Provokatéri…

Nerobte zo seba martýrov!

Ilustrácia: Ľubomír Kotrha (detail)

Pýtajú sa ma, čo si o tom myslím… Odpoviem, no súčasne avizujem, že budem musieť byť osobný. Zažil som totiž niečo podobné, hoci omnoho horšie. V STVR vraj spustili hromadné prepúšťanie! Na rozdiel od mainstreamových snajperov, píšucich o „zemetrasení“, o „čistkách“, o ohrození slobody slova i demokracie na Slovensku…, viem čítať. Budem sa teda držať faktov. Na zozname zamestnancov, ktorí majú od 20. marca 2026 pocítiť úsporné opatrenia (po kvalifikovanom personálnom audite), je 60 ľudí. Pri celkovom počte 1 700 zamestnancov verejnoprávneho vysielateľa je to 3,5 %. Aktivistická hydra bije na poplach a zveličovaním, nafukovaním situácie šíri strach a paniku. „Zoznam prepustených je vonku. Inštitúcia sa zbavuje 60 ľudí vrátane známych mien,“ dočítal som sa. Akoby tie menej známe mená boli menejcenné, nezaujímavé… Používajú sa výrazy: „vlna prepúšťania“, „normalizačné procesy“, „oceňovaní tvorcovia“. Klinček po hlavičke však udreli Aktuality.sk, čím sa vlastne priznali ku koordinovanému, riadenému procesu škandalizovania a spochybňovania vedenia telerozhlasu i celej súčasnej vládnej koalície zo strany mediálneho deep state. Napísali totiž, že „mnohí z prepustených sa v minulosti angažovali v štrajkovom výbore a bránili nezávislosť inštitúcie pri zmene RTVS na STVR“. A čo čakali? Veď sa tým priznali nielen k svojej nadbytočnosti, keďže v pracovnej dobe pri plnej prevádzke si mohli dovoliť štrajkovať… Porušili tým nielen Zákonník práce, no zneužili aj inštitút ochrany odborov, ktoré riešia len a výhradne pracovnoprávne vzťahy – vyplývajúce z pracovnej zmluvy. Nič viac, nič menej! Žiadne politické ani skupinové záujmové ciele.

Všetci títo falošní ochrancovia falošných martýrov zabudli (alebo sú nevzdelaní ignoranti) na skutočné personálne zemetrasenia či hromadné prepúšťania, ktoré sú súčasťou histórie bývalej verejnoprávnej – dnes štátnej – televízie. Ak sa niečo podobalo na normalizáciu v ČSSR zo začiatku 70-tych rokov, tak to boli hromadné výpovede a politické čistky v ČST od 15. januára 1990, v ktorých z politických dôvodov prišlo o prácu a živobytie tisíce televízakov. Áno, výhovorkou môže byť poprevratová doba, politická pomsta víťazov tzv. Nežnej revolúcie v novembri 1989. Pritom (ako tvrdili a tvrdia), bola to ,komunistická televízia‘. Takže ju mali opustiť všetci, ktorým sa hnusilo v takej inštitúcii pôsobiť. Ale nie, držali sa ako kliešť psa a vŕšili sa na svojich kolegoch… 

A čo potom roky 1998 a 2003?

Moci sa chopila pravicová vláda Mikuláša Dzurindu a nový manažment Milana Materáka zrušil zmluvy so Štúdiom Beta a s firmou Omega. Súdny spor s prvou menovanou vyhral a vyriešil ešte v roku 2009 posledný generálny riaditeľ STV. Za tú druhú musela (po prehratom takmer 30-ročnom súdnom spore) uhradiť vlani v júni Martina Flašíková istinu vo výške 2 435 602,10 eura. A STVR musela aj teraz – vo februári 2026 – zaplatiť ešte i úroky z omeškania vo výške 5 533 529,50 eura. Materák však už v januári 1999 vyhlásil v Mlynskej doline tzv. „veľký tresk“, ktorý znamenal zrušenie až 22,5 % pracovných pozícií a priniesol hromadné prepustenie až 586 interných zamestnancov! Do televíznej histórie sa mená ako: Milan Materák, Jozef Filo a Ľuboš Jarjabka zapísali najmä nedobrovoľnou internáciou 30-tich členov predchádzajúceho vedenia i redaktorov a pracovníkov spravodajskej redakcie v „koncentračnom tábore“ na 28. poschodí výškovej budovy tvorby programov.

Netrvalo dlho a v januári 2003 do kresla šéfa STV zasadol bubeník, vyslanec tretieho sektora – zo sorosovského Inštitútu pre verejné otázky – Richard Rybníček. Podporu pravice mal neotrasiteľnú, keďže vládu už opäť viedol Mikuláš Dzurinda (SDKÚ). Rybníčkovo vedenie spustilo už v máji šialené hromadné prepúšťanie. Z dôvodu ,nadbytočnosti‘ bolo prepustených 1 015 zamestnancov! Tento personálny zločin hlboko zasiahol a navždy znefunkčnil verejnoprávnu televíziu. Rybníčkovo plienenie televíznej flóry odštartovalo účelové masívne zakladanie súkromných produkčných firiem, dodávateľských firmičiek i programových a licenčných agentúr, vysávajúcich finančné, priestorové, technické, archívne aj vysielacie mlieko alma mater… (pozri kniha „Čudo medzi ZOO a cintorínom“).

Kde ste boli vtedy – bojovníci za slobodu slova, za ľudské práva, za demokraciu?! Kde ste boli v roku 2010, keď liberáli s pravičiarmi účelovo ohýbali zákon a za cenu porušenia ústavy, ľudských aj profesionálnych práv zlúčili Slovenský rozhlas so Slovenskou televíziou pod skratkou RTVS? Boli ste tam, no boli ste ticho. Koniec koncov, ak ste nechceli pracovať pod Flašíkovou a nepáčila sa vám zmena RTVS na STVR, mali ste slobodnú voľbu hrdo odísť. Tak nerobte teraz zo seba ublížených a martýrov. Lebo nimi nie ste! Nepoznám mená na spomínanom aktuálnom zozname 60-tich zamestnancov, ktorí dostanú alebo dostali výpoveď. No som presvedčený (a dúfam), že medzi nimi sú práve tie vymyslené profesie, ľudia, ktorých náplňou práce bolo v pracovnom čase a na technike svojho zamestnávateľa organizovať a zvolávať štrajky, kreovať progresívny politický aktivizmus a ,tráviť studňu‘. Ak má byť verejnoprávny vysielateľ nezávislý, objektívny, slobodný a nestranný, nesmú v ňom pracovať politruci straníckych centrál, ani agenti a už vôbec nie ,tykadlá‘ politických think tankov. Lebo práve títo sú súčasťou toho mediálneho deep state, ktorý v Slovenskej republike vytvoril neslávne slávny mediálny močiar.