Všetko to začalo úplne nevinne – obyčajným pichnutím v boku. Niečo medzi žalúdočnou nevoľnosťou, výčitkami svedomia z včerajšej pizze a istým pocitom, že červíček niečoho vážneho už hlodá aj fyzicky. Zrejme by som mal skočiť k všeobecnému lekárovi. Naposledy som bol uňho pred štvrťstoročím, tuším s podozrením na chrípku: podriemkaval za stolom, pootvoril jedno oko, pichol mi do rúk stetoskop so slovami, popočúvajte sa, či vám nešuští na prsiach, ešte mi poradil, aby som si oproboval brucho, či mi nebodaj nestvrdla pečeň. Keď som oponoval, oboril sa na mňa, vari nevidíte, že vo svete beží samoobslužný systém?! Pozrite sa na také samoobsluhy… Odvtedy som ho nechcel ani vidieť, radšej som doma pretrpel aj najťažšie horúčkovité stavy. Ale čo teraz? Bok je bok! Po neblahých skúsenostiach som návštevu svojho lapiducha zavrhol…. mám predsa doma AI, tá poradí, pomôže.
Otvoril som si diagnostickú aplikáciu, verziu 5.9.
Otázka prvá: „Kde to bolí?“
„V bruchu.“
Otázka druhá: „Z ktorej strany?“
„Z pravej.“
Otázka tretia: „Ako veľmi? Označ na škále od jedna po desať!“
„Osem,“ povedal som bojazlivo.
V momente naskočila diagnóza: apendicitída. A pod ňou hneď šikovná ikonka: „Ak sa chceš operovať doma a sám, klikni sem.“
No čo vám poviem. Nedalo mi to. Klikol som.
A zrazu sa mi na obrazovke objavil zoznam chirurgických nástrojov a potrieb: skalpel (prípadne veľmi ostrý nôž na syr), dezinfekcia (vodka sa počíta), ihla a niť (ideálne chirurgická, ale aj taká na ponožky zafunguje),veľké zrkadlo, silná vôľa. Všetko mám vlastne v kuchyni a na chodbe v šuplíku. Takže hor sa na to…!
Aplikácia sa ma ešte naposledy spýtala: „Si si istý, že to chceš urobiť?“
„Že pochybuješ?!“ odvetil som hrdo a sebaisto, až som sa čudoval, kde sa vo mne vzala taká odvaha.
Postupoval som presne podľa videoinštruktáže. Ruku mi viedol akýsi plechový syntetický hlas, ktorý znel akoby sa stretli rapotavá parlamentná poslankyňa, GPS navigácia a Igor Matovič po lobotómii.
„Teraz urob malý rez… výborne! Trochu hlbšie… ešte… nie toľko!… trošku to zatejpuj a pokračuj.“ A pokračoval som…
Nebudem vás zaťažovať detailmi, ale niekde medzi druhým stehom a tretím panákom dezinfekcie (75 % slivovica) som si uvedomil, že možno som to s tou dôverou v technológie trošku prehnal.
Medzitým AI pokojne zahlásila: „Gratulujem! Úspešne si odstránil slepé črevo. A kúsok pečene. Ale to nič to – aj tak si ju zbytočne zaťažoval.“
Na konci operácie som dostal hodnotenie tri z piatich hviezdičiek. Vraj sa mi odrátali body za „neštandardné pracovné prostredie“ a „nedostatočnú sterilitu“. A to som si dal nové tričko!
Dnes, keď mi niekto povie, že AI preberie postupne všetky pracovné miesta, iba sa usmejem a ukážem mu jazvu, pardon, dve jazvy. A potom ľútostivo poznamenám: „Starý, dobrý podriemkavajúci lekár…“
(Vyšlo v Literárnom týždenníku 29 – 30/2025)
Úvodné foto: Pixabay
