V jednom staršom dokumentárnom filme Krušenie (rozpad) Ronald Reagan rozpráva svojim Američanom, ako to asi vyzerá v Sovietskom zväze. Ivan Ivanovič dostane poukaz na auto Lada, ale vybrať si ho bude môcť až o osem rokov. Ivan Ivanovič sa poďakuje, no pýta sa: „A kedy si ho budem môcť vybrať – ráno či poobede?“ „Aký je v tom rozdiel – o osem rokov – ráno či poobede?“ „No, lebo na ráno mám prisľúbeného inštalatéra.“
Publikum sa smeje a hneď vie, na čom je. Napriek raketám a prvému Gagarinovi vo vesmíre toto bol Sovietsky zväz. A v našom i ich povedomí sa to volalo Rusko, krajina, kde sú aj hodiny najrýchlejšie na svete. Smiali sme sa, ale povinne s ním boli na večné časy. Báli sme sa ho?
Čerstvá nositeľka Nobelovej ceny za literatúru Annie Erneauxová vo svojej knihe Roky hovorí o neustálom strachu Západu z toho kolosa – na hlinených nohách, ako sa ukázalo. Enfant terrible ruskej literatúry Viktor Jerofejev vo svojom románe Dobrý Stalin hovorí, ako Paríž zvíťazil nad Moskvou. Bol vtedy ešte len chlapec, býval s rodičmi, diplomatmi, komunistami v Paríži a postupne zisťoval, ako vyberané francúzske jedlá porážajú Klavine kotlety z mletého mäsa…
Pri nedávnom výročí sociálneho a politického prevratu, ktorý Vladimír Mináč nazval nežná revolúcia, sa centrom porovnávania stali opäť foie gras (husacie pečienky). Bezkonkurenčne vyhrávajú nad fašírkami… A predsa sa cítime ukrátení. Máme krásnu krajinu plnú vody, zelene, zveriny, sem-tam ešte aj polí s oziminami a jarinami, v lete pšenice, kukurice a na jeseň zemiakov, lúk s pasienkami pre ovce i kravy. Máme plné nákupné vozíky aj autá pred domami. Tak prečo sme takí nespokojní? Lebo bolo vtedy lepšie?
Mali by sme sa vrátiť tridsať tri rokov nazad – ale nie pre nostalgiu ani hnev. Hľadať treba odpoveď na otázku, prečo dnes zostávajú doma občania, ktorí v roku 1990 v počte 99 percent prišli k volebným urnám. Hľadať treba ich stratenú nádej, ich pocit porážky. Máme síce určite viac tovarov, ba môžeme si ich ísť aj kúpiť do Rakúska a v lete do Chorvátska k moru bez výjazdnej doložky a deti majú otvorený svet. Čo je to s nami?
Na zastávke električky som stretla akademického maliara Viliama Hornáčka, išiel z aukcie na podporu Ukrajiny. A dúfal, že sa peniaze dostanú naozaj tým odkázaným. Obaja krútime hlavou nad tým, ako sa toto mohlo stať: že sa do seba pustili bratské národy. Mne je nacionalizmus a konfesionalizmus cudzí, vyrástla som na dvore s Nemcami, Maďarmi, Rusnákmi, ale aj katolíkmi a luteránmi, no maliar Hornáček je tuhý Slovan.
„Nikdy sa Slováci nemali materiálne lepšie ako teraz. A nie je nič ľahšie, ako mať plné brucho a ticho sa viezť.“
Takže áno, foie gras slávi víťazstvo.
V Latinskej Amerike chodili inštruktori s heslami: každý môže byť bohatý, ale bohatý nemôže byť každý. Niekto si skrátka vytiahne horší lós. Zmierte sa s tým. Pri všetkých možných výročiach sa spomínajú spotrebné koše. A tie dnes sú ozaj bohaté. Ale hádam nám nejde len o to brucho.
(Text vyšiel na Pravda.sk 22. 11. 2022)
