Slovensko vo svetovej vede – J. W. Kempelen, J. Rusz, M. Čierny 

+ + +

Johann Wolfgang Kempelen sa narodil v Bratislave a zomrel vo Viedni. Jeho rodný dom stojí dodnes v Bratislave na rohu Dunajskej a Klemensovej ulice. Engelbert von Kempelen, otec Wolfganga von Kempelena, bol vysoký colný úradník, ktorého cisár Karol VI. povýšil do šľachtického stavu. Johann Wolfgang študoval právo a filozofiu v Bratislave, navštevoval akadémiu v Györi, Viedni a Ríme, ale zaujímala ho aj matematika a fyzika, pričom ako 21-ročný ovládal osem jazykov, čo mu uľahčilo pôsobenie na dvore. Po absolvovaní štúdií nastúpil na miesto tajomníka uhorskej Dvorskej komory v Bratislave, neskôr bol povýšený na radcu.

Už ako 25-ročného ho Mária Terézia menovala za riaditeľa soľných baní v celom Uhorsku. Vďaka technickej vynaliezavosti aj ľudskejšiemu prístupu k baníkom zvýšil ich pracovnú efektívnosť. Dňa 9. decembra 1775 sa stal barónom s právom užívať prídomok de Pázmánd. V Banáte viedol boj proti zbojníckym bandám a dohliadal na doosídľovanie tohto územia. Štátnu kariéru tu zavŕšil ako miestodržiteľ v Transylvánii. Neskôr zabezpečoval sťahovanie univerzity z Trnavy do Budína (1777) a v 80. rokoch vykonával dozor nad rekonštrukciou Budínskeho hradu i nad stavbou mestského divadla.

Kempelen sa vyznamenal aj ako priekopník nových myšlienok: počas pobytu v Banáte tu zaviedol pestovanie ľanu a postavil manufaktúru na súkno. Uvedomoval si potenciál parnej energie a investoval všetky úspory do pokusov o ich zefektívnenie. To ho priviedlo až na pokraj bankrotu, keď jeho prototyp pred patentovou komisiou takmer vybuchol. Patent preto najprv nezískal. Pri pokusoch s parnou energiou prišiel s úplne novým konceptom, takzvanej reaktívnej parnej turbíny, keď v Segnerovom kolese vodu nahradil parou. Kempelen prišiel na túto myšlienku v Londýne počas turné so svojím šachovým automatom. Preto tu požiadal o patent, ktorý aj získal. Ide o prvý patent na parnú turbínu v histórii. Kempelen reaktívnu turbínu použil na čerpanie vody v Neptúnovej fontáne vo viedenskom Schönbrunne. V priemysle sa ale nepresadila, mala nízku efektivitu.

Keďže bol nadšeným vynálezcom a rád riešil technické rébusy, Bratislava sa dočkala unikátneho mechanického čerpadla, ktoré ťahalo vodu na Bratislavský hrad. Navrhol neďaleko na Dunaji aj nový pontónový most a zavlažovacie zariadenie na Žitnom ostrove.  

Zaujal však aj dômyselnými hracími „automatmi“, medzi ktorými vynikal Turek-šachista. Išlo o drevenú figurínu, ktorej na kolenách ležala šachovnica. Figurína dokázala posúvať svoje figúrky nielen tak, ako by to dodnes nedokázal žiadny robot, ale navyše aj porážala takých urodzených súperov ako boli pruský kráľ Fridrich II., Napoleon, ruská cárovná Katarína II. a ruské veľkoknieža Pavol. Fakt, že mechanická ruka nie je dodnes schopná bez chyby robiť také krehké pohyby a aj genialita dreveného Turka vyvolávala pochybnosti. Tomu čelil Kempelen tým, že občas dával vzácnym hosťom nahliadnuť do útrob stroja. Traduje sa, že záhadu vyriešil istý vtipkár, ktorý uprostred šachovej seansy začal volať, že horí, a zo stroja sa vysúkal vystrašený živý šachista trpasličej postavy. Aj preto o Kempelenovi kolovali i nelichotivé komentáre. Naopak, básnik Goethe v jednom svojom liste pochvalne komentuje jeho hovoriaci automat, ktorý vraj ovláda neveľa slov, ale napodobovanie detského džavotu a vybrané slová mu idú celkom dobre.

Zostrojil aj písací stroj pre slepcov, ktorý daroval nevidomej viedenskej speváčke Márii Paradisovej. Ako nadaný maliar a rytec sa stal aj členom viedenskej Akadémie výtvarných umení.

V staršom veku sa usadil v kúrii v Hubiciach, ktorú dal postaviť jeho otec Engelbert. Zomrel na viedenskom predmestí Alservorstadt, kde žil od roku 1801 a pochovali ho na cintoríne na predmestí Währing. Jeho manželka, deti a vnúčatá sú pochovaní na starom cintoríne v Hubiciach.

Docent RNDr. Ján Rusz, PhD., sa narodil v Košiciach. V rokoch 1997 – 2002 absolvoval vysokoškolské štúdium na Univerzite P. J. Šafárika v  Košiciach, kde bol vedúcim jeho diplomovej práce Doc. RNDr. Martin Diviš, CSc. Ten ho viedol aj počas následného doktorandského štúdia na Univerzite Karlovej v Prahe. V roku 2004 získava Ján Rusz titul RNDr., už o rok na to aj titul PhD. Od roku 2002 bol výskumným pracovníkom na Katedre fyziky elektrónových štruktúr UK v Prahe. Odtiaľ prešiel na Fyzikálny ústav AV ČR. Od roku 2007 začal pôsobiť na švédskej Uppsala Universitet, najskôr na Katedre fyziky a materiálových vied, potom ako odborný asistent na Katedre fyziky a astronómie, kde pôsobí doteraz.

Jeho práca má široký ohlas, vyjadrený viac ako 5 112 citáciami v prácach iných odborníkov. Niektoré články publikoval v najprestížnejších svetových vedeckých časopisoch Nature a Science.

Je nositeľom viacerých medzinárodných grantov (napríklad pre spoluprácu s Nagoya University v Japonsku), aj ocenení (napr. Veľká cena pre mladých vedcov z nadácie Görana Gustafssona). Najviac zaujal svojimi teoretickými štúdiami pri vývoji novej experimentálnej metódy merania magnetických vlastností, ktorá využíva elektrónový mikroskop a dosahuje tak vyššie priestorové rozlíšenie, než iné dnes známe metódy. Hlavné využitie to má pri štúdiu magnetických vlastností nano-štruktúr, od ktorých sa očakáva široké spektrum aplikácií napríklad v efektívnejšom ukladaní informácií. V budúcnosti teda môžeme očakávať nové nosiče informácií na vývojovej línii od nástenných malieb cez hlinené tabuľky – pergamen – papier – veľké magnetofónové kazety – malé magnetofónové kazety – PC kotúčové disky – PC diskety – CD – DVD – pamäťové karty až po nano-nosiče… Táto perspektívna technológia však môže nájsť uplatnenie aj v efektívnejšom čistení odpadových vôd, či nových metódach liečenia nádorov.

Talent docenta RNDr. Jána Rusza, PhD. sa však neobmedzuje len na vedu. Voľný čas rád vypĺňa hrou na klavír a je aj členom orchestra Uppsala Blåsarsymfoniker so zameranim hlavne na vážnu hudbu.

MUDr. Michal Čierny sa narodil v Ústí nad Labem, kde jeho otec, tiež zubný lekár, pomáhal pri zakladaní špecializovaného oddelenia zubného lekárstva.

V roku 1968 emigroval s celou rodinou do Švajčiarska, kde navštevoval lekársku fakultu v odbore zubné lekárstvo. Od roku 1972 pracoval ako zubný lekár v privátnej zubnej ambulancii. Dr. Čierny publikoval početné vedecké práce o činnosti dentálnych hygienikov, v ktorých dokazuje ich význam pre zlepšenie ústneho zdravia u parodontologických pacientov.

Nezabudol na Slovensko a v roku 1997 v Prešove implementoval preventívny projekt pre deti „Zdravý úsmev“. Tento program sa vo Švajčiarsku realizuje od roku 1964. V Prešove sa v rámci projektu od roku 1998 počas piatich rokov viedli a hodnotili lekári z kliniky Zubnolekárskeho inštitútu v Zürichu. Vynikajúce výsledky tohto preventívneho projektu boli prezentované vo vedeckých časopisoch. Výsledky svedčia o výraznom zlepšení ústneho zdravia u detí. Na Slovensku aj jeho zásluhou vznikla Asociácia domácej ošetrovateľskej starostlivosti, ako aj dve dentálne hygienické školy v Prešove a Bratislave

V januári 2003 sa stal prvým honorárnym konzulom Slovenskej republiky vo Švajčiarskej konfederácii. Do rozvoja slovensko-švajčiarskych vzťahov sa už pred tým zapojil aj tým, že organizoval bezplatné stážové pobyty slovenských lekárov vo Švajčiarsku.

Viac o projekte Slováci a svet na www.tulacky.net

Snímky: www.wikipedia.sk, www.uu.se/, https://cierny-zaz.ch/team/

(Celkovo 72 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter