V sobotu 19. októbra som si bol uctiť pamiatku Jozefa Gregora Tajovského, ktorého 150. výročie narodenia zaradilo UNESCO do kalendára najvýznamnejších svetových udalostí tohto roka. Narodil sa 18. októbra 1874 v Tajove, kde som sa v jeho rodnom dome a pri jeho hrobe srdečne zvítal s pravnukmi, pravnučkami a prapravnučkami jedného z najvýznamnejších slovenských spisovateľov a dramatikov, na snímke dolu.
A poviem vám otvorene – hanbil som sa ako pes. Keby bolo takéto veľké výročie, ktoré si dokonca pripomína Organizácia Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru, niekde vo Francúzsku alebo v Maďarsku, vystúpil by na ňom s prejavom prezident, premiér a prišli by desaťtisíce ľudí. Na oslavy Tajovského prišlo 20 (slovom dvadsať) osôb, z toho polovicu tvorili jeho príbuzní a zvyšok miestni obyvatelia, farár a ja. Ani prezident, ani premiér, ani ministerka kultúry, ani župan, ani poslanci, ani zástupcovia Matice slovenskej, proste nikto.
Mladý Jozef Gregor Tajovský. Foto: Wikipedia.org
Toto je správa o stave slovenskej spoločnosti. Kde sú odrazu všetci tí „národovci“, všetci tí „vlastenci“, všetci tí „rodoľubi“, čo sa tak radi bijú do pŕs, no nedokážu trafiť na Kriváň, nespoznajú Nitriansky hrad a nevedia si spomenúť na žiaden verš z Rúfusa či Válka? Stále sa stretávam s neporozumením, keď varujem, že bez kultúry nie sme ničím, že je to naša podstata, nie nadstavba. Práve fakt, že sa nesporíme o tvorbe Kukučína, Tajovského a Hronského, ale o hláškach Matoviča, Huliaka, Kolíkovej, spôsobuje, že sme sprimitívneli. My sme kultúru z centra nášho verejného života vykorenili, je marginálna, neformuje nás. Prečo potom čakáme, že sa do našich životov môže vrátiť kultúrnosť, dôstojnosť, krása, dobro a noblesa?
Načrtnem vám preto príbeh jedného z najušľachtilejších osobností 20. storočia, ktorá oslnila nielen svojím talentom, ale aj charakterom, a ktorá by v zdravej spoločnosti mala byť oveľa väčšou autoritou ako akýkoľvek politik. Jozef Alojz Gregor bol najstarším z desiatich detí obuvníka Františka Gregora, ktorý bol lojálnym uhorským občanom. Národné povedomie získal malý Jožko od starých rodičov po matkinej strane. Literárne meno Tajovský mu vymyslel redaktor Národných novín Jozef Škultéty. Spočiatku to nevyzeralo, že mladý Jozef Gregor sa dá na literárnu dráhu. Jeho prvotiny zvozil ultrakonzervatívny Vajanský pod čiernu zem a Tajovský ich hodil nahnevane do ohňa. Počas štúdií na Obchodnej akadémii v Prahe, kde sa skamarátil s Milanom Rastislavom Štefánikom, sa však zoznámil so slávnym českým prozaikom a dramatikom Aloisom Jiráskom, ktorý si prečítal nejaké jeho práce a presvedčil ho, aby v tom pokračoval. Skutočnou láskou k literatúre však zahorel až počas pobytu v Hornej Lehote, kde pôsobil ako učiteľ. Tam, na hrobe Sama Chalupku, kde sú vytesané jeho verše „Pravde žil som, krivdu bil som, verne národ môj ľúbil som“, zatúžil byť ako on.
Tajovského tvorba sa vyznačuje láskou k obyčajným ľuďom. Tvrdil, že prostý človek má viac morálky ako boháč. Charakterizovali ho jednoduché slová – nielen v tvorbe, ale aj v kontaktoch s ľuďmi. Neznášal afektovanie, trpel pri vyumelkovanom štýle. Keď sa stretol so sebeckosťou a podlosťou, vedel sa strašne rozhnevať. Preto ho v malomeštiackych kruhoch považovali za neokrôchaného a nevychovaného dedinčana. V skutočnosti by ste sotva našli láskavejšieho a miernejšieho človeka.
Osobitný bol vzťah s jeho manželkou Hanou Gregorovou. Hana Gregorová bola prvá slovenská feministka a naša prvá žena, ktorá si obliekla nohavice. Vajanský si pred ňou za to odpľul a skríkol – „Fuj, baba femina!“ – pričom odporučil jej manželovi, aby s ňou urobil poriadky. A čo urobil Tajovský? Kúpil jej knihy. Ich manželstvo sa stalo vzorom tolerancie a rešpektu. Vzdialene pripomínalo vzťah Jeana-Paula Sartra a Simone de Beauvoir. Hana chápala manželstvo ako cestu k slobode a príležitosť na ďalšie vzdelávanie. Keď ju Tajovský po sérii romantických listov požiadal o ruku, odpísala mu: „Vydám sa za vás, aby som mohla žiť duševnejšie, pretože ste spisovateľ a pretože sa teším na čítanie kníh vo vašom dome.“
Manželia žili oddelene, nezasahovali a nebránili jeden druhému v ničom. Hoci boli manželmi 33 rokov, čas, ktorý trávili spolu, bol možno len tretina z toho. Mali rozdielne predstavy o živote. Hana bola svetobežníčka, precestovala celú Európu, milovala ruch veľkomesta, kým Jozefa to ťahalo na vidiek. Kompromis dosiahli v tom, že za ich domom na dnešnej Tajovského ulici v Bratislave si zriadil Tajovský záhradu s úľmi. Okrem toho často prichýlili mladých umelcov, ktorí prišli do Bratislavy a nemali ani na nájom, ani na jedlo. Preto sa ich príbytku začalo hovoriť „literárny salón“.
Cieľom Hany Gregorovej bolo povzbudzovať ženy k tomu, aby boli samostatné, nezávislé a tvorivé. To sa stretávalo s kritikou a výsmechom nielen u mužov, ale aj u žien. Ľudmila Podjavorinská jej odkazovala, že žena má byť v prvom rade dobrou manželkou a matkou. Paradoxom zostáva, že práve Podjavorinská sa nikdy nevydala a nikdy nemala deti…
Hana Gregorová zastávala názor, že žena má právo sa vzdelávať a sama rozhodovať o svojom živote a má byť rovnocennou partnerkou svojmu manželovi. Tajovský ju miloval a do konca života podporoval, hoci občas si neodpustil poznámku, že nevie poriadne variť a samotná Gregorová bola manželkou, ktorú by väčšina mužov v tej dobe nevedela vystáť. Keď vypukla prvá svetová vojna a Tajovský musel okamžite narukovať, poďakoval sa jej v liste, že sa s ním noc predtým „dvakrát pekne rozlúčila“… Výsledkom bolo narodenie ich dcéry Dagmar presne deväť mesiacov od jeho odchodu na front…
V roku 1915 prebehol k Rusom a v roku 1917 vstúpil do česko-slovenských légií. Tam spolu s kamarátom a ďalším literátom Jankom Jesenským vydával noviny a propagoval založenie Česko-Slovenska. Tajovský veril, že „z Ruska vyjde nový človek, človek brat všetkým ľuďom, toľko prvkov dobra je v ňom“. Zároveň však upozorňoval, že „boľševici sú zločinci“. Keďže pôvodný Štefánikov plán prebiť sa západným smerom domov zlyhal, museli sa legionári vrátiť cez Sibír, Japonsko a USA. Bola to vlastne taká nútená cesta okolo sveta. Po návrate bol krátko prednostom legionárskej kancelárie v Bratislave, od roku 1925 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe.
V jeho rodnom dome je jeho písací stôl, v ktorom sa skrýva jedno tajomstvo. Neukazujú ho každému návštevníkovi, ale ja som mal tú česť, že mi bolo poodhalené. Po vytiahnutí zásuvky v ňom nájdete vlastnoručný zápis Jozefa Gregora Tajovského z 1. februára 1896 s týmito slovami: „Daj Bože, aby som vždy písal na ňom len to, čo sa Tebe ľúbi a rod môj povznáša.“
Život Jozefa Gregora Tajovského je námetom na román. Bol to nesmierne čestný a statočný človek. Keďže bojoval za vznik česko-slovenského štátu, odmietol sa podriadiť ľudáckemu systému. Ľudáci ho nenávideli tak veľmi, že keď 20. mája 1940 zomrel, režim nepovolil rozlúčku s ním v Slovenskom národnom divadle – v tom divadle, ktorého činnosť sa začala práve jeho hrou… A tak jeho mŕtve telo konečne odniesli tam, kam sa celý život márne túžil vrátiť: do jeho rodného Tajova, o ktorom sa vyjadril, že je to najkrajšie miesto na svete. „V Tajove nikde nie je ďaleko a všade je vysoko,“ povedal o tejto naozaj nádhernej malebnej obci v objatí Kremnických vrchov. Keď ju niekedy navštívite, nezabudnite odniesť na hrob kvet Jozefovi Gregorovi Tajovskému a Hane Gregorovej. Snívajú tam spoločný veľký sen o slobodnom národe, ktorý presiahne seba samého.
(Viac fotografií nájdete na mojom instagrame, aj so spomínaným zápisom z Tajovského písacieho stola)
(Status na FB 19. októbra 2024)
