Náš mančaft prehral už piaty zápas. Ak nezaberie ani o týždeň, celkom isto vypadne zo súťaže, ba možno sa stane i horšie: pre mimoriadne zlú finančnú situáciu, v ktorej sa klub ocitol, budeme nútení rozpustiť ho.
Všetci, ktorým futbal v našom meste prirástol k srdcu, sú z toho zúfalí. Vedenie klubu si uvedomuje, že nech robí všetko možné i nemožné, bez peňazí sa na lepšie časy sotva blysne. Stačili by dvaja kvalitní a skúsení obrancovia a všetko by bolo inak, veď útočníkov máme schopných, góly strieľajú jedna radosť, ale obrana je deravá ako ementál!
Oslovili sme niekoľkých kvalitných bekov, ale ich záujem reprezentovať farby nášho klubu trval len dovtedy, kým sme nevyklopili sumu, ktorú sme schopní za nich zaplatiť. Za ponúkaných päť miliónov každému na tvári naskočil neopísateľný úškľabok, zvrtol sa na podpätku a bez pozdravu poďho fujas matias! Márne sme vyzývali primátora, podnikateľov, sponzorov, akcionárov i ostatných dobrovoľných darcov, ktorým futbal leží na srdci, klubový rozpočet nie a nie naplniť do najnutnejšej výšky. Nespával som celé noci; spolu s ostatnými funkcionármi, trénermi i hráčmi sme hľadali východisko, ktoré akoby bolo zakliate do horúcich pekiel.
Ako blesk z jasného neba ma istej bezsennej noci prekvapilo vyzváňanie mobilu. Volal mi klubový manažér.
„Konečne, predseda, konečne! Sme zachránení… Sme zachránení! Podarila sa nám kúpa storočia!“ reval od nadšenia, až som cítil, ako mu dolu tvárou stekajú slzy blaženosti a nekonečnej úľavy.
„A ktorého sa vám podarilo kúpiť, toho z Rapidu, Interu, alebo Spartaka?“ horel som zvedavosťou ako fakľa.
„Ani jedného z tých, čo máš na mysli. Ale je to kúpa storočia, pomôže nám, sme zachránení!“ jednostaj opakoval ako pomätený.
„Azda nejaký talentovaný objav?! Tak to, prosím ťa, už konečne vyklop!“
„Kúpili sme jedného, iba jedného jediného, ale…“
„Tak dozviem sa, koho ste to vlastne kúpili?“ nervózne mu skáčem do reči.
„Kúpili sme nezaradeného poslanca za rovný milión! Predseda, sme zachránení, zo štátneho rozpočtu pre nás vydoluje desaťnásobok potrebnej sumy!“
Ilustrácia: Ľubomír Kotrha
