Robert Fico sa vrátil a na Devíne začal páliť v plnej sile. Osvedčil nielen svoju záľubu v čítaní histórie, ale aj vášeň mieriť priamo na komoru protivníka, preto pristúpil k zásadnej operácii. Robert Fico ani do atentátu nebol v otázke zberu hlasov chúlostivý, ešte pred atentátom povedal, že treba vykosťovať KDH. Liberálna ideológia mu poslúžila, pobúrenie z prejavu na Devíne mu ženie vodu na mlyn. KDH v stanovisku napísali, že oni si vybrali pred politikou omšu… No, veď dobre. Ale načo sú v politike?
Zakladateľ kresťansko-demokratického hnutia Ján Čarnogurský mi kedysi dávno v rozhovore povedal, kde vidí v budúcnosti nepriateľa: v takej teoretickej rovine – povedal mi vtedy – v liberalizme. Rozhovor vyšiel vo veľkom denníku a nevzbudil zvláštne pohoršenie. Bolo to nie dlho po prevrate a Ján Čarnogurský patril k neveľkému počtu slovenských disidentov, vzdal sa pod tlakom režimu kariéry, stal sa robotníkom a nepovažoval to za poníženie, naopak, cítil sa byť oveľa slobodnejším. Už ho nič nebrzdilo v politickej činnosti, bol ochotný priniesť aj obete (väzenie) v čase, keď nikto nemohol tušiť, ako sa režim, proti ktorému bojoval, skončí. To bol jeden dôvod jeho autority, druhým bolo, že KDH malo silu. Pred prvými slobodnými voľbami malo na Slovensku najvyššie preferencie, a až keď volebnú stratégiu VPN prevzal Michal Horský a na kandidátku navrhol vziať „polepšených“ komunistov, spadlo KDH na druhú pozíciu. Aj to je silné poučenie z nedávnej minulosti: netreba sa štítiť brať hlasy aj tam, kde si fajnovejší ľudia zapchávajú nos. Veď voliť sa dá aj v gumených rukaviciach, dôležitý je výsledok.
Aj v Postoji (Krivošík), aj v Sme (Tkačenko) si všimli operáciu na Devíne: vykosťovanie KDH. Chvíľu im to trvalo, ale predsa len došlo. Krivošíkovo srdce by s charakteristikou liberalizmu aj súhlasilo, no rozum káže šliapnuť na brzdu: pozri, kto to hovorí! Fico je technológ moci, povie, čo mu prináša úžitok atď. atď. – a preto by si malo dať KDH na neho pozor. Lebo je KDH v pasci. S tým sa dá súhlasiť – v pasci je dlhodobo, lebo nevie, čo má vlastne robiť, modliť sa asi stačiť nebude. Tkačenko (Sme) pochopil, aká je to operácia a na arcidiabla útočí sprava. Novú myšlienku nepriniesol, takže sú to také „pindy mečiarovské“, aby sme citovali klasika antiliberalizmu (a zakladateľa KDH Jána Čarnogurského). V Bruseli pravdepodobne prichystali za vykosťovaciu operáciu na Devíne odplatu: žiadne obnovené členstvo u eurosocialistov, ktorí prehrávajú voľby jedny za druhými! V eurovoľbách mal síce nastať silný prievan, no všetko zostalo v polohe – škatule, škatule, hýbte sa. Monika Beňová ohlásila koniec rokovaní s eurosocialistami, už čoskoro sa dozvieme, kam pôjde päť slovenských hlasov. Určite nie k Orbánovi a Babišovi – Erik Kaliňák povedal nahlas, že by to vyzeralo úsmevne, ak by sa pridávali k frakcii pravice. Jediný hlas Hlasu Braňo Ondruš má pravdepodobne cestu k frakcii socialistov, liberálov a pravicových kresťanských demokratov otvorenú, jeho čestný predseda Peter Pellegrini na veľkých svetových podujatiach ukázal všetkým svojim oponentom, ako veľmi sa v ňom mýlili. Vo Washingtone privítal rozhodnutie, že USA (NATO) rozprestrú ochranný dáždnik nad Ukrajinou. Bude to síce znamenať, že my zostaneme bez protivzdušnej ochrany, ale tak – čo sa dá robiť… Systémy protivzdušnej obrany sa len tak na lusknutie prsta vyrobiť nedajú, no a kde niet, ani čert neberie. Vojna bude, o tom sa už pochybovať nedá, plány NATO a RF sú rozpracované na mnoho rokov dopredu, vojnová mašinéria je v pohybe. Publicista Ivan Hoffman hovorí, že už sme prekročili bod, kedy by sa dal vývoj zvrátiť.
Vo Francúzsku šibal Macron skúsil veľkú šachovú partiu. Marine Le Penová síce vyhrala eurovoľby, no doma bolo potrebné dať jej stopku. Počúvala som pred francúzskym druhým kolom volieb komentár Maxima Jusina z Kommersantu. Predpovedal výsledok, ktorý mnohých prekvapil: Le Penovci nebudú zostavovať vládu, Macron nevyhrá, ľavicové zoskupenie je veľmi rôznorodé. Konštatoval to na základe toho, že celú noc prepočítaval pri rôznej volebnej účasti možný konečný výsledok, nepomýlil sa. Volebná účasť vyše 60 percent, Le Penovej strana získala spolu v 2. kole 10,1 milióna hlasov a skončila tretia. Ľavica získala 7 miliónov hlasov a skončila prvá (čo sa týka počtu mandátov). A Macronovci získali 6,6 milióna hlasov a skončili druhí. Keďže rôznymi dohodami medzi Macronom a Mélenchonom vypadli tí, za ktorých najviac občanov odovzdalo hlasy, poradie je: Mélenchon, Macron, Le Penová. V počte voličov teda 10,1 : 13,3 miliónov. Vo Francúzsku je tradícia, že sa všetci spoja proti „čertovi“, doteraz to Macronovi vychádzalo. A podľa všetkého mu risk s predčasnými voľbami vyšiel aj teraz, hoci nevyhral, Mélenchon (alebo niekto z ľavicovej rôznorodej koalície) s niekým vládnuť bude. Donald Tusk hodnotí výsledok francúzskych volieb takto: nadšenie v Paríži, sklamanie v Moskve, úľava v Kyjeve a radosť vo Varšave. Poľský generál hovorí o totálnej, nie asymetrickej vojne a žiada prichystať sa. Ďalší odkaz: prípravy na vojnu sa nezastavia.
Víťazná strana, ľavicová koalícia francúzskych volieb Macrona varuje, aby sa nepokúsil uniesť jej víťazstvo, on odkázal, aby sa všetci upokojili a začali bojovať za republiku. Nijaký socializmus, preboha!
Od veľkej politiky odskočila som si do svojej rodnej Gelnice na pomaturitné stretnutie po 55 rokoch. Po tom, ako nepracujúci s dvoma promile za bieleho dňa zapichol človeka z mojej širšej rodiny (a jedinou „progresívnou“ vymoženosťou je to, že ho oslovujú politicky korektne), po tom, ako mi spolužiačky rozprávali, ako sa musia na sídlisku báť detí, ktoré žobrú, lebo nevedia, čo od nich čakať, rozumiem, že s tým sociálna demokracia – taká či onaká – chce niečo robiť. Matovič sa dostal cez tých ľudí do parlamentu, ale im a ich spoluobčanom to nijako nepomohlo. No nápad ministra Tomáša, aby sa za doterajšie dávky muselo pracovať, nemá žiadnu motiváciu. Dávka, t. j. žobračenka – ale za to isté. Rozumiem aj hnevu ľudí, ktorí celý život pracujú a ide im to na nervy, politici to vedia a pracujú s tým. Lenže nič to nevyrieši. Na pomaturitné stretnutie som išla s kamarátkou, viezli sme sa spolu v aute hodiny a ona mi rozprávala, ako musela vstávať každé ráno o piatej, aby sa doviezla autobusom zo Smolníka do Mníška, odtiaľ vlakom do Gelnice, niekedy napadalo v zime snehu toľko, že autobus nešiel a museli prespať na laviciach v Mníšku na stanici. Baníci v Smolníku si pred šichtou vyšliapali chodník, ale autobus tade neprešiel. Pred zimou si preto museli doniesť na tú stanicu v Mníšku aj drevo, zakúrili si, aby nepomrzli. Išli sme teraz cez Smolník a Milka mi ukázala ruku – pozri, aj teraz mám husiu kožu, ako mi je zima… A naša Madam (tak sme hovorili triednej profesorke, učila nás latinu a francúzštinu) ju raz počula, ako hovorí: „tu je taký bordel“… Naša triedna bola jemná, to slovo považovala za vulgárne, a tak jej povedala: „Furinová, z vás dáma nikdy nebude! A nepchajte sa medzi dievčatá z mesta, nájdite si seberovné…“ (Po rokoch na letisku, keď Milka letela na služobnú cestu do USA, sa stretli a naša Madam sa jej ospravedlnila.) Milkin otec bol banský technik, zachránil v bani 28 ľudí a dostal medailu od prezidenta Novotného, jej mama šúľala v tabakovej továrni cigary. „Všetko máš v hlave a v rukách,“ povedala dcére, „ak to nevyužiješ, budeš šúľať cigary…“ Milka bola najkrajšia nielen na našej škole, ale v celej ČSSR (jeden mesiac január), skvele sa učila, je doktorka práv a herečka a, samozrejme, dáma.
Ako dostať do hláv detí, že je to na nich? Niečo s tým treba robiť. No stavať na tom, že práca je vlastne trest, ktorý treba odmakať, inak nebude na dávku, to nebude fungovať. Povinnosť pracovať by mala byť v Ústave. Áno, ako za socializmu. Ale nie len kopať kanály. Právo na prácu patrí k základným ľudským právam – Všeobecná deklarácia ľudských práv. Tlak na vymožiteľnosť by mal pomáhať celej spoločnosti, preto by ju mala podporovať aj elita, ktorá problém nemá. Po tridsiatich piatich rokoch chvály individualizmu, keď sa slávia iba úspešní, je výsledok taký, aký zažívajú ľudia tam u nás. Ako sa dá zabezpečiť právo na prácu, ak je práca vlastne nevoliteľná, lebo bez pracovných návykov a bez nadobudnutých znalostí je nemožné ju získať? To je dilema. Nejde len o prácu, ale aj o občianske spolunažívanie. Už dnes rodičia volia radšej pre deti školy, do ktorých ich vozia, aby sa nestretali s deťmi z vylúčených komunít. Takže – bude zase okolo toho veľa kriku, ale malý úžitok.
Na záver trpká pravda od Ivana Hoffmana: pomery sa menia vtedy, keď už nemožno zakryť, že o zásadných veciach, od ktorých závisí každodenný život občanov, rozhodujú idioti. Končí len to, čo sa už nedá vydržať.
