„V tej švajčiarskej Ženéve, rokovali tam v hnéve, v Ženéve, tam v hnéve Ševardnadze Schultz,“ spieval v Klube spisovateľov na oslave nejakých narodenín politickú častušku skvelý Vincent Šikula. To ešte stále bola studená vojna, no postupne sa otepľovalo, v Moskve už bol muž s fľakom.
Pred vilou v Reykjavíku na Islande novinári odčítali z pier Michaila Gorbačova, čo sa opýtal ako prvé Ronalda Reagana: „Nie je vám zima, pán prezident?“ Raisa Gorbačovová si v Londýne kupovala náušnice, aké nosila Margaret Thatcherová a Železná lady svetu oznámila, že v Rusku je líder, s ktorým sa dá hovoriť. Aj noviny sa už mohli začať čítať od prvej strany, nie od športu. Svet mal v zásobe toľko paliva, že by jeden povel stačil na jeho úplné zničenie.
Obrázky Hirošimy a Nagasaki viseli v každej školskej triede a my sme mali už skúsenosť aj z výbuchu jadrovej elektrárne v Černobyli. Bývali také časy, keď sme sa tešili z každého nového kola odzbrojovania. Mier sa stával hodnotou. Dnes je zemeguľa akoby opásaná guľometným pásom atómových hlavíc. Stačili by na jej niekoľkonásobné zničenie. A zdá sa, že stále je to málo. Václav Havel na začiatku nových dejín zrušil zbrojnú výrobu na Slovensku a v americkom Kongrese hovoril o tom, že sa vojaci z Európy majú vrátiť k americkým mamičkám. Dnes zbrojárne zase pôjdu naplno, musíme byť vždy pripravení! Už zase lieta okrídlené heslo: kto chce mier, musí sa chystať na vojnu.
Za východnými hranicami našej vlasti, v týranej Ukrajine, sú už desiatky tisíc (!) čerstvých hrobov. Stále ešte asi málo, pretože nikto sa nezberá zasadnúť k stolu, vyložiť všetky karty a nepodvádzať. Deň čo deň vidíme nové smrtiace zbrane, čoraz dokonalejšie, čoraz ničivejšie. Nikto z tých, čo velia smrti, sa nechystá prekuť tanky na pluhy.
Nebude pšenica, mlátia sa ľudia. Agentúra zmerala pripravenosť slovenských občianok a občanov brániť vlasť. V prípade vojenského napadnutia Slovenska by 13 percent ľudí zaň bojovalo so zbraňou v ruke, 48 percent ľudí by zostalo na Slovensku, ale nebojovalo a za hranice by odišlo 32 percent opýtaných. Najprogresívnejší by prví zutekali (až 52 percent ich voličov), odhodlanie prejavili voliči Republiky (32 percent). Minister obrany neverí štatistike, predpokladá väčšie odhodlanie vziať do rúk zbraň. Ale kto by ju mal chytiť? Tí dezoláti, opice, stokrát urazení a ponížení vládou, ktorej nedôveruje takmer 80 percent obyvateľstva? A čo je to tá vlasť, ktorú by sme mali brániť? Naše spomienky, ktoré nám chcú vymazať jedným tlačidlom ďalšej nadávky?
Zemiakový cukor, šumienky, ruské vajíčko, všetky tie spoločne odspievané táboráky, rodiny, priateľstvá. Motorák z Margecian na Červenú skalu a späť, ráno od štvrtej plný driemajúcich chlapov, poobede v štvorke mastiacich karty. Ženy, ktoré ešte stále za každé vynosené dieťa strácajú zuby. Dievčatá, pekné a sebavedomé, lebo už nemusia sedieť v kúte, chlapci so svalmi vypracovanými v robote a poobede na futbale či hokeji. Za čo by mali umierať naši blízki?
(Text vyšiel na Pravda.sk 31. 5. 2022)
