Davista, ktorý pomenoval mestá po národných dejateľoch

120 rokov od narodenia literárneho kritika, básnika, politika a prvého podpredsedu Matice slovenskej Daniela Okáliho

Pred 120. rokmi, 9. marca 1903, sa narodil slovenský literárny kritik, básnik, publicista časopisu DAV, politik (poslanec SNR a povereník vnútra), obeť procesov 50. rokov a napokon prvý podpredseda Matice slovenskej a vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV Dr. Daniel Okáli, CSc. O niekoľko dní, 13. marca, pripravuje Inštitút ASA, Klub Nového slova a Matica slovenská pri tejto príležitosti špeciálne spomienkové podujatie.

Daniel Okáli (vpravo) na redakčnej besede v Novom slove v druhej pol. 70. rokov;
na snímke s redaktorom Vladimírom Jancurom

Hodnotiť osobnosť Daniela Okáliho rozhodne nebude ľahké. Mináč, Novomeský a Clementis, ako aj Okáli, boli v 50. rokoch označovaní ako buržoázni nacionalisti, pretože transformovali ľavicové myšlienky do slovenského národného prostredia, ktorého záujmy zdôrazňovali v boji za rovnoprávny vzťah Čechov a Slovákov. Je zaujímavé, že práve aj vďaka Okálimu máme dnes pomenované mestá a obce po národných dejateľoch (Sládkovičovo, Hurbanovo, Štúrovo, Bernolákovo, Kalinčiakovo, Nálepkovo, Palárikovo, Tešedíkovo atď.). V roku 1948 sa stal poslancom SNR a bol tiež účastníkom Mierovej konferencie v Paríži. Získal tiež niekoľko ocenení: Československý vojnový kríž, Rad 25. februára 1948, pamätnú medailu k 20. výročiu SNP, Rad práce, Cenu SAV, Cenu Štefana Krčméryho, Rad Víťazného februára, Cena ministra kultúry SSR, Rad republiky, zlatú medailu SAV a zlatú medailu Palackého.

Burcujúci básnik proletárskej poézie, literárny kritik v DAV-e, neskôr politik, väzeň a napokon opäť rehabilitovaný literárny kritik a podpredseda Matice slovenskej… taký je stručný príbeh Daniela Okáliho. Okáli žil od roku 1979 na dôchodku v Bratislave až do 23. novembra 1987, keď vo veku 84 rokov zomiera. Pri príležitosti 70. narodenín pripravil matičný literárny kritik Karol Rosenbaum špeciálnu publikáciu venovanú Danielovi Okálimu s názvom Daniel Okáli 1903-1973: Zborník na 70. narodeniny dr. Daniela Okáliho, CSc., prvėho podpredsedu Matice slovenskej. Kniha vyšla v Matici slovenskej a hneď v úvode vtedajší správca Matice slovenskej (prof. Jaroslav Čelko) píše o Okálim ako o „zástupcovi chorľavého predsedu Laca Novomeského s ktorým ho spája boj proti fašizmu, proti vláde kapitálu, za národné a sociálne oslobodenie ľudu“.

V sirotinci sa stretol s Jánom Smrekom  

Narodil sa v Liptovskom Mikuláši ako jedno z dvojčiat. Možno aj tvrdá životná situácia (strata matky, smrť otca, presun do evanjelického sirotinca v Modre) ho doviedla k tak radikálnym ľavicovým postojom. Pozoruhodnou zaujímavosťou je, že v modranskom sirotinci Dušana Jurkoviča a Samuela Zocha bol spolu s budúcim azda najznámejším slovenským básnikom Jánom Smrekom. Jeho biologickými rodičmi boli Arpád Okáli (zomrel v r. 1908), živnostník a obchodník a Marta  Bodická (zomrela v r. 1905). Jeho budúca manželka Helena, rod. Schulzová, bola podľa Slovenského biografického slovníka sesternicou Vladimíra Clementisa. Mal s ňou dcéru a dvoch synov, pričom jeden z nich je významný slovenský ekonóm Ivan Okáli (SAV).

Okáli sa vzdelával v Bratislave, v Trenčíne a napokon v Prahe, kde študoval na Právnickej fakulte Karlovej univerzity (1921 až 1926). Okáli absolvoval v priebehu svojho života tiež študijné pobyty v Rakúsku (1923), Moskve (1965) a Varšave (1970).

Na Okáliho svetonázor malo vplyv tiež pražské prostredie, kde študoval a spolu s Vladom Clementisom a Jánom Poničanom založil Voľné združenie študentov-socialistov zo Slovenska, čo bol projekt, ktorý vyústil do vzniku skupiny DAV. Daniel Okáli dal časopisu DAV predovšetkým kultúrno-kritický, resp. literárno-kritický rozmer, avšak jeho ľavicová radikálnosť sa ukázala aj v poézii, ktorú do DAV-u posúval často aj anonymne alebo pod kolektívnou značkou DAV. Od roku 1932 sa venoval advokátskemu povolaniu, pričom pôsobil v Nových Zámkoch, v Bratislave a v Skalici.

Politika

Okrem pomenovanie miest po slovenských národných dejateľoch sa Daniel Okáli ako prezidiálny šéf Povereníctva Slovenskej národnej rady pre vnútorné veci a ako splnomocnenec pre výmenu obyvateľstva s Maďarskom zaslúžil v rámci Československej presídľovacej komisie aj o výmenu obyvateľstva v rámci akcie Mať volá (pamätná tabuľa je umiestnená na budove Domu Matice slovenskej v Bratislave). Už od davistických čias patril Okáli k tej časti ľavicovej inteligencie, ktorá odmietala centralistické tendencie, ako aj autonomistické ašpirácie, pričom bojoval za slovenskú svojbytnosť v rámci Československa podobne ako Laco Novomeský či Gustáv Husák, ktorí napokon v 60. rokoch vybojovali vznik federácie, bez ktorej by nemohla vzniknúť ani samostatná Slovenská republika.

Dr. Daniel Okáli (vľavo) na VZ Matice slovenskej 1. – 2. augusta 1969 v Martine. Snímka: www.wikimedia.org

Tento moment si všímajú aj autori liberálno-ľavicového časopisu Kapitál (M. Habaj: „…ich najvýraznejší predstavitelia Ladislav Novomeský a Vladimír Clementis sú dnes vnímaní ako tvorcovia koncepcie slovenského národného komunizmu a programu česko-slovenskej federácie“) a anonymní liberálni ľavičiari z prostredia projektu Karmina tento druh politiky pomenovali (pôvodne hanlivo, napokon však dosiahli opak) ako mináčovská ľavica.

Tento postoj Okáliho zaradil v 50. rokoch medzi tzv. buržoáznych nacionalistov, čo boli v skutočnosti slovenskí národovci s ľavicovým myslením. Okáli sa v druhej polovici 40. rokov stal povereníkom vnútra, pričom sa negatívne zapísal do histórie podielom na tzv. Akcii K (likvidácia kláštorov na Slovensku). Patril až k militantným ateistom, čo dokazuje aj jeho básnická tvorba (napr. Štvavá reč z prvého čísla DAV-u, ktorá je síce podpísaná ako DAV, no písal ju už podľa štýlu Okáli. Znie: Dave roztiahni milion otrockých paží | vykoľ shasínajúce oko Boha | Na ohni tisícletých modlí | uvar si polievku večera).

Davisti v 20. rokoch 20. stor. Zľava Karol Svetlík ml., Vladimír Clementis, Ladislav Novomeský, Jozef Rybák a Daniel Okáli. Snímka: www.wikimedia.org

Ďalej Okáli inicioval obhájenie kompetencií slovenských orgánov v oblasti pasov a cudzineckej agendy. Okáli zaslal vtedajšiemu ministrovi vnútra V. Noskovi list, v ktorom protestoval proti tomu, aby celoštátne ministerstvo vydávalo pasy občanom Slovenska bez vedomia povereníka. Aj tu sa teda prejavil Okáliho záujem o slovenskú otázku. Režim ho však obvinil z buržoázneho nacionalizmu a odsúdil na 18 rokov väzenia. Väznený bol v Prahe (Ruzyň, Pankrác), Leopoldove a vo Valdiciach.

Kampaň proti buržoáznemu nacionalizmu spustil v prospech pražského centralizmu Viliam Široký s cieľom zlikvidovať slovenskú, najmä povstaleckú inteligenciu (Husák, Novomeský, Clementis…). Obvinenia proti Okálimu boli rôznorodé, ako napríklad špionáž proti Maďarsku či obhajoba sionizmu. Pôvodný trest bol 25 rokov, nakoniec ho odsúdili na 18 rokov. Po prepustení z väzenia pracoval ako mzdový referent a po rehabilitácii v roku 1963 ako vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry a Literárno-vedného ústavu SAV v Bratislave. Stal sa tiež podpredsedom Matice slovenskej.

Treba dodať, že Okáli prejavoval už od čias DAV-u (na rozdiel napríklad od Novomeského či Clementisa, ktorí boli ku kresťanstvu zmierliví) militantne ateistické postoje. Či a do akej miery bol Okáli zodpovedný aj za Akciu K, si však vyžaduje samostatný výskum, ktorý nie je predmetom tohto článku.

Literárna kritika Daniela Okáliho, slovenský Walter Benjamin?

Walter Benjamin patril (spolu s T. Adornom a M. Horkheimerom) k najkreatívnejším literárnym kritikom, estetikom a filozofom spomedzi ľavicových mysliteľov 20. storočia vôbec. Ak by sme na Slovensku hľadali jeho „slovenskú verziu“, azda niet iného adepta, než bol práve Daniel Okáli. V rámci slovenskej intelektuálnej ľavice vari ani nemal v literárnej a filozofickej rozhľadenosti konkurenciu. Daniel Okáli hodnotil literatúru z pozície ľavicového intelektuála. Analyzoval medzivojnovú literatúru a propagoval tiež literatúru povojnovú. Je autorom kníh Výboje a súboje (1973), Výboje a súboje 2 (1983), Literárna teória a kritika davistov (1976), Burič Gejza Vámoš (1971), Kritik Ján Igor Hamaliar (1974), Konfrontácie s Michalom Považanom (1978) či O prekonávaní krízy v našej literatúre (1981).  

Slovenský biografický slovník pripomína, že v programovom článku Umenie v 2. č. DAV-u vytýčil formu sociálne angažovanej literatúry. Okáli (už v ranom texte z roku 1925) chápe podstatu umenia ako zhmotňovanie určitých duševných zážitkov, ktoré sú podkladom pre tvorivú činnosť. Literatúra podľa Okáliho podlieha rozumovosti a je najkonkrétnejšia. Maliarstvo kolíše medzi dvoma brehmi umeleckého tvorenia (ideológia vs. odpútavanie od skutočnosti). Aj hudba môže podľa Okáliho sprostredkúvať večné pravdy (uvádza Beethovena ovplyvneného Francúzskou revolúciou, Wagnerove pokusy o zmaterializovanie filozofických myšlienok prastarých povestí či Smetanove zachytenie zápasu davov v Libuši či Daliborovi). Podľa Okáliho umelecká tvorba závisí od svojho vyjadrovacieho prostriedku, pomocou ktorého formuje duševné zážitky.

Okáli bol značne ovplyvnený kritikom Karolom Teigem, Barbussom, Wolkerom, Šaldom, Erenburgom, Majercholdom či Majakovským. Okáli písal esteticky a kultúrno-kriticky orientované texty o minulom i súdobom umení. Písal o Wolkrovi, Tolstom, Remarquovi, Gorkom, Wilderovi, ale aj Kukučínovi, Guothovi, Lukáčovi, Nižňanskom, Kráľovi, Hečkovi, Jilemnickom, Urbanovi, Poničanovi, Novomeskom, Rázusovi, Jégém, Vansovej.

Okáli ako poet alebo Ozvena krvi a zápasov

Okáliho debut Ozvena krvi a zápasov vychádza v roku 1932. Už názov napovedá, že Okáli patril k sociálne ladeným poetom, ktorých tvorba bola angažovaná v kontexte jeho sociálneho myslenia.

Básnická zbierka vyšla rozšírená v elegantnej ilustrovanej reedícii v roku 1973. Striedajú sa tu verše zamilované s motívmi miestami až erotickými, naturalisticko-symbolické s veršami sociálne ladenými.

Okáli tu venoval samostatnú báseň E. B. Lukáčovi, J. Poničanovi a tiež štrajkom, sociálnym nepokojom a ich obetiam. Ján Hamaliar o Okáliho poetickej tvorbe ako zmyslovej dravosti a rozbesnenej živelnosti spojenej s rozvážnou a ukáznenou melódiou srdca i dumavého a pochybujúceho intelektu. Prešiel od kraskovských melancholických tónin, cez prírodné motívu ku kolektivisticky a sociálne ladeným motívom. Okáli svoje básne publikoval v časopisoch Svojeť, Mladé Slovensko, DAV, Národné osvobození, Slovenský denník, Tvorba, Nové slovo, Pravda chudoby, Spartakus a ďalších. Okáli sa tiež venoval prekladom Bloka, Jesenina, Erenburga, Weiskopfa či Rimbauda. V polovici 20. rokov, píše sa Slovenskom biografickom slovníku, ustálil sa na dvoch póloch: jedným bola wolkrovská sociálna baladika, druhým jeseninovské lyrické impresie.

V doslove Výbojov a súbojov sa píše o Okálim ako bojovníkovi novej formy vyjadrovacej a nového ducha. Okáli skutočne patril k mimoriadne rozhľadeným autorom, ktorého spisovateľský štýl bol jedinečný. Do dejín sa v pozitívnom zmysle zapísal ako kultúrny kritik, ktorý podrobne a precízne reflektoval slovenskú literatúru. Jeho dielo, život aj odkaz však treba hodnotiť v kontexte jeho ťažké života (predčasná smrť rodičov) a doby, ktorú žil a ktorá formovala aj jeho svetonázor (predovšetkým jeho sociálny radikalizmus).

(Celkovo 345 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Jedna odpoveď

  1. V článku mi chýbajú dve veci:
    – že Daniel Okáli po r. 1945 zriadil v Slovensku tábory nútených prác
    – že medzi tou (zhruba) trištvrte tisíckou (!) obcí, ktoré Daniel Okáli po r. 1945 premenoval, nie sú len tie (povedzme že dovtedy pomaďarčené) názvy, ním premenované po slovenských národných dejateľoch, ale on vymazal aj mnohé historické názvy obcí, z hlavy si spomínam napr. na Sklené Teplice.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter