Alexandre Dumas slovenskej literatúry

K 120. výročiu narodenia spisovateľa Joža Nižnánskeho (30. augusta 1903 – 7. marca 1976)

Jožo Nižnánsky

Vo všetkých kútoch i v strede cmitera –
Pradedovia moji zemou sa stali.
Tam čas pradedov hroby so zemou zrovnal,
Tu volá ku mne kamenný kríž:
Tu leží v Kristu Pánu
Nižnánsky Ján –

Dedo môj:
Poviedky znal krásne i cit v písmo lial.
Kliatba v tom hrozná:
Fantáziu moju osedlal
A ja: od hrudy navždy odcválal.

Určite mnohých priaznivcov populárnej historicko-dobrodružnej literatúry prekvapí, že autorom citlivých predchádzajúcich veršov, ktoré sú spomienkou na starého otca, je práve jeden z najčítanejších slovenských spisovateľov Jožo Nižnánsky. Zasvätenci však vedia, že možno najpredávanejší slovenský spisovateľ, autor populárnych historických románov, vstúpil do literatúry ako 25-ročný práve básnickou zbierkou Medzi zemou a nebom.

Básnik Jožo Nižnánsky       

Vtedajšia literárna kritika prijala knihu priaznivo a neskôr mnohí literárni kritici ľutovali, že Jožo Nižnánsky opustil sľubnú dráhu básnika a stal sa, podľa ich mienky, autorom druhoradých historických románov. Hádam ani pri jednom slovenskom spisovateľovi ako pri Jožovi Nižnánskom nie je taký polarizovaný názor odbornej kritiky a názor bežného čitateľa, podporený mnohostotisícmi a možno aj niekoľko miliónmi predaných kníh. O svojich literárnych začiatkoch Jožo Nižnánsky v rozhovore pre vtedajší Československý rozhlas v roku 1970 povedal: „Fakt, že som do literatúry vstúpil knižkou básní, neznamená, že som pestoval iba poéziu. Už v gymnaziálnych laviciach popri básňach som písal aj novielky, rozprávky, ktorými som dosiahol aj rukolapný úspech. Hospodárska banka v Trnave z iniciatívy svojho úradníka Ela Šándora, tiež začínajúceho autora, vypísala totiž pre žiakov reálneho gymnázia Jána Hollého literárny súbeh. Zúčastnil som sa na ňom básňou i rozprávkou. Za obe som zožal vavríny i nejaké groše. To bol ináč jediný súbeh, na ktorom som sa počas svojej literárnej činnosti zúčastnil. Keď moja zbierka básní vyšla, už dávno som bol novinárom z povolania. Teda próza ma čím ďalej, tým väčšmi pohlcovala. Poézie bolo čím ďalej tým menej, najmä po tom, keď som sa pustil do písania historicko-dobrodružných románov. Z básní, čo som napísal po vyjdení zbierky, mi uverejnil niekoľko aj František Votruba vo svojom Slovenskom diele. Moje básne sa mu páčili, ale nad prózami krútil hlavou. Azda preto som neprišiel do pokušenie vydať výber z prvých próz aj knižne.“

Nižnánskeho básnický debut Medzi zemou a nebom vyšiel v Mazáčovom nakladateľstve v Prahe v náklade 1 500 exemplárov s obálkou od Martina Benku. Náklad sa rýchlo rozpredal a Nižnánsky sa stal kmeňovým autorom Mazáčovho nakladateľstva. Tu vyšli napokon všetky jeho historické romány. Pozitívny ohlas kritiky zabezpečil, že Nižnánsky sa ocitol v Slovenskom literárnom almanachu, ktorý v roku 1931 zostavili Štefan Letz a Dobroslav Chrobák. Aj keď autori v úvode podotkli, že Almanach si nenárokuje byť reprezentatívnym zborníkom, usilujúcim sa o ucelený obraz súčasnej slovenskej literatúry, mladému spisovateľovi muselo lichotiť, že sa ocitol medzi takými osobnosťami, ako boli Valentín Beniak, Jozef Cíger Hronský, Ladislav Nádaši-Jégé, Ján Smrek, či Vladimír Roy.

Spisovateľ so svojou dcérou Evou,
nar. v roku 1945

O svojom dovtedajšom živote Jožo Nižnánsky v Almanachu napísal:
„Napísať vlastný životopis? Som v strašnom pomykove. Bolo by dobre zokoliebať sa do spomienkovej nálady, aby sa z pera nesypali samé suché životopisné dáta. No, bez tej nálady hádam lepšie, lebo vymedzený priestor by tak nepostačil: nielen tí, čo už odžili väčšiu polovicu svojho života, bývajú pri spomienkach mnohomluvní.
Teda celkom krátko:
Rok a miesto narodenia: 30. augusta 1903 vo Veľkých Brestovanoch pri Trnave.
Stav: ženatý
Povolanie: novinár, redaktor Slovenskej politiky
To hádam stačí.“

Povolanie novinár, redaktor Slovenskej politiky. Keď Nižnánsky písal tieto riadky životopisu, ani netušil, že práve redaktorské miesto v Slovenskej politike zmení jeho život i umelecké zameranie.

Ako sa stal Jožo Nižnánsky románopiscom

Začiatkom 30. rokov minulého storočia bolo slovenské novinárstvo v hlbokej kríze. Noviny len živorili a pre nízky náklad mnohým hrozil zánik. Slovenská politika nebola výnimkou. Jej náklad sa pohyboval okolo 2 000 výtlačkov. A vtedy, ako spomínal Jožo Nižnánsky v rozhovore z roku 1970, šéfredaktor novín František Votruba prišiel s týmto nápadom: „Musíme uverejňovať pôvodný slovenský román, zaujímavý a napínavý od začiatku až do konca. Na tejto porade som spomenul, že najlepšie by sa nám hodil román o krvavej čachtickej grófke Alžbete Bátoryčke. Aj ja sám by som si ho prečítal so záujmom a s chuťou… Vtedy František Votruba, môj šéf, figliarsky sa na mňa usmial a povedal: „Prečo ten román nenapíšete vy sám, pán kolega…“ Ohromilo ma to, zatočila sa mi hlava. Pri vtedajšom veselom, dosť bohémskom spôsobe života, ani vo sne by som nebol pomýšľal napísať také rozsiahle dielo, vyžadujúce toľko odriekania, disciplíny a času. Ale po krátkom rozmýšľaní a váhaní som oznámil redakcii, že Čachtickú paniu napíšem. Veď nešlo iba o obyčajné napísane románu, išlo o záchranu našej Slovenskej politiky.“

Takže Jožo Nižnánsky sa stal autorom historických románov úplne náhodou. Viedla ho k tomu predovšetkým snaha zachrániť noviny, v ktorých pracoval, nie spisovateľské ambície. Nikto však nedúfal v ohromný úspech tohto projektu.

Čitateľský triumf Čachtickej panej a Beňovského

Prvé pokračovanie Čachtickej panej vyšlo 12. apríla 1931 a náklad Slovenskej politiky z počiatočných 2 000  stúpol postupne na neuveriteľných 40 000 výtlačkov.

Nižnánskeho román Čachtická pani vyšiel knižne v roku 1934 v Mazáčovom vydavateľstve v Prahe a v tom roku získal aj Cenu Václava Beneša Třebízskeho ako najúspešnejšia kniha roka. A aj keď román lámal všetky slovenské rekordy podľa predaných výtlačkov, autora nešetrila ani kritika, ani kolegovia. Vyčítali mu najmä voľné narábanie s historickými faktami, prílišnú sentimentalitu a nadbiehanie vkusu širokých čitateľských vrstiev, neživé vyumelkované postavy.

„Mimoriadne rozriedený, veľa ráz prihrievaný a na každej strane vraždou korenený guláš,“ takto sa o Čachtickej panej vyjadril v Slovenských smeroch Dobroslav Chrobák. Emil Boleslav Lukáč bol zmierlivejší, ale tiež kritický. „S merítkom vyššej formy a moderného slohu, pravda, nemožno sa k tomuto dielu priblížiť. Je tam hodne verbalizmu, tautológe, peripetických návratov k situáciám dnes už známym, hodne prekresleným kvôli napínavosti a efektu. Ale Nižnánsky nechcel napísať moderné umelecké dielo, moderný historicko-spoločenský román à la Tyňanov alebo Vančura. Jeho cieľom bolo zachytiť, získať drobného čitateľa.“

Nižnánsky sa však nedal odradiť. Preňho bol smerodajný čitateľský záujem a ten bol obrovský. „Najväčšmi ma vzrušovalo to, o čom som predpokladal, že bude vzrušovať aj mojich čitateľov. Dva takéto námety som si odniesol do života priamo z rodného domu. Môj starý otec, ktorý sa narodil ešte pred rokom meruôsmym, bol vychýreným rozprávačom, poprečitoval veľa rozličných kalendárov a kníh, mal bohaté životné skúsenosti a fantáziu. On osedlal aj moju fantáziu. Od neho som prvýkrát počul o čachtickej krvismädnej grófke Alžbete Bátoryčke i o vrbovskom rodákovi Móricovi Beňovskom, ktorý pochodil celý svet a napokon umrel ako kráľ Madagaskaru. Rozprávanie starého otca o Alžbete Bátoryčke a Móricovi Beňovskom ma hlboko dojalo.“

Príbehom Alžbety Bátoryčky sa po Nižnánskom inšpirovalo  niekoľko ďalších slovenských autorov, ale dobrodružný život vojaka, politika, moreplavca a kráľa Madagaskaru Mórica Beňovského beletristicky nespracoval žiadny iný slovenský spisovateľ, aj keď jeho osudy priťahujú francúzskych, nemeckých, maďarských, ruských, poľských, českých románopiscov, ba dokonca i hudobných skladateľov.

Nižnánsky dej svojho románu Dobrodružstvá Mórica Beňovského čerpal predovšetkým z jeho Pamätí, ktoré vyšli štyri roky po jeho smrti v roku 1790 v Londýne. Pamäti obohatil o niekoľko romantických línií, hlavne o ľúbostné dobrodružstvá Beňovského s dcérou domorodého náčelníka Aglajou. Úspech románu bol tiež veľký, aj keď nedosiahol takú popularitu akú knihou Čachtická pani. „Vôbec ma netrápilo, či vyhoviem histórii alebo literatúre, čiže literárnym kritikom. Mal som pred očami iba svojich nádejných čitateľov a predovšetkým im som sa usiloval vyhovieť. Vyhovujúc čitateľom, nemohol som vyhovieť literárnym kritikom. Literárni kritici dobrodružným románom a detektívkam nijako nemohli prísť na chuť. Tento druh spisby odsúvali na perifériu.“

Plodné 30. roky minulého storočia

Jožo Nižnánsky, inšpirovaný veľkými majstrami historického románu Mórom Jókaim, Kalmánom Mikszáthom, Henrykom Sienkiewiczom, ale najmä Waltrom Scottom a Alexandrom Dumasom, sa pustil do písania ďalších románov. Za necelé desaťročie priam vychrlil viacero rozsiahlych kníh – prvý slovenský horor Spišské tajomstvo, inšpirovaný Mikszáthovou prózou Mátoha v Ľubovni, román o nesmrteľnej láske Omara k Fatime Studňa lásky, Krásna Hedviga a pokračovanie Čachtickej panej román Žena dvoch mužov. V písaní historických románov na pokračovanie konkurovali Nižnánskemu Ján Hrušovský a Emo Bohúň. Neboli to však nezmieriteľní rivali, ale praví žičliví priatelia, ktorí si navzájom pomáhali a dávali si aj tipy na jednotlivé témy. A ako príslušníci bratislavskej bohémy žili veselým životom a uzatvárali aj takéto stávky: „Ak do 22. februára roku 1933 nenapíšem román, zaväzujem sa zaplatiť desať litrov najlepšieho vína a zniesť slávnostne v čím väčšej spoločnosti dve poriadne zauchá, ktoré mi vlastnoručne dá Jožo Nižnánsky alebo Frico Motoška. Ak román napíšem, zaplatí 10 litrov Jožo Nižnánsky. V Bratislave 22. novembra 1932, Emo Bohúň, v. r.“

Nevedno, ako sa táto stávka skončila, isté však je, že Emo Bohúň v roku 1933 žiadny román nepublikoval. Jožo Nižnánsky bol pracovitejší. V tomto roku uverejnil už spomenutý román Dobrodružstvá Mórica Beňovského a zbieral zároveň materiál pre svoj kritikou najvyššie hodnotený román Cholera, v ktorom realistickým štýlom opísal roľnícke povstanie na východnom Slovensku v roku 1831. Veľmi priaznivo sa o románe vyjadril básnik Ján Smrek.

Z rečovej stránky teda Choleru chválim – zo stránky obsahovej jej mám ešte menej čo vyčítať. Číta sa veľmi dobre, je napínavá a myslím, má i celkom iné ambície ako Čachtická pani alebo Beňovský, v ktorých šlo hlavne o dobrodružný román. Úspech Cholery je nesporný, ale myslím, že i kritika jej prizná, čo jej patrí.“

Nižnánskeho tvorivá kríza

Začiatkom 30. rokov sa Nižnánskeho spisovateľská dráha začína a na ich konci sa nečakane končí. V roku 1937 mu vychádzajú knižne romány Žena dvoch mužovPrávo prvej noci, o rok publikuje už len časopisecky romány Lásky Žofie BosniakovejTrnava, ruža voňavá. Potom pero Joža Nižnánskeho nečakane vyschlo.

Asi to súviselo s celkovou tvorivou vyčerpanosťou. Veď napísať v priebehu pár rokov desať románov, z ktorých každý v knižnom vydaní mal niekoľko zväzkov, to bol úctyhodný výkon. Okrem toho na Nižnánskeho pravdepodobne pôsobil psychický stres, veď noviny vychádzali každý deň a on bez odpočinku musel do nich pripraviť ďalšie pokračovanie.

Jeho tvorbu zasiahla aj zmena politického systému. Po februári v roku 1948 sa umelecký problém dobrodružnej literatúry zmenil na politický. Táto literatúra bola vyhlásená za úpadkovú, nehodnú pre nového socialistického čitateľa. A aj keď po Nižnánskom bol stále hlad, vydavateľstvá chrlili spoločensky angažované diela v duchu socialistického realizmu a história sa redukovala len na triedne boje komunistov za lepšiu budúcnosť.

V tomto období pracoval Nižnánsky ako vydavateľský redaktor a do literatúry zasahoval ako prekladateľ. Na tieto roky spomínal: „Preložil som veľa beletristických kníh, najmä z ruštiny a maďarčiny. Z ruských autorov, ktorých som prekladal a obľúbil som si Sergejeva Cenského, ktorý začal písať už za cárskeho Ruska a už vtedy bol veľmi populárny. S ozajstnou radosťou som prekladal ruského klasika Sergeja Timofejeviča Aksakova, tohto básnika prírody a detskej duše. Z prekladov z maďarčiny najmilšie mi boli Jágerské hviezdy, môjho už dávnejšie obľúbeného autora Gézu Gárdonyiho.“

Reedície Nižnánskeho románov

Koncom 50. rokov sa predsa len začali znovu vydávať staršie Nižnánskeho knihy. Najprv vyšla pre režim ideovo najprijateľnejšia Cholera, potom Dobrodružstvá Mórica Beňovského a nová zbierka povestí Bojnické kamenné dukáty.

Prelom 60. a 70. rokov bol v znamení nového záujmu o Nižnánskeho tvorbu. V priebehu rokov 1967 až 1971 vyšlo 14 nových vydaní Nižnánskeho románov a knižnej podoby sa dočkal aj dovtedy časopisecky publikovaný román Lásky Žofie Bosniakovej. Náklad knihy bol vtedy 110 000 výtlačkov. Takýto náklad je pre dnešných slovenských spisovateľov neuskutočniteľným snom. Podľa prieskumu čitateľského záujmu Nižnánsky patril medzi najčítanejších autorov a predstihol aj takých majstrov historického románu ako Sienkiewicz, Dumas, Jókai či Scott.

Spisovateľ Jožo Nižnánsky so svojím synovcom, novinárom Jozefom Nižnánskym v roku 1970

O Nižnánskeho majstrovstve priblížiť sa najširšiemu čitateľskému publiku svedčí záujem o jeho dielo aj po roku 1989. Vďaka jeho synovcovi Jozefovi Nižnánskemu, redaktorovi kultúrnej rubriky v bratislavskom Večerníku, v 90. rokoch minulého storočia vychádzali nové reedície jeho kníh, ba vydania sa dočkal aj jeho predtým len časopisecky publikovaný román z obdobia kuruckých bojov Trnava, ruža voňavá.

O jeho historické romány je záujem aj v zahraničí. Vyšli v Poľsku, Maďarsku aj v Čechách.

Význam Nižnánskeho v slovenskej literatúre je veľký. V 30. rokoch minulého storočia zapaľoval u najširších vrstiev záujem o tlačené slovo a popri tom učil národ spoznávať históriu. Nikdy si nekládol za cieľ vytvoriť hlboké historické a psychologické analýzy, jeho hlavným zámerom bolo priniesť napätie, zábavu a trochu poučenia. Sám o tom v roku 1970 povedal: „Dej som pokladal za hlavný. Len jeho pomocou som mohol dosiahnuť cieľ, ktorý som písaním svojich historicko-dobrodružných románov chcel dosiahnuť. Ale historické fakty som vždy rešpektoval a usiloval som sa neprísť s nimi do konfliktu. Boli vedomou uzdou mojej fantázie.“

Fotografie z FB stránky rodiny Nižnánskych redakcii s veľkou ústretovosťou poskytla vnučka spisovateľa Zuzana Baisová

(Celkovo 520 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter