„Literatúra je pre mňa najmä a predovšetkým zaradenosť do dejín, zápas človeka s dobou a pokus o chápanie času, ktorý má človek k dispozícii, aby ju zmysluplne prežil.“ – povedal pred časom Anton Hykisch v rozhovore s Vladimírom Petríkom. Spisovateľ, publicista, esejista, glosátor politického diania, ale aj poslanec a veľvyslanec. Svoje literárne aktivity prepájal vždy s aktívnou účasťou na riešení aktuálnych problémov, zamýšľal sa nad smerovaním ľudstva. Jeho argumentácia sa snaží byť vecná a zrozumiteľná ako v písaní, tak pri diskusiách a rozhovoroch. Presne to pomenoval Ľuboš Jurík, keď o ňom povedal: „Ako esejista, ako glosátor aktuálnych dejov v domácej a zahraničnej politike sa Anton Hykisch úplne prirodzene a nespochybniteľne formoval a vyjadroval ako presvedčený Európan, ako vyznávač a šíriteľ civilizačných hodnôt, ktoré sa opierajú o kresťanské tradície. Podporoval orientáciu na západné štruktúry a hierarchiu demokratického systému, pričom zostával národovec a obdivovateľ slovanskej kultúry.“ Môžete s ním polemizovať, ale zavážia vecné argumenty, bez predchádzajúceho, vopred daného hodnotenia.
V rozčesnutom slovenskom prostredí hľadá partnerov bez predpojatosti, nebojí sa oponovať všeobecnému prijímaniu, podľa neho módnym, ale jednodimenzionálnym teóriám. Hoci vo svojom živote nemal na ružiach ustlané, nezanevrel, neuzavrel sa do seba, ale hľadá východiská svojou spisovateľskou i esejistickou letorou, pokúša sa ľudí spájať, a nie rozdeľovať, hľadať i sporiť sa, nachádzať i byť fascinovaný tichom, vnútorným pokojom, po ktorom môže skrsnúť osvietenie. Zaujíma ho súčasnosť najsúčasnejšia, ale jeho pole pôsobnosti je akoby rozprestrené medzi históriou a budúcnosťou. „Fascinácia budúcnosťou? Nevidím tu žiadny rozdiel oproti fascinácií minulosťou. Pri pátraní po budúcnosti pracujeme s tými istými dvomi ríšami racionálneho a nepoznateľného ako pri výpravách do minulosti. Ibaže s opačným znamienkom.“ – povedal v tom istom rozhovore s V. Petríkom.
Jeden z prvých na Slovensku sa začal venovať globalizácii, ako „rozvinutej forme pradávneho procesu spoznávania, prelínania a zjednocovania rôznych kultúr a civilizácii na tejto planéte Zem“ (tamtiež) .Lebo všetko je o hodnotách a naše hodnotové smerovanie je podmienené našou históriou, nadväzovaním na tie hodnoty, ktoré nám čas potvrdil, že sú správne. A. Hykisch je tvor zvedavý. Ale aký má byť demiurg slova, ktorý chce odovzdať posolstvo o tomto svete a možno o svetoch, v ktorých nám príde žiť? Cestami i necestami histórie i budúcnosti, súčasnosti i každodennosti ide a vydáva o tom správu. Aj cestopisy patria k takýmto správam. Dotykmi s inými kultúrami hľadá odpovede aj na naše problémy. Je poučiteľný a nabáda čitateľa všetkého druhu a záujmov, aby mal otvorenú myseľ, zvažoval a uvažoval, porovnával a umne rozmýšľal používajúc sedliacky rozum. Pretože ten nikdy nesklamal.
Jeho prozaické i esejistické dielo dialekticky nadväzuje na najlepšiu spisbu stredoeurópskeho regiónu. Vie a predkladá to nám, čitateľom na posúdenie. Hľadá našu ukotvenosť v dejinách, antropologicky, kultúrne, morálne a eticky určenú. Súčasnosť je pre neho „vedomím nezmeniteľnej identity človeka, vedomie kontinuity ľudského rodu, dedičstvom civilizácií…“ Priznáva, že práve toto nesie v sebe na svojej životnej púti. Sníva – ako každý tvorivý človek – a zároveň je racionalista. „Dôvera v racionálno sa mi javí ako nevyhnutný predpoklad prežiť život bez vážnych duševných porúch a katastrof“ – hovorí. Verí v silu kultúry, jej kontinuity, pokory voči jej jedinečnosti a zároveň mnohorakosti, rôznosti foriem i impulzov pre každú súčasnosť, lebo každá generácia by sa mala zmerať s jej hodnotami. Vysloví: „Úlohou kultúry, teda aj spisovateľov je chrániť a rozvíjať elementárne ľudské hodnoty, také odlišné od ekonomických parametrov. Tieto hodnoty nám umožňujú zvládať polarity ľudskej existencie: lásku a nenávisť, život a smrť, vznik a zánik, dobro a zlo, emócie a bezcitnosť, duchovno a biologično. Aj v dnešných zložitých podmienkach musíme byť schopní zvoliť si pozitívnu hodnotu, nie deštrukciu.“
Uponáhľame a uzabávame sa k smrti, ako zdôraznil N. Postman. „Postoj chvíľa, príval ide“ – hovorieval pri úplne inej príležitosti jeden veľvyslanec. Tých prívalov je nekonečno. Aj preto treba spomaliť, rozhliadnuť sa. Započúvať sa do tónov prírody, reflektovať dejinné súvislosti, striasť zo seba napätie, započúvať sa do slov a hudby starých majstrov, nájsť a nachádzať tých súčasných. Jedným z nich je aj Majster Hykisch.
Ladislav Volko, október 2018
Foto: Emil Polák
Jedna odpoveď
Vzácny priateľ Laco Volko,
Tono Hykisch sa stal aj mojim priateľom od prvého momentu, keď sme ho (a jeho manželku Evu) stretli na recepcii na Slovenskej ambasáde v Ottawe 31. decembra 1992, keď Slovensko bolo samostatné len nejaké dve hodiny. Jeho posledný email som dostal jeden deň po tohoročných slovenských prezidentských voľbách. Keďže po celý ten čas bol ochotný komunikovať so mnou takmer o všetkom možnom vo vesmíre (a nielen stručne, pár vetami) a počas našich návštev na Slovensku bol ochotný mi venovať viacej času, než som „mal ja pre neho“, trochu ma mrzí svedomie, že som sa ho neopýtal na jeho zdravie. V mojom srdci vznikla teraz prázdna bublina, ktorú budem môcť naplniť len s veľkými ťažkosťami. Naisto však viem, že okrem častejšieho návratu k jeho historickým románom sa budem musieť vracať aj k Tvojmu článku.