Nosieval zelený jágerský klobúk s pierkom sojky za stuhou. Hovorili mu odmala živé striebro, bol nepolapiteľný. Najradšej mal horu, chcel byť lesníkom, no muselo by sa platiť za internát, na to v rodine so siedmimi deťmi nebolo, a tak zostal doma, vyučil sa za stolára.
Hoblík a stružliny nie je tá istá vôňa ako les v rannom opare, nie je drevo ako drevo. Zapísal sa k poľovníkom, novinami a politikou vždy opovrhoval, čítal len šport, ale roky odoberal časopis Poľovníctvo a rybárstvo. V zime, keď bol veľký sneh, pripol si bežky a na pleciach nosil zveri seno do krmelca, gaštany aj kocky soli. Doma v predsieni mal zbierku trofejí. Stretol sa s rysom, aj vlkom, mal tie šelmy rád. Na holi obchádzal zmije, keď zberal horké brusnice, celé leto prinášal, čím ľudí les hostil: jahody, čučoriedky, maliny, ale najmä huby – griby, kozáky, brezniaky, kuriatka, k jeseni rýdziky. Do batoha načesal lieskovce. Poznal vo svojej hore každý strom, ker.
V nedeľu nastupoval za Slovan Gelnica do útoku, starší brat chytal. Naučil sa šoférovať, šéf stavebného podniku si ho vybral za osobného, ale voziť panské zadky zas nebolo celkom pre neho. Presadol do sanitky, čoskoro sme mu všetci hovorili primár. Pri jednej veľkej havárii autobusu pod Kojšovou hoľou staručký lekár, ktorého privolali, bezradne obchádzal zranených, on zručne obväzoval, nakazoval nehýbať sa, keď sa mu videlo, že by sa mohla poškodiť chrbtica. Ba v poli pomohol zľaknutej mamičke priviesť na svet dieťatko.
A potom mu kamarát lekár povedal, že ten sčernetý palec na nohe musí dolu. O pár mesiacov všetky. A ďalej po členok, nestačilo, ešte vyššie, nad koleno. Aby toho nebolo málo, tak aj druhá noha. Čo s lesom, keď ho nemožno obísť? Díval sa naň z obloka, kým mu choroba nevzala aj zrak. Zostal uväznený vo vlastnom tele. S rodinou. Bol to môj brat. Často som mu volávala a po obligátnej otázke, ako sa má, zakaždým ma prekvapila odpoveď: ta calkom dobre…
Neopustili ho spomienky, bol odo mňa starší o trinásť rokov, a tak mnohé boli pre mňa novinkami. Ako s najstarším bratom postrihali otcovi postroje na lyže, ako pri futbalovom zápase s ligovým Brnom dal gól, ako s kamarátmi skúšali, či puška z vojny vystrelí – a ona vystrelila rovno bratovi do lýtka, ako to všetko bratsky zatajili. A tiež, ako ma viezol v novembrovej noci, keď pod kolesami jeho škodovky praskali na mlákach prvé ľadíky a v ostrom povetrí pred kužeľmi svetiel sa mihali prvé vločky. Prišla som do rodného mesta porodiť, pretože u nás bola prvotriedna nemocnica s vľúdnymi sestričkami a dobrými doktormi. Posadené v horách, stratené v údolí je moje mesto, no tak blízko mali ľudia k sebe, že sa necítili byť opustení.
Mama nám hovorievala: „Raz-dva, jedna noha tu, druhá nazad!“ „A moja jedna noha v Krompahoch a druhá v Košicoch,“ smial sa môj úplne slepý brat. Už nie je, zostal nám v spomienkach, ako sa my všetci postupne do tých spomienok dostaneme. Popraskajú bubliny zlosti, do ktorých nás pýcha zahnala – a čo zostane?
(Text vyšiel na Pravda.sk 14. 6. 2022)