V diskusii na TV Markíza sa istý bývalý úspešný herec a menej úspešný politik dušoval, že Slovensko je Západ. Azda nemal dobré známky z geografie, lebo naša vlasť leží v strednej Európe. Pravda, on to myslel skôr hodnotovo. Ale ani v takom prípade sa mi nežiada stotožniť s jeho tvrdením. Keby sa hlbšie zaujímal o prenikavé analýzy popredných západných filozofov, sociológov, ekonómov a politológov, dozvedel by sa, že Západ je v hlbokej kríze, ktorú podaktorí prirovnávajú k fáze zániku Rímskej ríše.
Pre našich liberálov západné hodnoty nevyjadrujú konkrétne životné fakty, ale len dve bližšie nedefinované slová: sloboda a demokracia. Pritom demokracia sa mechanicky stotožňuje s parlamentnou formou vlády, v ktorej sa v závislosti od volieb pravidelne vymieňajú politicky rozdielne (v skutočnosti však veľmi podobne) zamerané vlády. Pluralizmus strán a parlamentné voľby však existujú aj v krajinách, ktoré „ozajstní demokrati“ označujú za totalitné diktatúry. Samotný fakt existencie viacerých strán o demokracii teda hovorí málo. Dôležitejšie je, na základe čoho sa vo voľbách rozhodujú voliči. Ideálne by bolo, keby volili tých, ktorým ide o blaho ľudu a ktorí plnia svoje predvolebné sľuby. Skutočnosť je však iná. O víťazovi vo väčšine prípadov rozhodujú predovšetkým tri faktory: peniaze, ovládanie médií a šikovný marketing plný sľubov a vágnych fráz. Ešteže sa občas stane, že obyčajní ľudia sú múdrejší a nenaletia.
Podobne je to so slobodou. Akáže je to sloboda, ak je človek s iným názorom označovaný za dezoláta a vylučuje sa z verejných diskusií. Stačí uskutočniť rozhovor s nekonformným svetovým americkým ekonómom, odmietnuť nazývať chlapca dievčaťom alebo naopak, zúčastniť sa na povolenom verejnom proteste alebo tvrdiť, že Ukrajina nemôže vyhrať vojnu a je po slobode.
Teraz sa pozrime na charakter oných západných hodnôt triezvymi očami. Reálne patrí k nim obrovský rozdiel medzi bohatými a chudobnými, diktát ekonomického a finančného sektora na vlády, obrovská zločinnosť, postulovanie peňazí ako najvyššej hodnoty a nabádanie k nekontrolovateľnému a zbytočnému konzumu, rozpad tradičných morálnych hodnôt vrátane rodiny ako základnej bunky spoločnosti, vyzdvihovanie práv menšín nad práva väčšiny, neregulovaný prílev utečencov z „tretieho“ sveta, ktorými sa chce riešiť rapídny pokles natality, znižovanie životnej úrovne, prehnaná ochrana prírody na úkor ochrany človeka, právo na umlčovanie odlišných názorov, snaha názor silnejšieho vnucovať tomu slabšiemu atď. Toto má byť ten náš vzor, ktorého chceme byť (alebo podľa spomínaného herca už sme) súčasťou? Ďakujeme pekne.
Ilustrácia: Ľubomír Kotrha
2 Odpovede
Veľmi správne poznámky na tému, o ktorej sa u nás nediskutuje, aj keď by sa malo. Ide o základnú otázku našej kultúrnej identity, ktorú nám dejiny postavili už v časoch Veľkomoravskej ríše. Akoby všetci predpokladali, že je to všetkým jasné prinajmenšom od roku 1989, a tí, čo by chceli o tom slobodne rozmýšľať alebo mať iný názor, sú „hlavným prúdom“ automaticky označovaní za „pohrobkov komunizmu“ či „ruských trolov“. To je ideologická slepota, ak nie niečo horšie. Po roku 1989 už vyrástli aspoň 2 generácie, odchované na tom, že Západ je absolútne „super“, bez akýchkoľvek problémov či chýb. To je zasa úplne nekritický prístup a v tom spočíva aj zásadný strategický omyl súčasných „progresivistov“. Súčasný Západ je totiž v hlbokej kríze, ktorú „vyváža“ všade naokolo. Samozrejme, že sme od Západu nikdy neboli celkom izolovaní a máme s ním veľa spoločného (v kultúrnom, historickom aj politickom zmysle), ale takisto sme nikdy neboli izolovaní ani od Východu či ostatných „svetových strán“. Nikdy sme však neboli ani v ich „centre“, skôr na „periférii“ alebo, áno, na tej povestnej „križovatke“ medzi nimi. To by však nemala byť naša slabosť, ale naopak, naša prednosť: otvorenosť na všetky štyri svetové strany. Alebo, ak chcete, „pluralita“, po ktorej tak volajú liberáli. Naša identita teda celkom prirodzene pozostáva z viacerých vplyvov a iba naša vlastná tvorivá schopnosť ich dokáže skĺbiť. Otázka teda vôbec nestojí tak, či byť (nekriticky) „prozápadní“ alebo (nekriticky) „protizápadní“. Iba silný, zdravo sebavedomý subjekt, ktorý je kultúrne „na výške“, dokáže utvárať svoju identitu aj v takýchto kontextoch. Je to naša historická úloha, na ktorú doba už dozrela.
Treba mať scestovaný i Východ. Ide o dosiahnutie osobnej skúsenosti, ktorá je originálnym a (relatívne) neprenosným poznaním. Potom to dôjde v ucelenom obraze – na Východe žijú takí istí (podobní) ľudia ako sme my.