Milióny ľudí vo svete hladujú, najviac v Afrike

Ilustračné foto: Wikimedia

V médiách sa dnes nezriedka píše o plytvaní potravinami vo vyspelých krajinách. Európska únia patrí k najbohatším oblastiam sveta. V roku 2023 skončilo ako odpad približne 58,2 milióna ton potravín, čo predstavovalo priemerne 130 kilogramov na obyvateľa. Viac ako polovicu – 53 % – vytvorili domácnosti.

To je jedna strana nášho sveta. Tá druhá je oveľa menej viditeľná.

Podľa najnovších údajov FAO čelilo v roku 2025 hladu približne 645 miliónov ľudí, teda 7,8 % svetovej populácie. Ďalších 2,1 miliardy ľudí žilo v podmienkach strednej alebo vážnej potravinovej neistoty – nemali istotu, že budú mať pravidelný prístup k dostatočnej a výživnej strave.

Medzi najviac postihnuté kontinenty patrí Afrika. V roku 2025 tam podľa FAO hlad postihoval približne 309 miliónov ľudí. Už v roku 2024 bolo v Afrike viac ako 306 miliónov podvyživených ľudí a približne 893 miliónov ľudí čelilo strednej alebo vážnej potravinovej neistote. Viac ako miliarda Afričanov si v roku 2024 nemohla dovoliť zdravú stravu.

A existujú aj ešte desivejšie čísla. V roku 2024 čelilo viac ako 295 miliónov ľudí v 53 krajinách a územiach akútnemu hladu. Takmer 1,9 miliardy ľudí sa nachádzalo v najvyššej, katastrofickej fáze hladu – najviac od začiatku sledovania týchto údajov. Takmer 38 miliónov detí do piatich rokov bolo v sledovaných krízach akútne podvyživených.

To nie sú iba štatistiky. Za každým číslom je človek, rodina a dieťa. Práve táto pretrvávajúca bieda, beznádej a akútny hlad vyhnali z Afriky za posledné roky státisíce vysťahovalcov. Ľudia, ktorí stratili akúkoľvek perspektívu obživy vo svojej domovine, sú nútení opustiť svoje domovy a hľadať šancu na obyčajné prežitie v iných častiach sveta. Preto sa nemôžem uspokojiť s vysvetlením, že potraviny sa jednoducho „nedostanú tam, kde ich treba“.

Vo svete je potravín dostatok. Len nie sú tam, kde ich treba.

A potom sa musíme pýtať prečo. Samozrejme, príčinou sú vojny, politická nestabilita, chudoba, prírodné katastrofy, klimatické extrémy a rozpad hospodárstva. Ale existujú aj príčiny, o ktorých sa v našej bohatej spoločnosti hovorí podstatne menej.

Napríklad dôsledky medzinárodného obchodu.

V niektorých afrických krajinách sa miestni chovatelia dostávajú pod tlak lacného dovozu hydinového mäsa z Európy. Pre spotrebiteľa môže byť lacné mäso výhodou, ale pre miestneho farmára môže znamenať, že svoju produkciu nedokáže predať za cenu umožňujúcu ďalšiu výrobu. Podobný problém môže vzniknúť pri jednostrannej orientácii poľnohospodárstva na exportné plodiny – kávu, kakao, bavlnu, kaučuk či palmový olej. Export prináša krajine potrebnú zahraničnú menu. Ak však pôda, voda a pracovná sila slúžia predovšetkým výrobe pre zahraničný trh a domáca produkcia potravín zostáva zanedbaná, krajina môže byť paradoxne odkázaná na dovoz potravín.

Komu zostáva hodnota vytvorená v týchto krajinách?

Zahraničný kapitál nemusí byť problémom. Naopak, môže priniesť technológie, pracovné miesta, kapitál a nové trhy. Problém nastáva vtedy, keď krajina zostáva predovšetkým dodávateľom lacných surovín a pracovnej sily, zatiaľ čo veľká časť vytvoreného zisku odchádza späť do materských krajín.

Otvára sa tu hlboký paradox: obrovské prírodné bohatstvo, ktorým mnohé z týchto krajín disponujú, neprináša domácemu obyvateľstvu zvýšenie životnej úrovne, respektíve očakávané odstránenie hladu. Pôda, minerálne zdroje či strategické suroviny síce generujú obrovské finančné hodnoty, no tie obchádzajú komunity, ktoré na tejto pôde pracujú, žijú.

Potom nestačí hovoriť iba o tom, koľko potravín sa vyhodí v Európe. Musíme sa pýtať aj na to, prečo niektoré krajiny nedokážu vytvoriť podmienky pre vlastné poľnohospodárstvo, potravinárstvo a vlastný hospodársky rozvoj. Nie je to jednoduchý príbeh o zlých a dobrých. Je to zložitý príbeh o vojnách, chudobe, politike, korupcii, medzinárodnom obchode, zahraničnom kapitáli, historickom vývoji a o tom, kto má možnosť rozhodovať o pôde, vode, výrobe a výsledkoch vlastnej práce.

Plytvanie potravinami.

V Európe vyhodíme desiatky miliónov ton potravín. Súčasne stovky miliónov ľudí vo svete nevedia, či budú mať zajtra čo jesť. Tieto dve skutočnosti síce nie sú priamo príčinou jedna druhej, ale ich súčasná existencia je najväčším morálnym a ekonomickým paradoxom našej civilizácie. Moja generácia ešte poznala hodnotu chleba inak. Potraviny sa nevyhadzovali preto, že chlieb zo včerajška už nebol čerstvý alebo že na tanieri zostalo niekoľko lyžíc jedla. Za potravinou sme videli pôdu, vodu, úrodu a predovšetkým ľudskú prácu.

Preto si myslím, že diskusia o plytvaní potravinami by nemala skončiť pri koši s vyhodeným jedlom. Mali by sme si položiť zásadnú otázku: Ako je možné, že v jednej časti sveta riešime nadbytok a pohodlné plytvanie, zatiaľ čo v druhej, surovinovo bohatej časti sveta, vyháňa štrukturálny hlad ľudí z ich vlastných domovov?

Kým my vyhadzujeme jedlo kvôli číslam na obaloch, milióny ľudí utekajú pred prázdnymi taniermi. Hojnosť nás síce oslobodila od strachu z nedostatku, no nesmie nás zbaviť zdravého rozumu, ľudskosti a schopnosti vidieť svet v jeho globálnych súvislostiach. Skutočným meradlom vyspelosti našej spoločnosti totiž nebude to, koľko dokážeme vyprodukovať a spotrebovať, ale to, či dokážeme nastaviť svetové pravidlá tak, aby nikto nemusel opúšťať svoj domov len kvôli obyčajnému strachu z hladu.

Ing. Anton Julény sen.