Bolo to ešte v časoch reálneho socializmu, do redakcie Smeny na nedeľu sme dostali list, že sa na oravskej dedine odohrala dráma. Na dedinskej slávnosti, kde národ náš veselý oslavoval tuším dožinky (to už si nepamätám presne), ktosi vytiahol nôž a ktosi skončil na jeho hrote. Boli tam aj nejaké politické dôvody, tak som sa vybrala vypátrať, čo sa tam vlastne odohralo. Vyzeralo to v liste od čitateľa desivo. Keď som prišla do dedinky, už sa prach dávno usadil, zašla som si do miestnej krčmy, vedľa bol konzum. Ženičky kupovali múku, cukor, ocot a všetko, čo do domu treba a v záhrade či na dvore sa neurodí. Opýtala som sa, čo to tam mali v sobotu za manévre. Sprvu trochu nedôverčivo pozreli na redakčné auto, potom na mňa, ale slovo dalo slovo. Jáj, moja, nuž čo, chlapci sa trošku posácali sa, jedného štrajchli. Politický motív som nenašla, bola to taká neslaná-nemastná reportáž, skrátka, padla facka na sále. Ako v tej pesničke.
Spomenula som si, keď som pátrala, čo sa to udialo minulú sobotu v tej Malej Frankovej, kde moja krstná mama za dievčaťa slúžila a pestovala deti Čarnogurských.
Fotografia z rodinného archívu G. R.
Ako každý rok do obce s dvesto dušami pozvali poľovníci a miestni starostovia vážených hostí na svoj tradičný festival, ktorý organizuje už dvadsať rokov jeden z rodiny Čarnogurských – syn Ivana a synovec Jána Čarnogurského, tiež Ivan. Začali ráno tradičnou svätou omšou, bol aj nejaký kultúrny program, a keď sa zvečerilo, prišlo z Košíc aj divadlo.
A predstavenie začalo vraj pekne zostra, ako hovorí organizátor podujatia Ivan Čarnogurský (v rozhovore v Postoji). On sám nevedel, čo v tej hre bude, lebo ju predtým nevidel, spoliehal sa na riaditeľa divadla. No ukázalo sa, že ten ju tiež nevidel. A tak len oči vyvaľovali, čo to tam na javisku tie herečky predvádzajú!
„Pán Kuffa najskôr hľadal riaditeľa košického divadla, s ktorým sa aj poznal. Sedel som v publiku, keď sa ma prišiel zozadu opýtať, kde je. Ešte chvíľu predtým tam sedel, ale vtedy tam už nebol, lebo musel odísť do Košíc. Povedal som mu, že tam nie je, na čo mi nič nepovedal, len sa pohol smerom dole k javisku, pred ktoré sa postavil, a clonil časti obecenstva.
Na to sa jedna pani, mimochodom, miestna kostolníčka, ozvala, že jej zavadzia, nech odíde. Následne pán Kuffa vyzval rodičov, aby zobrali svoje deti z predstavenia a odišli odtiaľ, pretože to deti nemôžu vidieť. Treba tiež povedať, že ešte predtým, ako pán Kuffa vystúpil, viacero ľudí odišlo. Na začiatku tam bolo možno 150 ľudí a pred Kuffovou scénou asi 30 z nich odišlo. Na omšu prišlo podstatne viac ľudí.“
A potom sa to strhlo.
„Jeden z prítomných pánovi Kuffovi povedal: „Ty fašista, čo tu robíš, zmizni!“ Do toho sa s kritikou pridal pán Marhefka, (šéfredaktor Zamagurských novín, ktorý scénu s patričným rozhorčeným komentárom rozšíril v sociálnej sieti. No a Kuffovi ľudia si to určite všimli, ako mu Marhefka naložil, „a keďže nemali nič v rukách, myslím, že si to rozmysleli a vrátili sa. Prišli až o dve hodiny, vidno to aj na tme vo videu,“ hovorí Ivan Čarnogurský. „Asi si mysleli, že hra ešte bude ďalej pokračovať, no tá sa medzičasom skončila a divadelníci sa balili. Takto vznikol skôr dojem ostrej protireakcie a snaha natočiť si kulisárov, ktorí po pokrikoch zrejme stratili nervy…“
A čo na to miestni?
Po tom ostrom úvode vyhlásili divadlu prestávku a spustili diskotéku. Keď sa už zotmelo a bolo asi jasné, že deti išli spať, rozhodli sa v predstavení pokračovať. Lenže! Narazili poľovníci na starostu a starostovia asi na seba – lebo ani jedni nechceli popustiť. A tak diskotéka bežala a herečky nebolo počuť, tak im organizátor ponúkol nejaký preddvorček, kde to dotiahli do zdarného konca. Kto chcel, tancoval, kto chcel pozeral.
„Poľovníci boli rozdelení na Malofrankovčanov a Veľkofrankovčanov. Tí z Veľkej Frankovej boli trochu rozčúlení, pretože práve oni pána Kuffu pozvali… Dúfali a očakávali, že dostanú od vlády nejakú regionálnu podporu. Takže boli, pochopiteľne, sklamaní, že štátny tajomník odišiel nahnevaný.“
Tá scéna, ako som si ju mohla pozrieť z fotografií, mi pripomína film Milky Zimkovej Pásla kone na betóne. Aj hra, s ktorou prišlo Národné divadlo Košice do Malej Frankovej, je „slovne“ taká, v akej Milka hrala na Novej scéne pod režijnou taktovkou Ľuba Pauloviča. Volala sa Najstaršie remeslo, v Bratislave sa na hre publikum veľmi bavilo. Veď tie prostitútky sa tiež musia nejako živiť, bola to vlastne veľmi sociálna hra. Do Malej Frankovej divadelníčky priviezli inú tému, no s podobným slovníkom a určite s podobne výbornými hereckými výkonmi – len Milky a Ľuba Pauloviča už niet, ale to je iná téma.
Ale v tej Malej Frankovej bol v hľadisku jeden veľký frajer. V kovbojskom klobúku ako zálesák uprostred hry pocítil, že to nie je s kostolným poriadkom, keď sa na javisku ukazujú veci, ktoré malé deti poznať nemajú. Nevedno, koľko bolo tých detí, lebo predsa len, nešlo o detské predstavenie, ale odhodlaný šerif pocítil svoju dôležitosť a zahral svoju rolu priamo z publika. Ako keby mu rolu na telo napísal režisér – pripomenulo mi to hru Leny. Prišla som vtedy do Modrého salónu SND, to je maličké štúdio, diváci a herci si môžu takmer hľadieť do očí. V rade predo mnou vidím našu krásnu, ale v nejakom dobovom kostýme oblečenú Máriu Kráľovičovú. Režisér Roman Polák jej do hry napísal rolu tak, že zasiahne z hľadiska do rozhovoru televízneho moderátora (Ľubo Paulovič) a Leni Riefenstahlovej (Zdena Studenková). Bolo to nečakané a pôsobivé, keď „prostá Nemka“, taká dáma z ľudu, ktorá uverila svojmu führerovi, ide zachraňovať Leni pred útokom rafinovaného novinára. Najprv sa ozve ostrý hvizd, publikum prekvapene obráti zrak na ženu v hľadisku.
Šerif v Malej Frankovej nemal píšťalku, ale jeho ostrý hvizd mal iné grády! Celé Slovensko počulo, ako zasiahol surovou rukou do umenia a rozohnal publikum, heš, deti, domov! Keby to bol iba taký obyčajný dedinský nespratník, aj by to bolo na smiech. Lenže pán Kuffa je vysoký štátny úradník. A tak bol z toho škandál hádam aj medzinárodný.
Keby pán štátny tajomník ministerstva životného prostredia vedel, prečo svoj úrad zastáva, použil by bežnú úradnú prax: ak sa mu zdalo, že je ohrozená ochrana maloletých, má tú moc, aby navrhol zmenu vo verejnej produkcii programu. Ak sa napríklad vo vysielaní televízií odvysiela program neoznačený na ochranu maloletých, vysielateľ môže byť potrestaný dvoma druhmi sankcií – upozornením, alebo finančnou pokutou. Podobne možno zasiahnuť pri verejnej produkcii, ak je ohrozené mravné zdravie maloletých. To je však civilizovaný postup, z ktorého by pán Kuffa nemal žiadne body. Tým, ako „ochránil“ možno desať detí v publiku v Malej Frankovej, vyvolal pozornosť státisícov občanov Slovenskej republiky. To už je zárez na pažbe! Dostal sa do všetkých vysielaní a pozornosť mu venovali vo všetkých printových médiách. Tomu sa už povie politický kapitál!
Ale nahrávka bola aj pre druhú stranu šťavnaté sústo. Verejný priestor onemel v úžase, že umenie zase dostáva od fašistov na frak. Mnohí sa vyjadrovali, mnohí odsúdili, ale najsilnejšie asi zaznel hlas Eda Chmelára. Až tak, že podpredseda vlády Taraba sa ho na sociálnej sieti opýtal, či je ešte poradcom predsedu vlády. To už hrozilo koaličnou roztržkou. A tak jediná obeť, ktorá po tej veľkej produkcii v malej Frankovej zaplakala, je publikum Eda Chmelára. V deň svojich 52. narodenín dostal vyhadzov z Úradu vlády. A publikum sa už rozdelilo – je v práve, nie je v práve, keď je vo funkcii poradcu, a pritom kritizuje koaličného partnera?
Kto má väčšiu cenu pre Smer – Kuffa? Taraba? Edo vymyslel iniciatívu Zjednotení za mier, pomáhala som mu a viem, ako sa angažuje v tejto najdôležitejšej otázke súčasnosti. Mňa to aj preto veľmi mrzí, ale vybrali si. Mnohí čitatelia a sledovatelia Eduarda Chmelára spomínajú svoju osobnú skúsenosť s ním, každý nejakú máme. Ale viete, aké povahové vlastnosti mal Karol Marx? A hrá to dnes nejakú úlohu?
No, nič, my sme národ veselý.
