Osobnosti svetovej vedy, ktoré sú priamo alebo cez svojich predkov spojené so Slovenskom
+ + +
Ladislav Šándor (1941 – 2019)
RNDr. Ladislav Šándor, CSc., narodený v Spišskej Novej Vsi, bol významným zástupcom našej vedy v projekte CERN. Jeho záujem o matematiku a fyziku sa začal už počas stredoškolských rokov, v čase, keď sa jadrová fyzika stala veľmi atraktívnym vedným odborom. Vyštudoval Prírodovedeckú fakultu UPJŠ Košice, kde aj pracoval ako odborný asistent Katedry jadrovej fyziky. Postgraduálne štúdium na Košickej univerzite ukončil v roku 1967 a v rokoch 1969 až 1976 pracoval v SÚJV Dubna na experimente Hyperon. V rokoch 1977 – 91 viedol Oddelenie subjadrovej fyziky na ÚEF SAV, ktoré dosiahlo európsku úroveň a uznáva ho aj svetová komunita fyzikov vysokých energií. Úspešne viedol košickú skupinu do oblasti ultrarelativistických jadrových zrážok najskôr na SPS (v experimentoch Helios, WA94, WA97 a NA57) a potom v ALICE. Ako vedúci košického tímu sa podieľal na vývoji a budovaní elektroniky pre kremíkový pixelový detektor (SPD) vnútorného sledovacieho systému ALICE (ITS), ako aj na softvérovom vývoji centrálneho spúšťacieho procesora.
Po roku 1989 inicioval priamu spoluprácu Československa s Európskym laboratóriom pre časticovú fyziku CERN v Ženeve vo Švajčiarsku a členstvo Československa (1992) a Slovenska (1993) v tejto významnej vládnej medzinárodnej organizácii. Bol prvým vedeckým delegátom Slovenska v Rade CERN (1993 – 1995) a predsedom Výboru pre spoluprácu SR s CERN.
Bol veľmi nadaným experimentálnym fyzikom, ktorý významne prispel k niekoľkým kľúčovým meraniam pri jadrových zrážkach. Vždy si zachoval vášeň pre fyzikálne analýzy. Dr. Šándor bol jednou z kľúčových osobností v mnohých experimentoch, je autorom viac ako 250 pôvodných prác, ktoré boli citované cca 2 000-krát. V roku 2002 získal ocenenie Slovenskej akadémie vied za svoj podiel na objave hyperónových zvýrazňovačov. Jeho príspevok k získaniu členstva Slovenska v CERN a rozvoju spolupráce s týmto špičkovým svetovým pracoviskom bolo ocenené okrem iného v roku 2010 udelením Radu Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti vedy, osobitne experimentálnej fyziky, a za šírenie dobrého mena SR v zahraničí.
Jozef Šoltis (1972)
M. Eng., Ing. Jozef Šoltis, PhD. – rodáka z Košíc k chémii ťahalo od detstva (hnonline.sk): „Už ako malý chlapec som s obrovským záujmom zisťoval, ako veci fungujú. Na základnej škole som mal rád hodiny chémie a chemický krúžok – fascinovali ma pokusy. Pri jednej takejto hodine sa mi ako 11-ročnému podarila neplánovaná explózia. Odniesol si to strop – bolo potrebné vymaľovať učebňu. Navyše sebe aj dvom spolužiakom som kompletne zničil oblečenie, hoci sme mali plášte až po zem…“
Titul inžiniera získal v odbore hutníctvo na Technickej univerzite v Košiciach (1995). Potom sa pridal k IRL v Aucklande. Skutočná škola chémie však prišla až v roku 2001, keď sa J. Šoltis vybral spolu s manželkou len s „igelitovou taštičkou“ na opačnú stranu zemegule (hnonline.sk): „Od začiatku pre mňa nebol rozhodujúci počet núl na výplatnej páske, ale snaha niečo dosiahnuť.“ Tento prístup sa mu vyplatil – veľmi rýchlo dostal miesto asistenta vo výskume pre Industrial Research Limited v novozélandskom Aucklande, čo je obdoba Slovenskej akadémie vied.
Zo Slovenska odchádzal ako začínajúci metalurg, postupne sa vypracoval na uznávaného experta na koróziu konštrukčných materiálov založených na báze hliníka. K výskumu korózie sa dostal cez projekty, ktoré vtedy financovala vláda Nového Zélandu (hnonline.sk): „V roku 2006 som vymenil Auckland za Wellington a prijal možnosť pracovať pre medzinárodnú spoločnosť Quest Integrity Group. Ako vedec a technický poradca tam pôsobím dodnes.“
Jeho výskumy pomáhajú odstraňovať koróziu hliníkových materiálov vo fabrikách celého sveta. Má viac ako 26 rokov skúseností v oblasti výskumu korózie materiálov a priemyselného poradenstva so zameraním na údržbu a riadenie integrity priemyselných aktív, potrubí a infraštruktúry. Doktorát získal za prácu o bodovej korózii na University of Auckland (Nový Zéland) a je tiež držiteľom certifikátu NACE (AMPP) Senior Corrosion Technológ. Má bohaté skúsenosti s projektmi v Európe, Austrálii, na Strednom východe a v Severnej, Strednej a Južnej Amerike.
Práca Dr. Šoltisa zahŕňala aj jeho úlohu odborníka na mnohomiliardový súdny spor súvisiaci so sulfidovým stresovým praskaním v podmorských plynovodoch a optimalizáciu plánov riadenia korózie v rafinériách. Je autorom desiatok akademických a technických publikácií, má aktívny vzťah s akademickými inštitúciami pri zdieľaní svojich odborných znalostí a je aktívnym členom AMPP. Výsledky jeho výskumu majú široké uplatnenie v mnohých sférach priemyslu. Za roky strávené výskumom prispel napríklad k výraznému zlepšeniu boja proti korózii hliníkových kontaktov v integrovaných obvodoch a na plošných spojoch.
Od roku 2005 je J. Šoltis členom medzinárodného tímu, ktorý študuje priebeh nukleácie lokalizovanej korózie čistého hliníka. Je tiež aktívnym členom vychytenej americkej Elektrochemickej spoločnosti a Kráľovskej spoločnosti Nového Zélandu. Poskytuje tiež recenzie pre prestížny odborný časopis Corrosion Science.
Ondrej Vízi (1948)
Dr. Ondrej Vízi sa narodil v Báčskom Petrovci, neoficiálnom hlavnom meste slovenskej menšiny v srbskej Vojvodine a mal najlepšie možné slovenské školy – ZŠ Jána Čajaka a Gymnázium Jána Kollára. Na univerzite v Belehrade vyštudoval biológiu tak úspešne, že vzápätí prišla ponuka zúčastniť sa na medzinárodnom projekte financovanom slávnym Smithsonian inštitútom a Univerzitou vo Visconsine.
To ho posunulo do Čiernej Hory skúmať Skadarské jazero a tu nadobro aj zakotvil. Ako uviedol pre Slovenský svetový kalendár: „Bol som mladý, vydržal som. Už prvý pohľad na Skadarské jazero ma fascinoval. Vtedy bolo viac vtákov. Mal som svoj čln. A slobodu pohybu. Strávil som svoj čas neobmedzene na hladine Skadarského jazera, medzi rybármi v trstine. Jazero je totiž laboratóriom života.“
Je to najväčšia vodná plocha na Balkáne, ktorého rozloha kolíše od 356 do 376 km². Výskumníka O. Víziho zaujal fakt, že toto jazero je najzápadnejším miestom hniezdenia pelikánov; časom sa venoval aj ich ochrane. Pracoval ako ornitológ v Biologickom ústave a neskôr v Republikovom ústave na ochranu prírody, ale do histórie vedy v Čiernej Hore sa zapísal predovšetkým ako zakladateľ a riaditeľ Prírodovedeckého múzea tejto malej krajiny.
Pre už zmienený kalendár to zhrnul slovami: „Múzeum bolo založené na lúke. Začali sme z ničoho. Mali sme stoly a stoličky požičané, a jeden počítač. Zamestnali sme mladých biológov. Ukazovateľ je, že múzeum z 25 zamestnaných má 14 vysokoškolsky vzdelaných ľudí, z čoho 6 doktorov vied nás kandiduje na takmer najvzdelanejšiu ustanovizeň v Čiernej Hore, ale možno aj v regióne. Spokojný idem do dôchodku…“
Snímky: www.cds.cern.ch, www.competence.rosen-group.com, www.youtube.com
Viac o projekte Slováci a svet na www.tulacky.net
