Začiatkom roka 1990 mi priateľka z Košíc poslala do Ameriky nahrávku Čs. rozhlasu „Silvester 1989“. Bola tam zaujímavá, pre poslucháčov zrejme zábavná scénka. Išlo o nezamestnaného z New York City. Spal v spálni pod mostom a pod mostom mal aj úradovňu. Obe boli výborne zariadené, aj keď, prirodzene, pod mostom. Jeho činnosťou bolo chodiť na rôzne zhromaždenia a rečniť o pliage nezamestnanosti. Nie som si istý, či dokonca nejazdil na limuzíne.
Koncept tejto scénky bol jednoduchý: „Pliaga“ nezamestnanosti je komunistická propaganda. Veď predsa kto chce na Západe pracovať, ten môže a zarobí lepšie než „u nás“. Nezamestnaní dostavajú podporu, ktorá sa vyrovná platu a tak sa im často pracovať neoplatí, a to sú tí „biedni“ nezamestnaní.
Ak autori scénky ešte sú medzi nami, neverím, bez ohľadu na to, kde žijú, že by podobnú scénku opäť napísali. V New Yorku či inde v Amerike by žiadnu veselosť nevyvolala. Poslucháčom by už jazykovo nesedela. Pod mostom predsa nežijú „jobless“, ale „homeless“, alias bezdomovci. Tento pojem autori evidentne nepoznali.
V tom čase som pracoval ako programátor v podniku Kaiser Aluminum v Spokane v štáte Washington. Mal som aj kolegu programátora, nazvime ho Ron. Boli sme mladí (a hlúpi) a Ron občas mal aj verejne kritické poznámky na rôznych poradách. Naproti tomu kolegyňa Karen bola vždy verejne nadšená z každého rozhodnutia vedenia. Prirodzene sa jedného dňa aj ona stala šéfkou. S Ronom sa radi nemali. Pri prvej „reorganizácii“ Ron „letel“. Karen to dokázala presadiť.
Ron pod mostom neskončil. Prácu v Spokane nenašiel, našiel ju až v Portlande v štáte Oregon. Po ceste asi 570 km. Ron mal tri deti. Jeho dcérka mala zdravotné problémy. Potrebovala pravidelné lekárske ošetrenie plus lieky. Mesačne zhruba 10 000 $ bola toho cena. Platila ju poisťovňa, keďže Ron mal ako zamestnanec poistku. Stratou práce o ňu prišiel. Každý si iste vie predstaviť, s akou naliehavosťou teda hľadal novú prácu. Musela byť so zdravotným poistením. V tom čase byť programátorom značilo, že práca sa vždy nájde, aj keď nie nutne v tom istom meste.
Ron teda obišiel dosť „dosť dobre“. Musel sa iba presťahovať, predať dom, nasťahovať sa do menšieho domu (v Portlande sú domy drahšie než v Spokane), deti sa museli počas školského roku prispôsobiť novej škole v novom meste a manželka si musela nájsť novú prácu. Dnes, keď je IT trh v USA zaplavený tisíckami lacnejších „odborníkov“ z Indie a spoločnosti budujú výpočtové strediská v Indii, IT je dosť riskantná kategória zamestnania a Ron by pokojne mohol byť dlhodobo bez práce, alebo mať niečo „na zaplakanie“.
Áno, pracoval som ako programátor aj ako vedúci v ČSSR a tak viem porovnať. Právo na prácu bolo v zhode s Chartou OSN „zo zákona“ a všeobecne si ho verejnosť, najmä tá časť ako ja, ktorá kapitalizmus nezažila, nevážila. Preto mohla vzniknúť aj v úvode spomínaná scénka.
Vyhodiť niekoho z práce bolo čosi, čo väčšina ľudí poznala iba teoreticky. Zaiste, boli prípady, keď ľudia strácali prácu povedzme v novinách, rozhlase či televízii, alebo v rôznych vedeckých ústavoch, keď sa odmietli „normalizovať“, nepodpísali „Slovo do vlastných radov“, nesúhlasili verejne s „Poučením z krízového vývoja“ alebo neskôr podpísali Chartu 77. Prešli do kotolní, predávali nanuky, umývali vagóny metra, stali sa ošetrovateľmi v nemocniciach či prostými robotníkmi. Mal som priateľov aj známych z týchto kruhov a dodnes si ich za ich odvahu a pevnosť vážim. Nik však nestratil zdravotné poistenie, sám viem iba o jednom prípade signatára Charty, ktorý sa presťahoval z Prahy do Chebu.
Zamestnanci sa však vedúcich nebáli. Zaiste nikoho nenapadlo verejne sa vysloviť proti záverom XVI. zjazdu KSČ, no najmä preto, lebo tie závery nikoho nezaujímali. Ale kritika pomerov na pracovisku bola hojná. Navyše kolegovia nemali problém sa jeden druhého zastať. Vedúci prakticky nemohli pracovníka prepustiť a na výrobných poradách si museli vypočuť aj hojnú kritiku. Následok bol, že o veciach, ktoré sa týkali každého, o veciach na pracovisku sa mohlo rozprávať voľne a veci sa dali napraviť. Dovolím si tvrdiť, že pracovníci a pracoviská neboli navzájom odcudzené a atmosféra družnosti a spolupatričnosti prevládala. Pracoviská boli vedome aj podvedome chápané ako „naše“.
V USA zvlášť dnes je to ináč. Pretože väčšinou vedúci majú moc pracovníka prepustiť bez udania dôvodu, je v „kolektíve“ prirodzene latentný strach. Sú výnimky, a to najmä v tzv. „start-ups“, kde povedzme sedem ľudí niečo stavia a všetci majú rovnaký záujem uspieť. Tam sa komunikuje otvorene, tam skôr prevláda pocit, že „musíme uspieť“. Tam tiež je pracovisko „naše“.
Ale vo väčšine pracovných situácii dopad faktu, že vedúci mi môže podstatne skomplikovať život, vedie k postoju, že sa „musím páčiť’“ a musím vyhovieť‘. Ani veci, ktoré sa ich priamo týkajú, US „ajťáci“ nebudú verejne komentovať, nieto ešte kritizovať. Že by sa pracovník zastal iného pracovníka, som ešte v USA nevidel.
Na pracovisku trávime dosť veľkú časť dňa. Že sa musíme pretvarovať, nevyjadrovať sa ani k veciam, ktoré nám skutočne vadia, naopak, s hranou spokojnosťou počúvať nadšené vyhlásenia vedenia, ako nám pomôže naše nové výpočtové stredisko v Indii, berieme tu v USA ako čosi, s čím sa nedá nič robiť. Nedá? Už veľká časť mladých ľudí v USA prejavuje otvorene sympatie k socializmu. Kiež by sa to pretavilo do zmeny.
(Autor žije v USA, Issaquah, WA)
Jedna odpoveď
Peter, pokojné a zdravé Vianoce aj celý rok 2026 želám. Vieš, tieto slová textu by neuspeli v novembri-decembri 1989, to si „ľud český a slovenský“ museli najprv odskúšať, namočiť sa do toho…a máme 35 ročnú skúsenosť a itak je to málo, mladé ročníky „bolí“ najviac to, ako oni „trpeli za komunizmu“ (keď ešte ani rodičia nevedeli, či ich splodia…)
No a teraz sme z toho tu na Slovensku v ri…teda v repe. Ponuka práce z Profesie týchto dní? Asistentka zubára, sestrička v ambulancii, opatrovateľka v domove prestárlych, ajtíčkar s IA…ostatné už „vykúpili: Ukrajinci, Rumuni, Srbi, Afgánci, Indovia…Štari automobilky na Slovensku zamestnávajú toľko „inostráncov“, že tí si tu už môžu zakladať vlastné „dediny“…ale kedysi, ako správne píšeš, „Pracoviská boli vedome aj podvedome chápané ako „naše“.“ …dnes už nie sú naše.