Ak vôbec disponujeme nejakými právami, sú to tie, ktoré si navzájom priznávame a uznávame v spoločenskej zmluve, ktorú formalizuje platná ústava. O práve môžeme hovoriť vtedy, ak ide o oprávnenie, ktoré je priznané všetkým. Ak ide o oprávnenie, ktoré je priznané len niektorým, ide o privilégium. Demokratická spoločenská zmluva vychádza z presvedčenia, že legitímne sú len práva, nie privilégiá. Takže ak vysmievam a dehonestujem a dehumanizujem (opice, svine kvičiace na bitúnku), označujem za dezolátov či frustrátov, spochybňujem alebo dokonca vyzývam na obmedzenie či odňatia niektorého z práv garantovaných ústavou a nepožadujem zároveň, aby toto právo bolo obmedzené alebo odňaté aj mne, dožadujem sa privilégia. Z človeka alebo skupiny ľudí, ktorých práva chcem obmedziť, robím neplnoprávnych občanov – v lepšom prípade. Spochybňujem tak princíp občianskej rovnosti. Fakticky to však znamená, že vypovedám spoločenskú zmluvu. Tým však aj sám seba vylučujem z občianskej spoločnosti. Vystavujem sa tak nebezpečenstvu, až aj moje práva budú skôr či neskôr obmedzené alebo dokonca odňaté.
Ilustrácia: Wikimedia.org | Autor: Madelgarius
Bol by som rád, keby si to uvedomili všetci tí, čo sa verejne dožadujú toho, aby tí, s ktorými nesúhlasia, ktorých postoje považujú za choré, scestné či mylné, nemali právo prezentovať svoje názory alebo voliť, koho oni uznajú za vhodné. Obzvlášť by si to mali uvedomovať verejní a predovšetkým ústavní činitelia – tí totiž dokonca na ústavu prisahajú a zaväzujú sa ju dodržiavať. A Ústava SR nevymenováva názory a politické presvedčenia, ktoré smú občania zastávať a verejne sa k ním hlásiť a nešpecifikuje ani, ktoré politické strany alebo kandidátov môžu občania voliť. Naopak, tvrdí, že „Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu“ (čl. 26, ods. 2).
Určite by to mali brať do úvahy aj pracovníci médií (novinári), ktorí majú tendenciu vzťahovať toto právo iba na seba a upierať ho všetkým ostatným, a to dokonca ešte aj pracovníkom iných médií. Akosi pritom zabúdajú, že si tým osobujú privilegované postavenie, ktoré sa neopiera o ústavu, ale naopak, väčšine právo garantované v čl. 26, ods. 2 upiera (ten o.i. tvrdí, že „Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu“ takže neakceptovanie niektorých informačných platforiem a ich pracovníkov ako médií a novinárov je prejavom čistej svojvôle a protiústavnosti). Jedného dňa by sa však mohlo stať, že takéto postoje budú znormalizované natoľko, že právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu, bude obmedzené aj tým, ktorí si ho teraz reklamujú len pre seba.
(Status na FB 26. marca 2024)
One thought on “O práve vyjadrovať svoje názory”
Manipulácia práva a aj informácií je žiaľ už v našich demokratických pomeroch úplne bežná vec.
Otázkou je, či je to normálne, odkiaľ sa to berie a prečo to prevzalo iniciatívu a vytvorilo presilovku (?). Aby sme sa pohli k odpovedi a vysvetleniu, treba povedať dôležitú skutočnosť, že liberálna demokracia je sklonná k manipulácii (súkromným) veľkokapitálom a jeho záujmami. Liberálna demokracia nie je ľudová občianska demokracia, ale je to oligarchická demokracia. A tak to potom aj v „demokratickej“ praxi vyzerá. To, že mainstream predstavuje akúsi zjednotenú formáciu šírenia informácii s patentom na pravdu, signalizuje a vyjadruje, že sloboda myslenia už bola lúpeživo podchytená, „zajatá“ a manipuluje sa s ňou. Iné názory sú nežiaduce a treba ich z verejného informačného priestoru vytlačiť, nedávať im šancu, aby sa mohli prejaviť. A to už je „silná káva“ manipulácie verejnej mienky. A keďže v našich slovenských pomeroch mainstream (ako „štýl“ žurnalistiky) už preválcoval všetky informačné zdroje, a ešte aj RTVS sa k mainstreamu svojím vývojom v posledných rokoch prepracovala, tak už celý verejný informačný priestor je z/manipulovaný, okupovaný a degresívny. Iné (alternatívne) názory neodznievajú a keď, tak len minimálne a v dehonestujúcej úprave. Je toto tá správna demokracia? Ak má Slovenský rozhlas a televízia si plniť svoju „verejno-právnu“ funkciu (úlohu), tak nesmie skĺznuť do mainstreamu a obmedziť sa ním. Ale to sa práve stalo v posledných rokoch. Tento stav je teda zásadne nesprávny, neudržateľný a potrebuje nápravu. Ak sa má dosiahnuť objektivita a „vyváženosť“ informácií vo verejnom informačnom priestore, tak je iste úlohou verejnoprávnej RTVS, aby donášala aj iné, alternatívne informácie a v rozsahu a intenzite, aké sú potrebné, aby vznikol plnohodnotný (objektívny) pravdivý obraz, a nie ten vyklieštený, jednostranný a zmanipulovaný.