Ľútoriadky za Vladimírom Kováčom

Dňa 15. marca t. r. náhle zomrel reprezentant staršej strednej generácie slovenského výtvarného umenia – akad. maliar Vladimír Kováč. Objavil vlastné podoby reflexie skutočnosti, výtvarné podoby súznenia a konfrontácie. Pomocou (na pozadí) radikálneho rezu stavom skutočnosti. Skutočnosti, kde moderné maliarstvo nie je iba pasívnym dokladom rozporuplnej doby, ale zdrojom umeleckých zážitkov, ktoré vyjadrujú univerzálnosť, šírku vkusu a slobodu vnútorného života človeka. Je to definícia o správnosti ktorej – myslím si – sa dá iba ťažko pochybovať. Maľba Vlada Kováča je toho príkladom. Mohli by sme sa na jej pozadí spýtať: kam kráča obraz? Aký je moderný, postmoderný a súčasný obraz? Odpoveď by určite nebola jednoduchá. Maľba Vlada Kováča má nárok byť osobitá aj zrozumiteľná. K citovanému poznatku ju oprávňuje fakt, že on sám sa ocitol – chtiac-nechtiac – medzi tými, o ktorých sa zvykne hovoriť ako o stáliciach na nebi umenia, ale nie vždy sa na nich nezabúda. S úctou, aká im prináleží, a ktorá sa má alebo mala by sa preukazovať umelcom maliarom jeho typu.

Akad. maliar Vladimír Kováč (12. 9. 1948), pôvodom z Liptovského Mikuláša, absolvent Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave v roku 1975 (prof. D. Milly, J. Želibský), sa po skončení štúdií natrvalo usadil v Bratislave, kde spočiatku pedagogicky pôsobil na Katedre teórie a dejín architektúry Slovenskej vysokej školy technickej a neskôr na Združenej strednej odbornej škole drevárskej, kde bol zástupcom riaditeľa školy. Niekedy býva umeleckou kritikou označovaný za lyrického konštruktivistu. Veľká geometricky vyznačená rovnomerná plocha farby, ktorá sa stala charakteristickým znakom jeho diel, stelesňuje symbol výtvarne interpretovaných a pretvorených produktov technickej civilizácie. Krajina, prostredie, človek – obnažovaní na dreň svojich archetypálnych pratvarov, predstavujú modus vivendi Kováčovho záujmu o existenciu človeka, ktorú vkladá do pastelov, akrylov a olejomalieb s neskrývanou dávkou elegancie a maliarskej senzibility. Vlado Kováč sa nikdy nesituoval do pózy reprezentanta alternatívnej kultúry. To však neznamená, že neexperimentoval, nehľadal, nekonfrontoval sám seba so všetkými naokolo. Na druhej strane, od počiatku sa etabloval ako maliar, ktorému vždy išlo o to isté: maľbou zvládnuť svet, obsiahnuť prejavy jeho mikro- a makrokozmu, rozmanité podoby jeho štruktúry a skladby, pričom v umelcovom podaní sa tradičná krajinomaľba integrovala s figurálnou kompozíciou do jedného celku. Možno povedať, že princíp obecného, zovšeobecnenia, zákon večnosti a zmysel neobyčajného – sú základné symptómy Kováčovej tvorby.

Vlado Kováč: Pod Poludnicou, 1980

Bol to on, kto vstúpil na scénu nášho umenia v 70. rokov minulého storočia ako čerstvý absolvent prof. Jána Želibského na bratislavskej VŠVU. A bol to takisto on, kto spolu s ďalšími predstavoval výsledky svojej tvorby na báze inšpirácie krajinou svojho života, teda Liptova. To všetko v súlade s tým, čomu sa hovorí objavovanie identity výtvarného jazyka. A bol to on, kto hľadal nový obrazový koncept maľby na základe psychologickej a opticko-vizuálnej inšpirácie. Nielen filozofickej, ako sa zvykne dnes azda až pričasto pripomínať. Preto si zvolil za modus vivendi tvorby krajinu v klasickom význame. Lenže jeho obrazy krajín nie sú v pravom zmysle krajinárske, teda krajinomaľby. Sú to obrazy pochopené ako záznamy farebných dojmov z prírody, ako symboly krajín, farebné symboly ocitajúce sa na pomedzí spontánnej maľby, akejsi farebnej kaligrafie. Jeho obrazy sa tak – v porovnaní s jeho pôvodnými východiskami, t. j. pevným sumárnym tvarom a sýtymi farbami, prepisom konkrétneho motívu do plochy obrazu – zmenili na nepredmetné kompozície založené na sile maliarskeho gesta. Meditujúceho gesta. Nie sú to rozmerné plátna plné akčných prejavov, konfrontácií duševných stavov umelca, ale skôr experimentálne polia na skúmanie média maliarskej reči. Smerujú za hranice obrazu a späť. Pohybujú sa vždy v dimenziách maľby. Raz ako maliarske znaky skutočnosti, inokedy zasa ako znaky maľby do ktorých je koncipovaná skutočnosť. Vibrujú medzi jedným a druhým pólom takto pochopenej interpretácie reality. Vďaka tomu predstavujú ojedinelý príklad maľby, ktorá skutočnosť nepopiera, zároveň ju však nekopíruje. Aj keď v nej možno vypozorovať odozvy informelu, action-painting, polohy alternatívnej tvorby (napríklad dematerializácie maliarskej hmoty), všetko sa tu na jeho obrazoch odohráva pomocou maliarskych prostriedkov, s výslednými účinkami maľby. Maľby človeka a – pre človeka. Ide o novú poetiku krajiny, ktorú nám maliar kladie pred oči, a my si často ani neuvedomujeme, že nezobrazuje nič konkrétne, avšak od prvého momentu vieme, že je reč o krajine. A o človeku. O krajine duše. V tom spočíva ideový koncept obrazu Vladimíra Kováča.

Vlado Kováč: Podvečer, 2000

Ak sme si v úvode tohto textu položili otázku, kam kráča obraz, Vlado Kováč nám priniesol jednu z možných odpovedí: jeho obraz smeruje k ľudskému základu skutočnosti. S tým súvisí všetko, čo sa za ním skrýva, čo je v ňom, presnejšie povedané, práve v ňom zakódované, skrátka „in“. Taká je jeho maľba. Preniká „bez zábran“ pod povrch skutočnosti, za hranice javu, aby to, čo je v človeku na pohľad neviditeľné, premenila na viditeľné. Ľudský základ skutočnosti ovládol centrum jeho maliarskej pozornosti natrvalo. Jeho krajiny sú smutné i veselé, nostalgické a zadumané, chystajúce sa prehovoriť a tiché, mlčiace. Svoju úlohu tu zohral aj existenciálny prístup k životu, spiritualita, ktorej význam v Kováčovom prípade je osnovaný čiastočne na psychoanalýze. Psychika ho púta ako jeden z viacerých rozmerov života. Spolu s ňou mu ide o sumu životných princípov a skúseností. Krajina na jeho obrazoch je nahá, nijako bližšie neurčená a maliar do nej vkladá vnútornú nervatúru sveta. Cíti ju v spojitosti s pratvarom, ktorému vládne živočíšna, nepoškvrnená, spontánna pudovosť, polarita stvorenia a zániku, súmraku a svitania.

Preto sú jeho obrazy osobité. V čom spočíva táto osobitosť? Kováčove obrazy sú osnované na geometrickej osnove. Niekedy viac, inokedy menej skrytej. No to je iba jedna súčasť jeho maľby, pre niekoho azda dominantná alebo prioritná, poznávaná. Rovnako dôležitou je však aj tá druhá. Spájaná s farbou. Všetko tu je farba, dalo by sa povedať. Aj obsah týchto obrazov je zakotvený vo farbe, v jej vnútri, v hĺbke jej štruktúr a vzťahov. Ten obsah, čo leží v útrobách ľudských pováh i vzťahov a premieta sa do krajiny. Aj v jeho prípade platí, že je to maľba takpovediac od podstaty. No korigovaná rozumom, odvíja sa na území, ktorého rozhodujúcou zložkou je racionalita. Teda poriadok, stavba – geometria a spontánnosť, lyrika, gesto – farba, sú navzájom vyvažované, kontrolované rozumom, a myseľ a cit sa spája vo výsledku s postojom, t. j. vlastným stanoviskom autora k realite – videnej cítenej, premýšľanej cez prizmu krajiny, sveta v totalite jeho podôb a prejavov. Maliar jej dáva konceptuálny poriadok. Ráz. V tom predovšetkým spočíva tá osobitosť.

Taký bol aj jej autor. Vladimír Kováč. Akoby sa vo svojich obrazoch neustále vracal k jednej a tej istej téme. K pomeru človeka a sveta. Napokon pri hľadaní a odhaľovaní tohto vzťahu sa ani nedalo postupovať inak, než pokúsiť sa preniknúť do jeho vnútra. Maľbou. Maliarovi. Lebo lacné kĺzanie po povrchu ešte nikdy nič nového, ani osobitého či jedinečného neprinieslo.

Odkaz maliara Vlada Kováča o tom hovorí jasnou rečou. Rečou maliara, na ktorého obrazy sa oplatí pozerať ako na čosi vlastné, čo spoluutvára náš život, hoci s trochou balady, nostalgie a smútku, ako si ho spoluutvárame aj my sami.

(Celkovo 221 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter