Mária Kráľovičová, ikona záhoráckej mladosti, herečka herečiek, oslávila nedávno okrúhle životné jubileum – osemdesiatiny. Ako sama vraví, jubileá oslavuje nerada, človeka neradno hodnotiť podľa rokov, lež podľa skutkov, činov, plodov práce. A navyše, ona má vraj stále iba dvadsaťdeväť, lebo jeden múdry Francúz povedal, že žena nesmie nikdy prekročiť tridsiatku. A tú ona pri svojich jubileách nikdy neprekračuje!
Detské a dievčenské roky strávila v Čároch, v záhorskej dedinke neďaleko Šaštína. Začínala v martinskom divadle v rokoch 1945 až 1947, od roku 1948 je členkou činohry Slovenského národného divadla. Odohrala stovky postáv na javisku, v televízii aj vo filme. Svoj nezabudnuteľný herecký kumšt predviedla v Molièrovi, Shakespearovi, Dostojevskom, Tolstom, Ostrovskom, Millerovi, Cocteauovi, Dürrenmattovi, Gorkom, Saroyanovi, Sartrovi, Brechtovi, Arbuzovovi, Wiliemsovi, Čechovovi, Sládkovičovi, Hviezdoslavovi, Bukovčanovi, Karvašovi, Králikovi, Záhradníkovi a v dielach mnohých ďalších autorov.
Kto ju počul recitovať Sládkovičovu Marínu, nikdy nezabudne na vzrušujúce zimomriavky, ktoré vyvolala svojím prednesom. Navždy v ňom zostane rezonovať Mária pretvorené na Marínu…
Marína sa naposledy zaskvela v hre Táne Kusej S mamou (v roku 2007 – aktualizoval autor), kde hrá svoj pravý opak – ženu trpiacu na Alzheimerovu chorobu. Dokázať sa prevteliť do úplne opačného človečenského naturelu je nepochybne najvyšším majstrovstvom hereckého umenia. A podarilo sa jej to v čase osláv jubilea. V tomto prípade nemohla „29-ročná Mária Kráľovičová“ pred oslavami ujsť. Jednoducho to nedovolili kolegovia a kolegyne zo Slovenského národného divadla, spolupútnici a priatelia zo Spolku Záhorákov v Bratislave, občania z rodných Čárov; blahoželania jej poslali významné osobnosti spoločenského a kultúrneho života, osobne pani Márii krásnou kyticou zagratuloval aj prezident republiky Ivan Gašparovič s manželkou.
Krátko pred oslavou jubilea ju počas galavečera OTO 2006 uviedli do Siene slávy za celoživotné zásluhy v oblasti televíznej tvorby. A potom nasledovala oslava za oslavou – otvorenie výstavy o umeleckej púti jubilantky v novej budove SND, premiéra hry S mamou, udelenie čestného občianstva v Čároch, odovzdanie blahoprajnej listiny richtárke Záhorákov od celého Spolku. Pri každej udalosti bola a veríme, že ešte dlho bude ako živé striebro, ako víchor, ktorý rozčerí hladinu, ako vánok, ktorý vždy pohladí, vnesie do človeka pohodu, pokoj i dobrú náladu.
A tak to bolo aj pri našom rozhovore, ktorý poskytla časopisu Záhorie, akože ináč, na tému svojho vzťahu k rodnému kraju.
PAVOL DINKA: Záhorie – rovina prelínajúca sa s vŕškami a dolinami, piesočnatá pôda, vôňa borovicových lesov – to sú základné prírodné majestáty, ktoré sa do vás zakolísili už pri narodení. Podvedomé vnímanie tohto čara zostáva v každom človeku, zanecháva v ňom stopy, ktoré sú trvácnou hodnotou. Ako to všetko zarezonovalo vo vás, vo vašej duši?
MÁRIA KRÁĽOVIČOVÁ: Všetko to, čo ste spomenuli, je vlastne súčasťou môjho vnútra. Rovinu milujem, hôr sa bojím. Milujem more a pre mňa je morom predovšetkým Záhorie. Borovicový les vnímam ako gotický chrám, nasávam do seba jeho prirodzenú nádheru, oltárom sú vrcholce borovíc, cez ktoré vidím do nebies, vôňa ihličia je vôňou myrhy. A háj? Ten je pre mňa naším dedinským kostolom, do ktorého som počas detských liet pravidelne chodievala.
PAVOL DINKA: Zdá sa, že rovina patrí k vám ako srdce ku zvonu. Čo vám na nej učarovalo, čo vám poskytuje?
MÁRIA KKRÁĽOVIČOVÁ: Rada sa pozerám do diaľky, hory, vŕšky mi v tom prekážajú. Za horou sa totiž vždy niečo skrýva, niečo, čo nevidím, čo nepoznám, tuším za ňou zakaždým dajaké tajomstvo… Starenka mi vravievali, Mari, za tými vŕškami je Rím, sväté mesto. A ja, ako dieťa, som si myslela, že všetci ľudia na svete sú Záhoráci.
PAVOL DINKA: Nazdávate sa, že by bolo dobre na svete, keby boli všetci ľudia Záhoráci?
MÁRIA KRÁĽOVIČOVÁ: Som o tom presvedčená! Záhoráci sú odjakživa úprimní, otvorení, niekedy aj zdravo prešibaní. Možno aj preto nás podaktorí, prirodzene, z iných regiónov, považujú za tak trochu „priťuknutých“. Nech si to len myslia, oni iba teraz rozprávajú o tom, že sme v Európe, lenže, naivní, nevedia, že my sme boli už dávno v Európe. Napríklad moja starenka mala iba štrnásť, keď sa stala „operkou“ vo Viedni. Otec ako sedemnásťročný sa počas prvej svetovej vojny dal dobrovoľne naverbovať za vojaka. Aj on sa chcel dostať do Európy – malý domček, v ňom jeho mama, otec s hŕbou detí… jednoducho chcel uľahčiť rodičom.
Keď pália päty
PAVOL DINKA: A vy ste sa kedy ocitli v Európe?
MÁRIA KRÁĽOVIČOVÁ: Tiež veľmi skoro! Hneď, ako som začala chodiť do meštianky v Šaštíne. Predtým som nevytiahla päty z Čárov. Šaštín bol pre mňa veľkomestom, domy sa mi videli ako mrakodrapy a malé námestíčko sa mi zdalo ako parížsky bulvár. Neboli to však ľahké časy. Ráno som musela šliapať päť kilometrov do Šaštína a popoludní opäť tú istú cestu naspäť, a to celé štyri roky. Od tých čias chodím rada bosá, najmä v piesku. Oj, ako ma v lete pálili päty, hrôza predstaviť si to!
Rada si spomínam na dôstojného pána Sečanského, ktorý nás učil. Zavše nám uvaril čaj, ponúkol keksom. No potom som sa rýchlo náhlila domov. Šliapala som ako divá, bála som sa, že mi súrodenci nechajú k obedu iba prázdny hrniec. Veď nás bolo pätoro, štyri dievčence a jeden chlapec. Pri očistnom kúpeli mamka nazbierala do suda dažďovú vodu z odkvapu, ja ako najstaršia, som vždy šla prvá. Bolo to fajn privilégium, ostatní súrodenci sa kúpali v tej istej vode až po mne.
PAVOL DINKA: V tých časoch nebola povinnosťou iba škola, lež aj obriadenie gazdovstva. Každý v rodine musel priložiť ruku k dielu. Mali ste aj tu dajaké privilégiá?
MÁRIA KRÁĽOVIČOVÁ:Kdeže! Vodila som kravu na pašu, bosá, či už bolo blato alebo sa mi nohy zabárali do horúceho piesku. Nebola to ozaj príjemná prechádzka po zelenej lúke. A keď som sa pustila do okopávania, tak motyka bola o hlavu vyššia ako ja. Všetko sa však muselo vydržať…
PAVOL DINKA: Na aké miestečko ste sa najradšej v Čároch uchyľovali?
MÁRIA KRÁĽOVIČOVÁ:Na náš dvor. Teraz mi tam však chýba moruša, to bola moja rozhľadňa. Medzi konáre som si dala dosku a na nej som sedávala. Sledovala som, kto k nám chodí na návštevu, hádzala som im na hlavy moruše, pozerala som vôkol, kam len oči dovideli.
Milovala dychovku a tanec
PAVOIL DINKA: Roztopašná zábavka, určite nie však tá rozhodujúca, najmä v období vášho „dievčenia“ …
MÁRIA KRÁĽOVIČOVÁ:Milujem dychovku, už od tých čias, milujem aj tanec. Vždy som sa tešila na nedeľu, nebude sa robiť a ak bude všetko, ako má byť, pôjde sa na tancovačku. Takéto chvíle, to bol pre mňa vskutku sviatok. Vychýrené boli najmä majálesy, ostošesť sme sa zvŕtali na udupanej zemi. Voľné chvíle som trávila aj pri rieke Myjava, rada som v nej plávala a oddychovala na brehu. Keďže k nám nešiel vlak, chodievala som do Kuklova, niekedy až ku Kútom, pozerala som sa na vlaky a snívala som o tom, že raz sa aj ja tak poveziem.
PAVOL DINKA: Zakrátko nadišiel čas, že ste sa tak viezli… do Bratislavy. Ako viem, vtedy ste mali pätnásť…
MÁRIA KRÁĽOVIČOVÁ: Áno… bola som mladučká žabka. Vystúpila som z vlaku, vydala som sa do centra, kráčala som okolo Novej scény, hneď za ňou som natrafila na kaderníctvo, hľadali tam kaderníčky, vošla som dnu a už som aj dnu ostala. Nechali ma zametať vlasy, a to nie iba jeden deň, lež dlhšie, im sa to páčilo, mne však nie… Jednoducho som odišla, cestou som sa zastavila v Prvodeve, prostějovskom obchode s odevmi, vyskúšala som si všetky kostýmy a už som medzi nimi ostala ako predavačka. Denne som do Bratislavy dochádzala, ráno štyri kilometre pešo na stanicu a večer zase zo stanice.
Na doskách, ktoré znamenajú svet
PAVOL DINKA: Takže vaša cesta k divadlu nebola priamočiara, nebola až taká jednoduchá…
MÁRIA KRÁĽOVIČOVÁ:Ale už som sa k nemu blížila. Skúsila som šťastie na inzerát a zahrala som pred skúšobnou porotou svoju prvú naivku. Vyšlo mi to! Bol to môj prvý vstup do chrámu, ktorého dosky znamenajú svet. Vošla som dnu zadným vchodom a teraz už dlhé, predlhé roky zadným vchodom aj vychádzam.
PAVOL DINKA: Ako sa vám podarilo za taký krátky čas vybŕdnuť zo záhoráckeho nárečia do rýdzej javiskovej reči slovenčiny?
MÁRIA KRÁĽOVIČOVÁ:Mala som výborných učiteľov – Andreja Bagara, Viliama Záborského a ďalších môjmu srdcu blízkych kolegov. Navyše som po otcovi zdedila jeho veľmi užitočnú a praktickú filozofiu. Často vravieval: „Nikdy nesmieš povedať, ja to neviem, ja to nedokážem, naopak, vždy musíš tvrdiť, ja sa o to pokúsim…“ Môj manžel Miro Procházka si ma zase doberal: „Keď ťa doma naučili cudziu reč, tak to nemusela byť práve záhoráčtina, lepšie by si využila francúzštinu.“
PAVOL DINKA: Keď sme už pri vašom manželovi, básnikovi a novinárovi, vieme, že vás hlboko ranila jeho nedávna smrť. Vy ste sa však opäť, ako vždy, postavili na nohy.
MÁRIA KRÁĽOVIČOVÁ:Procházka, ako som ho zvykla oslovovať, bol skvelý a veľmi citlivý človek. Korene mal v českých Lounoch, jeho rodina bola majetná, ale on si na tom vôbec nezakladal. U nich doma sa hovorilo po francúzsky a po nemecky. Zaľúbila som sa doňho na svojom prvom plese. Bol o šesť rokov odo mňa starší a naučil ma nebáť sa, byť sebavedomá, povedať svoje myšlienky nahlas, presne ich formulovať. Zavše mi vravieval, že on je u mňa až na treťom mieste. Najprv je práca, deti a potom on. Bol úžasný, lebo nevyžadoval odo mňa nijaké vyváranie ani upratovanie. Hovorieval: „Marulka, ja som taký zamilovaný, že by som si ten prach ani nevšimol. A ty si herečka, nie upratovačka.“ Prednejšie mu bolo, aby som si sadla k nemu a rozprávala sa s ním. Po jeho smrti som sa presťahovala do jeho izby a tam sa spolu ďalej rozprávame.
PAVOL DINKA: Vráťme sa však k záhoráčtine. Nestalo sa herečke naučenej hovoriť excelentnou javiskovou rečou, že jej záhorácke nárečie začalo prekážať?
MÁRIA KRÁĽOVIČOVÁ:Gdeže, Pali! Já ket sa stretnem ze Záhorákem, napríklad jak s tebú, Skaličanem, tak spuscím našu čárančinu ostošest. Šak víš, že každá dzedzina, každé mjesto má svoje nárečové inakosci. A mňe je to jedno, či sem v Braťislavje alebo na Záhorí. Dicki si melem po našém. Šak je to pjekná reč a naši múdrí pretci ju sceli ustanovit za spisovní jazik…
PAVOL DINKA: Takže vám nerobí problém ani postava záhoráckej klebetnice v Ženskom zákone?
MÁRIA KRÁĽOVIČOVÁ: Predstavte si, že práve mne sa ušlo tých mojich rodných dedinčaniek ako šafránu. Volám sa Kráľovičová, tak mi dali samé tie vznešené. Moja prvá „slávna“ bola Anička akurát v Ženskom zákone, s ktorou som ešte za divadlo v Martine vyhrala v Prahe Divadelnú žatvu. A táto moja „posledná“, vlastne dúfam, že iba doteraz posledná Tajovského hra prepísaná do záhoráčtiny bratmi Moravčíkovcami je pre mňa ako zrodená. Veď to je moja postava a moja rodná reč. A som rada, že som roziskrila mojich kolegov v SND do boja za javiskovú čistokrvnú záhoráčtinu.
Návraty do Čárov
PAVOL DINKA: Radi ste sa vracali a vraciate do Čárov?
MÁRIA KRÁĽOVIČOVÁ: Chodievala som a chodievam do Čárov s úctou a pokorou, častejšie som tam však bola vtedy, keď ešte žili moji rodičia. Teraz sa s nimi môžem stretnúť len na cintoríne. Môžem sa s nimi porozprávať a sľúbiť im, že sa sem budem vracať až do mojej smrti. Rodná obec mi pripomína všetko pekné, čo som v živote prežila; tu, na rodnej postati, to vo mne rezonuje oveľa silnejšie. Vari nikdy nezabudnem na slová svojho otca Alojza, ktorý raz počas mojej návštevy v rodičovskom dome povedal: „Podzívajte sa, jakí su já milionár, šeci mojí potomci vyrábjajú pro štát, pro šeckých ludzí veliké hodnoty.“
PAVOL DINKA: A mal veľkú pravdu, bol ozaj mnohonásobný milionár, keď dokázal takto vychovať svoje deti, keď jedna z jeho dcér sa stala neopakovateľnou umelkyňou, rozdávajúcou radosť, pohodu, pocity šťastia miliónom ľudí. Lebo práve v tom spočívajú skutočné ľudské hodnoty…
MÁRIA KRÁĽOVIČOVÁ: Môj Procházka raz povedal, že potreba jesť ešte neznamená, že sa má prostituovať v umení. Ľudské hodnoty ozaj nespočívajú v mamone, v hýrivom bohatstve a výrobe tzv. celebrít na jedno posedenie. My sme spolu aj tak žili. Manžel zdedil v Čechách značné majetky, ale on ich jednoducho nechcel. Nechcel ich preto, aby to nenaštrbilo jeho vnútorné hodnoty, aby to neposunulo náš spôsob života do nejakej inej roviny. Kolegyne a kolegovia ma aj prehovárali: „Nebuďte hlúpi, presvedč ho, budete mať vy a budú mať aj vaše deti.“ Ja som sa však s jeho názorom stotožnila. Učil ma, že človek nesmie mať vrásky na duši. Tak ako sa stará o telo, musí sa starať i o dušu, robiť jej očistu. Mal by mať optimizmus, radosť, fantáziu a zostať hravým dieťaťom po celý život. A to sa mu aj podarilo.
PAVOL DINKA: Rovnako sa to podarilo aj vám. Pri príležitosti vášho jubilea ste sa vrátili ako jednoduchá žena obdarená veľkým talentom do Čárov. A nielen tak obyčajne, bežne. Pozvali si vás vaši rodní, aby vám udelili čestné občianstvo…
MÁRIA KRÁĽOVIČOVÁ: Niečo také milé a krásne som neočakávala. Kultúrny dom bol nabitý do posledného miestečka. Stretla som tu sestru, brata, sesternice, niekdajších susedov, kamarátky a kamarátov z detstva. Tí všetci zapaľovali v mojich očiach iskričky spomienok. Starostka obce Anežka Bozelmanová v mene obecného zastupiteľstva mi prečítala dekrét o menovaní za čestnú občianku Čárov. V programe sprítomnili môj život dve školáčky G. Vizváryová a B. Smolinská, a to v postave Dory zo Ženského zákona. Dobrú pohodu priniesli aj členovia Záhoráckej rady, a to spevom Anton Baláž, folklórom Helena Jurasovová, dcéra Janka Blaha, a humorným slovom Anton Ivánek. Za túto milú udalosť som poslala do Čárov poďakovanie, vysloviac pritom radosť, že v dedine sú aj druhé Marky.
PAVOL DINKA : A na závjer, Marinko, naša záhorácká richtárko, enom nekolko slof, co ti dalo Záhorí?“
MÁRIA KRÁĽOVIČOVÁ: Šecko, co je ve mňe dobré, a já sem sa mu sceua otpuacit aspoň tím, abi Záhorí a Čári poznali ceze mja ludé na celém Slovensku, od západu až po víchod.
Ďakujem za rozhovor
(Rozhovor vyšiel v časopise Záhorie č. 4/2007 a v Literárnom týždenníku č. 41– 42/2022)
Foto: archív autora
