku časť vedeckého výskumu: „Môj výskum je financovaný predovšetkým cez Európsku úniu, ale aj cez lokálne podporné agentúry ako je Engineering and Physical Sciences Research Council. Každé „penny“, ktoré minieme, musíme najskôr získať, takže je to trošku ako viesť malý podnik.“
Snímky: www.wikipedie.cz, www.wikimedia.commons, www.chem.ox.ac.uk
Viac o projekte Slováci a svet na www.tulacky.net
