O zmierení a odpustení

Vládni činitelia zvolali tlačovku, titulok bol expresívny (Sviňa), cieľ: ukázať novinárom, kto za to (atentát) tiež môže. Róbert Kaliňák sa opäť ospravedlnil za pošmyknutia jazyka a opäť vystieral ruku na zmierenie. Lenže – nemal ju komu podať.

Politik by mal robiť kroky, ktoré vedú k výsledku. Aký výsledok očakávali Robert Kaliňák, Tibor Gašpar, Marek Para od novinárov, ktorí roky píšu o ich (nepriznanej) vine? Čo na tom zmenil atentát? Protivládny denník napísal jasne: atentát nie je amnestia pre Roberta Fica. Na tej tlačovke advokát Marek Para vystihol podstatu: pozeral sa na atentátnika a v jeho tvári nevidel pokánie, naopak, videl tam triumf. A z mnohých komentárov prečítal zneváženie, bagatelizovanie nielen hrozného činu, ale aj obete atentátu. Cintula vie iste čítať, veď vie aj písať. Vie, prečo sa nemusí cítiť vinným.

Ale čo iné mohli vládni predstavitelia čakať? Sú to už stohy kníh a článkov, každý tretí človek na Slovensku a priľahlom okolí, dokonca aj deti školou povinné „vedia“, že majú sedieť v base. Tak aké zmierenie?

Spomenula som si na jednu dávnu príhodu. Publikovala ju spisovateľka Eva Kantůrková v českých Listoch, dvojmesačníku pre politickú kultúru a občiansky dialóg. Eva Kantůrková patrila k odpadlíkom od režimu (disidentom), zažila väzenie, podľa jej knihy z toho obdobia vznikol aj film Přítelkyně z domu smutku. Zaznamenala som spor, ktorý sa viedol vo vylúčených spoločenstvách – teda medzi disidentmi. Jednu skupinu tvorili bývalí komunisti, druhú silní antikomunisti. Milan Šimečka bol profesorom, prednášal marxizmus na Vysokej škole múzických umení, a nie, nebol to dogmatik a demagóg, ako sa dnes rado traduje. Bol poctivý marxista. Môj kolega z Rádia Devín, vynikajúci dramaturg Vladimír Holan bol absolventom tejto školy a porozprával mi, ako ho chceli vylúčiť zo štúdia za poctivú kritickú analýzu Leninovej state. Zastal sa ho profesor Milan Šimečka. Po okupácii Československa vojskami piatich armád Varšavskej zmluvy zo školy profesora Šimečku vyhodili, živil sa ako vodič bagra a režim ho za politické názory uväznil. Nemohlo to nemať vplyv na jeho synov – jedným z nich je Martin M. Šimečka. Jiří Ruml bol rozhlasový redaktor, ktorý reportoval o politických procesoch v päťdesiatych rokoch, napísal o tom aj knihu Daň z blbosti. Vo Federálnom zhromaždení ČSFR bol predsedom vyšetrovacej komisie o udalostiach na Národní tříde. No a ich synovia – Jan, neskôr minister vnútra a Martin M. Šimečka, neskôr novinár a spisovateľ, boli kovaní antikomunisti, oni viedli ten ostrý spor, na ktorý si spomenula Eva Kantůrková. „Najprv si musíte priznať vinu, a my vám potom odpustíme,“ žiadali ju. Jej vina spočívala v jej členstve v komunistickej strane.

Toto je jediná možná cesta k odpusteniu opozície: priznajte si vinu a my vám potom odpustíme.

„To sa nikdy nemalo stať,“ povedal tesne po oznámení atentátu na Roberta Fica otrasený Michal Šimečka. A jeho výzor nasvedčoval, že to myslí úprimne.

A ponúkal zmierenie a na sto dní pokoj zbraní.

To isté ponúkal Róbert Kaliňák a zastupujúci predseda parlamentu Peter Žiga.

Prečo sa nemohli stretnúť a ani sa nikdy stretnúť nemôžu?

Na tej tlačovke s novinármi, kde chceli vládni predstavitelia novinárov primäť k sebareflexii, sa to ukázalo v plnej nahote.

Politik by mal robiť kroky, ktoré vedú k výsledku.

Tibor Gašpar podľa vlastných slov preštudoval tisíce strán spisov a vypočul si hodiny a hodiny nahrávok, ktoré ho oprávňujú cítiť krivdu. Ale nemá ani moc, ani silu zmeniť presvedčenie, ktoré sa roky vypestovalo a viedlo k atentátu. Robert Fico vo svojom prvom videu povedal, že atentáty budú pokračovať. Díval sa smrti do očí a pochopil príčinu nenávisti. Vie, že jeho bolesť útočníkmi nezatriasla, pravdepodobne mu ju priali a prajú.

Boj o moc má svoje obete. A áno, sme rozdelení nezmieriteľne. Lebo priznať vinu by znamenalo prísť o moc. Ktorú však nezískala vládna koalícia násilím, ale v riadnych demokratických voľbách.

Lenže – prečo by mala opozícia priznať víťazstvo, keď v skutočnosti zastupuje tak zhruba tretinu oprávnených občanov?

Na inaugurácii prezidenta Slovenskej republiky vystúpil v Dóme svätého Martina s príhovorom generálny sekretár Ekumenickej rady cirkví Ivan Eľko. Prezidentovi Petrovi Pellegrinimu zaželal  milosť Božiu, ale pripomenul, koľko percent kresťanov je na Slovensku a nemá na to zabudnúť. S touto kartou a prepočtami na počet obyvateľov sa hrá už dlho – ale len na jednu stranu. Tak si dajme trochu čísel: Zuzanu Čaputovú pri 41,7 percentnej účasti volilo 58,40 percent oprávnených voličov – čo je 1 056 582 ľudí. Petra Pellegriniho pri volebnej účasti 61,14 volilo 53,12 percent, čo je 1 409 255 tisíc ľudí. Ani jedna, ani druhý neobsiahli celý volebný elektorát 4 368 900, ale len pri druhom sa to spomína.

Najvyššia volebná účasť bola pri prvých slobodných voľbách v roku 1990 – 99 percent oprávnených voličov prišlo k urnám. Kam sa podeli tí ľudia? A nechodia voliť preto, lebo sú spokojní? Aj teraz stoja na strane opozície? V Markíze sa pokúsili o gerberovú revolúciu – na obranu moderátora Michala Kovačiča sa tam zišla celkom pekná smotánka. Na plot povešali oranžové gerbery a divákom oznamovali, že oni sú tvár televízie a nenechajú si ju kradnúť. Ale veľkú pozornosť, okrem tej mediálnej, to nevzbudilo. V RTVS odborári burcujú proti ukradnutiu ich tvárí. 

Nesledujem už pár rokov RTVS, no ten odborársky protest proti jej zrušeniu som si pozrela. Bránili samých seba, tak to aj vyzeralo so záujmom ľudí. Podporiť ich prišli opoziční politici. Ladislav Ballek v Agátoch dal do úst lekárnika Filadelfiho vetu: „Väčšinu z toho, čo som tu prežil, som nechcel.“ Podľa vlastných slov kúpil tú vetu od svojho najbližšieho priateľa Rudolfa Chmela raz po polnoci v Budmerickom kaštieli (na jednej besede U Červeného raka, to už Lacko nežil, mi to Rudolf Chmel potvrdil). Už som ako ten lekárnik Filadelfi. Teraz, napríklad, by som rada poznala popis svojho CT – čakám naň už mesiac! „Nemáme lekárov.“

Myslím si, že zmieriť by sa mala moc – a je jedno, či momentálne vládne alebo je v opozícii – so svojimi občanmi. S tými, čo sú vývojom posledných skoro už 35 rokov sklamaní, okradnutí a znechutení. Neveria ani jedným, ani druhým. Aj vláde by som odporúčala: na nich sa dívajte, nie na protivládnych novinárov a opozičných politikov. Tí budú vždy žiadať vašu hlavu. Podržať vás môžu len ľudia. Ak pocítia na svojich životoch, že im to prináša prospech. Napríklad, ak nebudú musieť na popis CT čakať mesiac a viac. A možno sa ho ani nedožijú.

(Celkovo 686 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

3 Responses

  1. Len stručne, jednou vetou. Škoda, že takéto články nezapĺňajú titulné stránky novín a časopisov, ktoré hádam okrem obrázkov nie sú ničím prínosné a najmä pravdivé!
    (Redakcia pozná identitu autora)

  2. Odpoveďou je väčšinový volebný systém!
    Jeden obvod=1 poslanec!
    A nie ten mačkopes ( jeden kraj = 30 poslancov). To nič nezmení. Iba vytiahne peniaze z rozpočtu!

  3. Stotožňujem sa s Gabrielou Rothmayerovou, ktorá načrtla podstatnú myšlienku dnešných dní a vôbec súčasnej doby. Je to skôr odporúčanie pre vládnych činiteľov: „… na nich sa dívajte (myslené na ľudí, na voličov), nie na protivládnych novinárov a opozičných politikov. Tí budú vždy žiadať vašu hlavu. Podržať vás môžu len ľudia. Ak pocítia na svojich životoch, že im to prináša prospech.“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter