V tomto roku si široká kultúrna verejnosť pripomína nedožité 90. výročie narodenia výrazného slovenského básnika, ktorý takmer celý svoj život spojil s mestom Banská Bystrica. Jedinečný básnik druhej polovice 20. storočia, Mikuláš Kováč, sa narodil aj umrel v máji (18. 5. 1934 – 26. 5. 1992). Hoci sa narodil v obci Lekýr (dnes časť obce Hronovce), osudy rodiny ho posunuli do srdca Slovenska. Jeho otec totiž nečakane a za nevysvetliteľných okolností zomrel v apríli 1942, a tak sa rodina koncom roka 1943 presídlila do Banskej Bystrice. Bývali u otcovho strýka Antona, ktorého si 9-ročný Mikuláš mimoriadne obľúbil, s ním sú spojené aj udalosti nasledujúcich rokov. Strýko aj matka sa aktívne zapojili do príprav SNP, obaja boli organizovaní v odbojovej skupine, ktorú viedol Michal Balko. Po zatlačení Povstania do hôr sa rodina dočasne presťahovala do osady Kalište, kde bývali v dome Teodora Palúcha. Zážitky z tohto obdobia sa stali pre malého chlapca trvalým zdrojom inšpirácie. Po návrate do obsadenej Banskej Bystrice sa skrývali u pána Cibuľu. Strýko Anton ako spravodajský dôstojník pri štábe SNP bojoval v horách až do januára 1945. Strýka a matku po vojne za odbojovú činnosť vyznamenali Radmi SNP I. a II. triedy a ďalšími vyznamenaniami. Tým však vojna pre Mikuláša Kováča neskončila. Ako 11-ročný sa zúčastňoval so strýkom ako členom exhumačnej komisie pri odkrývaní hrobov obetí Povstania – v Kremničke, Kališti, Dubovej a ďalších miestach. Zážitky z tohto obdobia zanechali v duši budúceho básnika trvalú stopu, ktorá v ňom prebúdzala odpor voči fašizmu, vraždeniu, násiliu a ponižovaniu človeka.
Mikuláš Kováč. Foto: Archív ŠVK LHM Banská Bystrica
Tvorba Mikuláša Kováča je mnohovrstevná, možno v nej nájsť intelektuálne zázemie, citové vyzrievanie, rozličné žánrové prvky i tematické rozvrstvenie. Ale dominantný je v jeho tvorbe civilizmus, nepatetické stvárnenie života vo všetkých jeho prejavoch. Aj obdobie hrdinského odboja podával cez prizmu jednoduchých ľudských okamihov. Stačí spomenúť báseň Neznámy (o hrobe neznámeho vojaka na Suchom vrchu pri Banskej Bystrici), na slová ktorej hudobný skladateľ Alfréd Zemanovský skomponoval skladbu pre spevácky zbor, či báseň Osvienčim, ktorá zaujala skladateľa Iľju Zeljenku. Jeho kantáta pre miešaný zbor, dvoch recitátorov a veľký orchester zaujala inovatívnym umeleckým vyjadrením pocitov hrôzy z neľudskej vojnovej reality.
Básnik debutoval r. 1960 básnickou zbierkou Zem pod nohami, ktorou si získal uznanie v celoslovenskom literárnom kontexte. Pokračoval ďalšími básnickými zbierkami Obrana stavebnice, Rozmery, Písanie do snehu, Zemnica, Rodinná pošta, Pod slnkom a i., ale aj tvorbou pre deti Paneláci – dobrí vtáci, O Drobinkovi, najmenšom kráľovi na svete, bábkovou hrou Gašparko a strašní lúpežníci, rozhlasovými hrami Dvojportrét, Tretí pokus a i., či scenárom filmu Postav dom, zasaď strom (1979, režisér Juraj Jakubisko).
Jeho životný príbeh zahŕňa vzostupy i pády. Na začiatku dospelosti ho postihli vážne zdravotné problémy (spojené s tuberkolózou), ktoré ho sprevádzali počas celého života v rozličnej intenzite; v civilnom živote i tvorbe sa rozbehol s úžasnou eufóriou najmä v banskobystrickom regióne (kultúrny pracovník, rozhlasový redaktor, novinár), stal sa rešpektovaným autorom, členom Zväzu slovenských spisovateľov. Po roku 1968 ho zastavili politické reálie normalizácie – bol načas odstavený z verejného života, ale nie z priazne rodiny, priateľov a milovníkom jeho poézie. Žiaľ, všetky vzostupy i pády si vyžiadali krutú daň, jeho zdravotný stav sa zhoršil natoľko, že ako 58-ročný opustil tento svet. Pochovaný je na banskobystrickom katolíckom cintoríne, ale s jeho menom sa v meste pod Urpínom možno stretnúť v rozličných podobách – je po ňom pomenovaná ulica, Verejná knižnica Mikuláša Kováča, Gymnázium Mikuláša Kováča, súťaž mladých tvorcov Kováčova Bystrica, či festival Literárna Banská Bystrica, venovaná pamiatke Mikuláša Kováča. Ale najmä – vychádzajú nové knihy o ňom alebo z jeho tvorby – MIKI, svedectvo o stave ľudskej duše, zbierky Pravdaže srdcom či Všetci ste v mojom srdci prítomní.
Mikuláš Kováč bol človekom slovenskej prírody, histórie jej spoločenstva, predstaviteľom ľudskosti a lásky. Jeho svetom bola zem, slnko a srdce. Túžil po mierovom spolunažívaní a porozumení. Nie nadarmo svoju báseň Venovanie končí veršami: mali by sme sa dorozumieť, pokiaľ sme schopní lásky.
V súvislosti s nadchádzajúcim 80. výročím SNP radi publikujeme jeho úžasnú výpoveď, ktorá ho neskutočne charakterizuje – báseň Koník môjho detstva. V nej stelesnil svoju detskú i dospelú dušu vo vzťahu minulosti a prítomnosti. Civilne a ľudsky. Triafa rovno do srdca.
Mikuláš Kováč: Koník môjho detstva
Spýtal sa ma mladík na besede – taký vysoký,
široký v pleciach, svetlooký a silný –
skrátka taký ako väčšina chlapcov v jeho veku v našom čase,
v čase, ktorý aj stonavku vyťahuje bližšie k slnku,
v čase, ktorý ani kameňu nedovolí zaspať,
v čase, ktorý nemá rád plazivé kvety. V čase, ktorý aj pri potoku
necháva dozrieť nadpotočné kvety, čo sa s tebou do výšky merajú.
Spýtal sa ma: „Tak ako to bolo vtedy?
Povedzte, veď ste už starý…“
Nevedel som, čo zrazu povedať. Nevedel som,
či vravieť o tom, čo som si za štyridsať rokov premyslel,
prehrabal vo vlasoch a prebúchal v poučenom srdci,
ako povedať proste to,
čo som zažil v jeho veku nahý, ničím nepopísaný a čistý,
vtedy vo svojej mladosti, vtedy,
keď som bol desaťročný.
Povedal som: „Najviac mi bolo ľúto koníkov…“
Zasmial sa.
Opakoval som a hlas sa mi trochu triasol. (Naozaj,
stal som sa desaťročným.) Koníkov mi bolo ľúto.
Tých malých koníkov, ktoré stúpali hlbokým snehom na Kalište.
Triasli sa od zimy, pretože ich hune potrebovali ľudia.
Deti ich potrebovali. (Darmo gazdík z Jelenca plakal,
nakoniec si dal povedať, že deti sú predsa len prvoradé,
že aj deti trpia, tak ako jeho koník Michal.) Ó, koník!
Bradatý muž so samopalom ti rozstrapatil hrivu,
poplieskal po šiji a šepol: Ty môj sladký…
A potom sa ozvalo dievča krásne, ako sú všetky dnešné dievčatá,
štíhle ako smreky, ktoré stínali vtedy na zemľanky,
a rovnako voňavé a zvoniace náušnicami, akoby to zvonili šušky
rozhojdané vetrom od Prašivej:
„Iba koníkov, naozaj iba tých vám bolo ľúto?“
V tej chvíli som náhle zostarol. Preniesol som sa
do svojho skutočného veku, ktorý už má svoju pamäť
a svoju skúsenosť, od ktorej ťažko ustúpiť hoci len o krok,
pretože by si stratil svoju tôňu a poprel slnko nad sebou.
Povedal som: „Ľúto mi je aj našich otcov,
ktorí sa potme na záhrade učili strieľať,
i starších bratov, ktorí videli tank iba namaľovaný v časopise
Signál
a potom chvíľu pred smrťou nad vlastnou hlavou rachotiaci a divý.
Ľúto mi je aj suseda, ktorý hovoril môjmu strýkovi: Tí sa naučili všetko,
vedia z uhlia vyrobiť maslo a strieľajú aj očami –
nemáme nádej, so mnou nerátajte…
A ľúto mi je aj básnikov,
ktorí si v záveji po pás šepkali svoje verše, hoci vedeli,
že ich už nikdy nenapíšu, že vyjdú iba vo hviezdach.
Ľúto mi je aj našich materí,
vidím ich, ako stúpajú do hôr s chlebom a musia sa tváriť,
akoby z nich zostupovali a niesli kopy sena.
(Chuderky ustráchané, možno si vtedy aj
trávnice spievali, aby to nebolo také nápadné
v hlbokej zime, vo hvizde striel, v brechote psov,
ktoré ani ruku neoblizli,
bo neboli strážne a vraveli cudzou rečou.)
Ľúto mi je skrátka
každého človeka, ktorý v tom čase
usiloval sa o človečenstvo a bol zo svojich snáh
až po biele vlasy hlboko do seba nešťastný.“
„A to je všetko? Iba ľútosť?“ pýta sa znovu mladý muž.
„Áno,“ hovorím. „Veď naša prítomnosť
je iba cez slzy, cez horiacu strechu, cez červený fáč
na svoju minulosť hrdá. Veď tá minulosť
na omrznutých nohách pred nami kráča a občas sa pozrie za seba
a volá: Vládzete ešte, bratia?“
Ale aj tak mi je najväčšmi ľúto (veď som desaťročný,
bežím po zasneženom svahu vysoko nad Kalište
a pán Palúch z podlesného domu čosi na mňa kričí),
ľúto mi je koníka môjho detstva, sladkého koníka,
koníka v kotlíku, do ktorého padá
vysoko z neba biely sneh.
(Z básnickej zbierky Pod slnkom, Smena, edícia ERB, 1986)
Jedna odpoveď
Túto nedávnu minulosť našej histórie a básnika Mikiho Kováča je v súčasnosti potrebné spomínať. Boli to ťažké časy, ale aj vďaka nim máme dnešnú dobu aj budúcnosť. Často som s ním hovorila aj o Povstaní a o humanistickom posolstve v jeho poézii. Cez jeho zhudobnené básne som sa snažila deťom, dospelým, žiakom, študentom, pedagógom tento odkaz sprostredkovať, aby sme nezabudli.