Osobnosti svetovej vedy, ktoré sú priamo alebo cez svojich predkov spojené so Slovenskom
+ + +
Pavol Jozef Šafárik (1795 – 1861)
Profesor Pavol Jozef Šafárik, ktorý sa narodil v Kobeliarove a zomrel v Prahe, bol slovenský básnik, historik a etnograf, ktorý založil vedeckú slavistiku. Narodil sa ako syn evanjelického farára v Kobeliarove na východnom Slovensku. Prvé vzdelanie získal u svojho otca. V roku 1805 odišiel na gymnázium do Rožňavy a neskôr do Dobšinej. Už počas štúdií na nemeckom evanjelickom lýceu v Kežmarku písal básne v duchu jungmanovskej generácie. V roku 1814 vydal zbierku básní Tatranská múza s lýrou slovanskou.
V roku 1815 odišiel na teologické štúdium do Jeny. Venoval sa však najviac „jazykospytu“, dejepisu, filozofii a estetike. Po dvoch rokoch sa vrátil do Bratislavy, kde sa stal vychovávateľom v šľachtickej rodine, s ktorou pobýval i v Pešti. V Bratislave sa zrodilo priateľstvo P. J. Šafárika s Františkom Palackým, v tej dobe tiež vychovávateľom. Prvým výsledkom ich spolupráce bol spis z roku 1818 Počátkové českého básnictví, obzvláště prozódie.
Ponúkané miesto profesora na evanjelických školách „v severných Uhrách“ neprijal, ale rozhodol sa pre Nový Sad, kde nezjednotená pravoslávna cirkev už skôr vytvorila gymnázium a na jar 1819 vypísala konkurz na miesto riaditeľa a prvého profesora. Výber na miesto riaditeľa nakoniec padol na najmladšieho z prihlásených, na P. J. Šafárika, kde zastával funkciu riaditeľa päť rokov. Ako riaditeľ mal ambiciózne plány vytvoriť gymnázium podľa gréckeho vzoru. Dňa 22. decembra 1832 dal P. J. Šafárik patronátu gymnázia výpoveď s tým, že tu ostane do konca zimného semestra. Dňa 6. apríla 1833 opustil Nový Sad a odchádza na pozvanie a záruku priateľov pôsobiť do Prahy, a to vďaka zbierke usporiadanej Františkom Palackým, aby sa Šafárik mohol venovať sa vedeckej práci. Existenčné zabezpečenie mu poskytlo miesto redaktora Světozoru a v rokoch 1837 – 47 pôsobil ako cenzor beletrie. Súčasne bol v rokoch 1838 – 43 redaktorom časopisu Českého múzea a zároveň kustódom v Univerzitnej knižnici.
Šafárik sa usiloval o zblíženie českej a slovenskej kultúry, pričom rešpektoval špecifiká každého národa. Svojimi postojmi v tejto otázke posilnil rozhodnutie Ľudovíta Štúra o zavedení spisovnej slovenčiny. Mal významný podiel na formovaní národno-obrodeneckej vlasteneckej koncepcie dejín a kultúry slovanských národov.
Ako prvý podal systematický obraz o slovanských národoch, ich kultúre a dejinách a zaradil ich medzi najvyspelejšie kultúry na svete. Veľkú pozornosť venoval skúmaniu staroslovienskeho písma. Dokázal, že cyrilike predchádzala hlaholika. V otázke jazykovej jednoty zastával a presadzoval názor, že každý národ má rozvíjať svoju kultúru predovšetkým prostredníctvom svojho vlastného jazyka.
Z jeho tvorby možno spomenúť poéziu Tatranská múza s lyrou slovanskou, odborné spisy Počátkové českého básnictví, tiež prozódie Písně světské lidu slovenského v Uhřích, Slovanské starožitnosti, Památky dřevního pisemnictví Jihoslovanů a Památky hlaholského písemnictví.
Svoje občianske a vlastenecké postoje preukázal vystúpením na Slovanskom zjazde v Prahe v revolučnom roku 1848. Vtedajší štátny rakúsky minister knieža Kolovrat ho nazval hviezdou prvej veľkosti v slovanskom svete. Šafárik bol spolu s Františkom Palackým predsedom Slovanského zjazdu a stúpencom austroslavistického programu.
V roku 1860 sa vyčerpaný a ťažko chorý Šafárik pokúsil o samovraždu. Hoci ho zachránili, smrť ho dostihla už o rok, 26. júna 1861 v Prahe.
Bronislava Matošková (1965)
MUDr. Bronislava Matošková, narodená v Bratislave, sa v Miláne vypracovala na špičku prestížneho Ústavu pre molekulárnu onkológiu.
Vyštudovala medicínu na Univerzite Komenského v Bratislave v roku 1989 a krátko pracovala na oddelení vírusovej onkogenézy Ústavu pre výskum rakoviny SAV v Bratislave.
Matoškovej sa podarilo navštíviť Západ už počas štúdia, pred rokom 1989 – dostala sa dvakrát na stáž do Švédska. V apríli 1990 odišla na päť rokov do Spojených štátov, kde sa zoznámila s budúcim manželom, Talianom. V roku 1995 sa spolu presťahovali do Talianska, kde sa jej manžel stal vedeckým riaditeľom jedného z ústavov.
V rokoch 1990 až 1995 bola príjemcom štipendia Fogarty v Národnom inštitúte zdravia. Pracovala na nereceptorových tyrozínkinázach v laboratóriu v NIDR v talianskom Miláne. Neskôr sa pripojila k skupine Pier Paolo Di Fiore v LCMB, NCI, aby pracovala na mechanizmoch a substrátoch signalizácie EFGR. Do Európskeho onkologického ústavu, IEO (European Institute of Oncology alebo aj Instituto Europeo di Oncologia), prešla v roku 1995, aby pokračovala v práci na signalizácii EGFR v IEO v skupine Matthiasa Krausa. Od roku 2000 zastávala pozíciu vedúcej laboratória Ústavu v IFOM až do roku 2007, keď prevzala aj pozíciu manažérky Oddelenia molekulárnej medicíny v IEO. V súčasnosti sa vrátila k práci vo vedeckej skupine Pier Paolo Di Fiore, pričom stále poskytuje manažérsku podporu programu Novel Diagnostics na Oddelení experimentálnej onkológie IEO.
Pre Hospodárske noviny svojho času vysvetlila: „Hlavným cieľom nášho projektu je spraviť z nádorov a rakoviny prinajhoršom chronickú chorobu, s ktorou sa dá žiť… Práve to je cieľ modernej onkológie.“
Milánsky Ústav patrí k najmodernejším a najprestížnejším na výskum rakoviny v celej Európe.
Peter Lazor (1962)
Prof. Ing. RNDr. Peter Lazor, PhD., narodený v Prešove, pôsobí na Katedre vied o Zemi Uppsalskej univerzity (Švédsko). Vedie štúdie mineralógie, petrológie a tektoniky. Uppsala University je medzinárodná výskumná univerzita zameraná na rozvoj vedy a vzdelávania. Má 40 000 študentov, 7 000 zamestnancov a rozpočet vo výške viac ako 663 000 000 eur. Pre porovnanie: na našej najstaršej a najväčšej univerzite, Univerzite Komenského, študuje vo všetkých stupňoch štúdia v dennej a externej forme cca 26 000 študentov, má cca 4 400 zamestnancov a rozpočet vo výške približne 145 000 000 eur.
A na takejto univerzite vo Švédsku je profesor Lazor vedúcim programu, ktorý medzi iným pripravuje aj študentov doktorandského štúdia. Štúdium je neoddeliteľnou súčasťou interdisciplinárneho medzinárodného výskumného projektu novej techniky pre charakterizáciu minerálov a dizajnu multifunkčných materiálov. Z väčšej časti je financovaný cez nadáciu Stint a Carnegie Institution of Washington. Je zameraný na štúdium minerálov v podmienkach vysokých tlakov a teplôt s aplikáciou na vnútrajšok hlbokej zemskej kôry a na vývoj nových ekologických materiálov pre technické aplikácie. Povzbudzuje použitie syntézy vysokotlakovej systematickej mineralógie a materiálovej vedy a ťaží zo silnej spolupráce s výpočtovou mineralógiou.
Cenné je, že vďaka profesorovi Lazorovi sa na tejto prestížnej univerzite otvárajú dvere aj vedcom pôsobiacim na Slovensku. Študijný pobyt v laboratóriu Ramanovej spektroskopie tu napr. absolvovala napríklad aj Mgr. Jarmila Luptáková, PhD. z Geologického ústavu Slovenskej akadémie vied v Bratislave.
Snímky: www.wikipedia.sk, www.ieo.it, LinkedIn
Viac o projekte Slováci a svet na www.tulacky.net
