Na okraj vietnamskej vojny

Nie, nechcem sa hrať na historika, lebo ním nie som. Som americký občan a zaujímajú ma americké príbehy.

Všetko sa to stalo v dobe, keď sme tu ešte nežili: druhá polovica 60. rokov minulého storočia. Vietnamská vojna. Hodilo by sa skôr vietnamská agresia, ale povedzme. Aj vtedy hrozilo „veľké nebezpečenstvo“: Ak by komunisti získali celý Vietnam obsadením jeho južnej časti, dostavil by sa „domino effect“ a komunizmus by zachvátil celú Áziu a možno aj celý svet. Tomu bolo nutné zabrániť. A tak sa zrodila Tonkinská provokácia a Kongres vyhlásil vojnu.

Už vtedy boli protesty, ale vláda ich mohla ignorovať, lebo do Vietnamu išla profesionálna armáda. Bolo jasné, že vojna sa skončí čoskoro naším víťazstvom. Ibaže sa neskončila. A bolo „nutné“ pristúpiť k mobilizácii. Obrazy hrdinov, vracajúcich sa vo vakoch, si verejnosť začala všímať a potenciálni hrdinovia unikali vo veľkom počte do Kanady. Zverstvá našej armády boli verejne dokumentované a účastníci protestov sa začali počítať v miliónoch. Vojna sa začala týkať všetkých.

Muhammad Ali v roku 1966. Snímka: www.wikimedia.commons

A došlo k javu, ktorý by som nazval „zmena axióm“. Neskoro, ale predsa. Nezmysly o dominovom efekte a hrozbe komunizmu verejnosť prestala brať vážne. „Prečo by som mal zabíjať Vietkong, keď mi nič neurobil?“ pýtal sa verejne Muhammad Ali a keďže zabíjanie skutočne odmietol, bol uväznený. „Vojna sa skončila, ak to chcete“, hlásal John Lennon. „Hey, hey, LBJ, how many kids have you killed today?“ volali demonštranti denne pred Bielym domom a prezident Johnson sa rozhodol v ďalších voľbách nekandidovať. (Hej, hej, Lyndon Baines Johnson, skratka LBJ, koľko detí si dnes zabil? – pozn. red.) Dosť výrazná zmena axióm: Žiadna obrana proti komunizmu, ale zabíjanie detí!

Vojnu sme prehrali a žiaden dominový efekt sa nedostavil. S Vietnamom máme čulý obchodný styk a komunizmus nám nevadí. Axiómy, slúžiace len a len zbrojárskej lobby, boli nezmysly! Dnes to každý vie.

A teraz by som rád oslovil priaznivcov Progresívneho Slovenska a ľudí, presvedčených o nutnosti „poraziť Rusov na Ukrajine“.  Áno, máte svoje axiómy a ja vám ich neberiem: „Rusko je agresor a chce obsadiť celú Európu.“ Uvedomte si však implikáciu tejto axiómy. Vy alebo vaši blízki môžu – podobne ako vtedy v USA – byť povolaní brániť svoju vlasť napr. pri Charkove. Pochybovačom sa dá vmiesť do tváre: „Prekáža vám Charkov? Radšej by ste videli našich chlapcov bojovať v uliciach Bratislavy?“ To s danou axiómou logicky súzvučí. 

Poďme ďalej. Ak chceme Ukrajine pomáhať vojensky, tak musíme dodať to, čo potrebuje. A čo je to, čo jej začína chýbať? Ľudia. Vo vojenskom žargóne – živá sila. To ste vy a vaši blízki! Zaiste, premiér Fico vás zatiaľ chráni. Takže je nutné ho zvrhnúť, však? A vôbec, ste si istí svojou axiómou?

Nie, nežiadam od vás, aby ste ju ihneď zmenili, iba o nej chvíľu uvažujte. Vo svete globalizácie nie je predsa nutné obsadzovať teritóriá vojensky… Podľa doc. Švihlíkovej (a nie je sama) sú napr. Čechy v súčasnosti kolóniou Nemecka. Bez jediného výstrelu…

Prehrajme si Lennonovu pieseň Imagine a porozmýšľajme spoločne, uctiac si pamiatku veľkého Muhammada Aliho: „Čo nám urobili Rusi, že by sme boli ochotní ich zabíjať?“

Autor žije v USA, Issaquah, WA

(Celkovo 340 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter