V americkom historickom filme „Trinásty bojovník“ (The Thirteenth Warrior; réžia John McTiernan, 1999) vyslanec abbásidovského kalifátu Ahmad ibn Fahdlan je za trest vyslaný z Bagdadu na diplomatickú misiu medzi barbarov s cieľom nadviazať spojenie s Vikingami (roky 920 – 930). Po viacerých peripetiách sa mu to podarí, získa si ich rešpekt a spolu bojujú proti Wendolom, požieračom mŕtvych žijúcim v jaskyniach. Vládne im „včelia“ kráľovná. Už po prvom zhliadnutí filmu pred viac ako dvomi desaťročiami som nadobudol pocit, že posolstvom filmu je aj niečo iné ako necelé dve hodiny nezáväznej dobrodružno-historickej kratochvíle.
Wendol z filmu „Trinásty bojovník“. Zdroj: youtube.com
Odkiaľ sa tu tajomní jazdci žijúci v militantnom matriarcháte, pripomínajúci „karaulov“ (Караул, vojak, stráž s vysokou baranicou u kaukazských a stepných národov) s papachami na hlavách, vzali? Ak žili v jaskyniach, kde sa pásli ich kone? Aspoňže boli rožkatí. Úvahy o tom, kto bol inšpiráciou pre fiktívnych Wendolov sa rôznia. Napríklad severné kmene. Tie však boli po väčšinu roka zababušené v kožušinách a koní mali málo alebo žiadne. Nenosili papachy. Čo tak skúsiť nevychodený chodník. Tie vždy vedú, keď už nie k pokladom, tak aspoň k prekvapeniam. V antických prameňoch sa spomínajú Wendi – Vinidi ako možní Slovania. Film vznikal v období, keď Sovietsky zväz skolaboval a na jeho čele stála figúrka, márnomyseľný ožran Boris Jeľcin obklopený kamarilou pochlebovačov a rýchlo kvasených oligarchov Berezovského, Chodorkovského a Abramoviča, i diplomatov – „zapadnikov“ na čele s Kozyrevom a jemu podobnými, ktorí predali Západu bosnianskych Srbov a nielen ich.
Jedného, na meno si už nespomínam, podgurážený Boris Nikolajevič, darling Západu a temperamentný tanečník, skopol z paluby výletnej lode, na ktorej vodka a šampanské tiekli potokmi, počas rozmarnej plavby novodobých bojarov a ich bujarého cára po Volge. Západ na čele s USA vtedy triumfoval a agenti CIA, ako Putin pri viacerých príležitostiach uviedol, sa promenádovali po kanceláriách a chodbách ministerstiev Ruskej federácie, dokonca rodiacej sa FSB, ako na Broadwayi. Barbarskí Wendoli žijúci v zemľankách, čo iné. Aj štát im museli založiť Rurikovci. Rešpekt si nezaslúžia.
Deväťdesiate roky sa začali vojnou v Kuvajte a pokračovali stupňujúcim sa napätím na celom Blízkom východe. Bol najvyšší čas zalichotiť islamu a ukázať na spoločného nepriateľa. Rusko. Síce pokorené a ponížené, no stále priveľké na to, aby sa stratilo z mapy úplne alebo sa dalo rozparcelovať za deň či päť rokov. Ako sa začalo vravieť (po roku 2008) v spojení s veľkými bankami, napríklad Lehman Brothers, Rusko bolo stále, podobne ako ony, „too big to fail“. A pritom sa tak mnohí zvnútra i zvonku snažili, aby si splnili damašnuju zadaču. Na konci 90. rokov to začalo vyzerať inak. Druhá čečenská vojna bola zdanlivo ten správny okamih pre naštartovanie „trinásteho bojovníka“, spojenectva „Vikingov“ s islamom. Ruská armáda si však napravila pošramotenú povesť a na čelo štátu sa postavil novus homo Vladimir Putin, ktorý sa domácemu rozvratu a biede vydrancovanej krajiny už nedokázal prizerať. Od jeho nástupu k moci sa datuje masový odlet švitorivých lastovičiek do Veľkej Británie a Izraela. Na cestu si, akože inak, pribalili ukradnuté miliardy.
Na pomoc zámeru priskočil John McTiernan. Ten v období rozpadávajúceho sa ZSSR nakrútil film o lotyšskom/estónskom defektorovi, ktorý preplával k protivníkovi – USA – aj s ponorkou („Poľovačka na Červený Október“; 1990). Verte – neverte, jedna z postáv sa volá Ivan Putin a z dvoch mien najviac fascinuje to prvé. Druhé trafili azda len tak. Fantázia a rozhľadenosť tvorcov boli ohromujúce. Čo by neurobili preto, aby sa divák v Brooklyne, New Jersey, Poughkeepsie alebo Tuskaloose vedel správne zorientovať, kto sú „naši“ a kto „oni“. V Rusku sa predsa muži volajú Ivanovia a ženy Anny Kareninové. To vie každý Chuck a Zachary, June a Abigail. Správne meno mal hlavný hrdina – Mark Ramius – západné, aby divák vedel, komu drukovať. Nedajbože by sa volal Hyppolit Matvejevič Vorobjaninov. To by bolo na doktorát z „russian and post-soviet studies“ na Stanforde. Vyštudovali by ho len „špecialisti“ na Rusko, ako napríklad Strobe Talbott a Condoleeza Riceová. Prvý údajne prečítal Tolstého „Vojnu a mier“ v originále. Stopy ich štúdia a porozumenia ruskej duše, v ktorej sa Turgenev stretáva s Dostojevským, sú neustále prítomné v tradične erudovanej zahraničnej politike Spojených štátov vo vzťahu k ich zaostalému wendolskému rivalovi (so sarkazmom a iróniou).
Autorom literárnej predlohy filmu o boji odvážnych a hrdých Severanov s krvilačnými príšerami podobajúcimi sa na ľudí, nič viac, bol Michael Crichton, ktorý nemal k CIA ďaleko. Angažoval sa pri podpore teórie o globálnom otepľovaní a aj v iných zaujímavých projektoch. On aj režisér sa mohli pri tvorbe svojho diela oprieť o seba a pri ceste „iz Varjag v Greki i naoborot“ o „Sever“. V ich filme kultivovaný Arab naďabil na Vikingov, ktorí boli v porovnaní s arabskou civilizáciou síce primitívni, no vo svojej rovnosti a bojovnosti „demokratickí“. Už vtedy boli pevnou súčasťou dnešného „True North“ spolu s Anglosasmi, Germánmi, Škandinávcami, Dánmi a Baltmi. Chlapci zo „Severu“ vždy viedli a vedú NATO tak, ako si to vo Washingtone želali a želajú. Veď je to Severoatlantická aliancia, tí južní žijúci po oboch brehoch oceána, Latinos a Africans, do nej nepatria. Nie sú dosť vyšľachtení a dekadentní zároveň. Knutu v ruke nedržali, svišťala im nad hlavou. Nepochádzajú z panských alebo aspoň koloniálnych národov ako Joseph Luns, Manfred Wörner, Javier Solana, Fogh Rasmussen a Jens Stoltenberg, ktorého čoskoro nahradí Mark Rutte, potomok Batávcov a Frízov, urastený pokračovateľ tribalistického rodokmeňa anti-Wendolov. Ha-ha. A že vraj Čaputová. Figu borovú. Aj Morawiecki by mal problém, a to je v orchestri dirigovanom Herbertom von Bidenom (Karajanom) a tými za ním iný kaliber. Politická eugenika nepustí.
Pevnou súčasťou Severu chce byť aj predseda vlády Česka Fiala, Slavník mezi Přemyslovci, ktorý to Ficovi v matičce stovĕžaté opĕt nandal, v autentickom post-federálnom preklade vytmavil. Slovania sú mu ničím, bližšie má zrejme ak nie k Markomanom, tak k cizákům určitĕ. Donald z rodu Piastov si zase kladie otázku, či má Vyšehradská štvorka zmysel. No nemá. Tri razy hádajte, kto jej poslanie sabotuje a najradšej by ju zrušil. Jej poľutovaniahodný, žalostný stav nie je chybou Slovenska alebo Maďarska, ktoré nechcú narukovať do druhej bojovej línie, keď sa prvá – a ten deň je sakramentsky blízko – na Ukrajine zrúti. Akokoľvek sa Poľsko ako najväčšie z trpaslíkov na geopolitickej šachovnici kasá, nemá na to, aby bolo v budúcom konflikte s Wendolmi viac ako strelcom. Ako povedal Andrzej Kmicic pánovi Wołodyjovskému v Sienkiewiczovej „Potope“, „na obra veľmi nevyzeráte“. Azda by súhlasili aj roztrpčení poľskí farmári vyzývajúci Putina transparentom pripevneným na traktore, aby spravil s Ukrajinou, Bruselom i domácimi vládcami poriadky. Nečakané, no spontánne. Vox populi…
Úprimne? Rusov svrbí prst na kohútiku a len čakajú, kedy by si mohli vystreliť. Momentálne sa špecializujú na francúzskych a kolumbijských žoldnierov, po Challengeroch a Leopardoch sa začína poľovačka na Abramsy. Taká naozaj, nie ako pri tých tančekoch na Ukrajine, kde sú pre tamojšie civilné obyvateľstvo pri honbe na regrútov od 17 do 70 rokov väčšou hrozbou ako „Moskali“ ich vlastné úrady. Aby sme boli po blavácky váu a kúl, domácim vojnovým štváčom treba v ich obľúbenom jazyku pripomenúť, že tí poslední sú trigger-happy. Verme, že sa tým Michal Progresívny – Neohrozený, syn lovca medveďov Martina Avata – Yu, v jazyku kmeňa Kiowov Veľkej Papule, nedá zastrašiť. V prípade akútneho nebezpečenstva pevne uchopí do rúk automatickú zbraň a pôjde spolu s ostatnými svojho druhu chrániť nás zbabelých. Určite si so sebou vezme aj otecka, veď ešte nemá sedemdesiat a na Ukrajine s rezervou spĺňa vekový limit. Teplé ponožky a prikrývky do zákopov vám pribalíme, zbrane vám dá štát a keď nie on, tak vaši sponzori, možno sám Gyuri bácsi. Budeme vám držať palce a povzbudzovať vás zozadu, z relatívneho bezpečia, tak, ako ste doteraz vy buntovali nás. Užite si, čo ste chceli, mierou vrchovatou.
Takisto chceme po vašom boku vidieť desiatky ďalších, za všetkých spomeňme aspoň Jarka, Ivanka, Ďurka, Petríka, Árpiho (toho „žeriem“, krásne prská), Rastíka a Jožka, z dievčeniec tie najbojovnejšie, Zuzku, Beátku, Moniku, Verunku, Marušku a Lucku s celým Globsekom a redakciami bojachtivých médií, ktoré nevedia prísť Slovákom a Slovensku na meno. Budú aspoň variť čaj a roznášať ho po zákopoch. A keby ste sa všetci vospolok tvárili, že neviete, o čo ide, vo vhodnej chvíli vám to pripomenieme. Nikto neostane zabudnutý. Na pľuvance a urážky, najmä tie vmietnuté do tváre, sa nezabúda. Radary súčasného generálneho prokurátora sú azda nastavené na iné frekvencie, no ani on ani žiaden politik či vláda, ak sa chcú bez hanby pozrieť do zrkadla, ich nemôžu prehliadať a odpustiť za tých, ktorých sa týkajú. Podobne ako pri holokauste a reverznom rasizme. Že ste to tak nemysleli? Na front v prípade ozbrojeného konfliktu pôjdete, „budete muset“. V bojoch si dávajte bacha, priatelia, strieľať bude aj druhá strana, a nie hocičím. Nebude to ako v Gaze, na to zoberte jed. Pre Sever nie ste krajší od Wendolov, len poslušnejší. Teraz máte šancu ukázať, že viete viac ako brechať spoza plota a druhým nadávať do zbabelcov. Teda what are you made of – z akého ste cesta. Ocitnete sa v bode, v ktorom sa končí každá „sranda.“ Darmo sa budete štípať do rúk, aby ste odohnali nočnú moru. Bude celodenná a skutočná.
Pokračujúcou reflexiou súčasného diania a znamením zmrákania sa nad Severom je americký prezident so slovníkom vagabunda, podráždený vojenskými úspechmi Wendolov na ukrajinskom bojisku, rovnako mladý (a neskúsený) kongresman, ktorý chce vystúpiť z OSN a organizáciu z USA vysídliť (chlape, veď to je vaša vlastná firma) i ďalší vyháňajúci „nevďačné Slovensko“ a „hlásne trúby Kremľa“, Fica a Smer, z NATO i EÚ. Je to ako vykopávanie otvorených dverí. Aby ste neboli prekvapení. Mnohí z nás si neželajú nič iné a v tom poslednom prípade ešte viac ako uvedení „vinníci“. Pôjdeme veľmi radi. Respektíve zostaneme, odísť bude musieť Únia. Ak sa nezmení. Kto sa ocitne potom za plotom? Vot vapros, tavárišč Gamľet. Nor(d)mani a Vikingovia dneška robia vážnu chybu, ktorá je od čias Fouchého viac ako zločin. Hnev je príznak slabosti, verejne demonštrovaný aj bezmocnosti. Mali by sa radšej modliť za zdravie Putina a byť vďační za Fica. Kvôli ich umiernenosti a pripravenosti pokračovať v politickej hre. Ich nasledovníci tú božskú trpezlivosť mať nemusia. Ak sa zapýrený Scholz cudne chváli, že „Taurusy“ disponujú akčným rádiom, ktorý im umožňuje doletieť do Moskvy, treba ho nemenej placho a nežne upozorniť, že na rozdiel od nich ruské kindžaly na Nemecko a inde aj dopadnú. Jeho vládcovia si o to spolu s ďalšími už dosť dlho koledujú.
Ukrajinský politológ Rostislav Iščenko nedávno položil sebe i verejnosti tú správnu otázku. Čo po porážke Západu, čo s ním? Josep Borrell akoby ho začul a vzápätí začal horekovať nad osudom Európy ako Priamos nad pádom Tróje. To robí tá príliš živá predstavivosť. Alebo žeby mal schopnosti Kassandry? Jej veštby sa naplnili, problém bol v tom, že im, kým boli mladé, nik nechcel uveriť. Ako v niektorých slovenských médiách, ktoré stále snívajú o víťazstve nad Wendolmi na Ukrajine, pritom motory tankov tých druhých počuť, symbolicky, na Wilhelmstrasse. Načim sa spamätať. Keď nič iné, pud sebazáchovy by mal byť silnejší ako slepá nenávisť.
Uvedomme si konečne, že toto nie je náš boj. Nie sme Wendolmi, hoci niektorí nás za nich stále považujú a chceli by, aby sme sa navzájom vyzabíjali. Zastavte konečne už to blúznenie, vážení páni a vážené dámy zo Severu i Západu, na Slovensku i mimo neho. Je to aj vo vašom záujme. Najmä v ňom. Ak nechcete, aby vás proti vašej vôli niekto donútil hrať v skutočnom príbehu, kde pôjde o váš život a životy vašich najbližších, v takom, v ktorom sa umiera len raz a naozaj, prestaňte. Sprostostí a škôd ste napáchali už dosť!
