Každé remeslo má poctivcov, má ich aj politika?

Ilustrácia: Ľubomír Kotrha

Každá dedina a každé mesto malo a má remeselníkov, ktorých ľudia poznajú podľa toho, ako poctivo a kvalitne vykonávajú svoju prácu. Široko a ďaleko sa potom aj bez inzerátov šíri chýr o ich šikovných rukách a profesionálnej cti. Aj po desiatkach rokov ostávajú po nich strechy, ktoré nezatekajú, omietka, ktorá neopadáva, komíny stoja, pomníky na hroboch odolávajú každému počasiu. Je to pamiatka na starých majstrov, ktorí svoju prácu neodflákali.

Každé remeslo má takýchto poctivcov, má ich aj politika? Veď aj politika je remeslo a práca, ktorou sa ľudia živia a iba fušeri kazia jej povesť. Dokonca si myslím, že, že v tejto brandži vždy bolo viac fušerov ako v iných povolaniach. Len si spomeňme, koľko politikov sa už od roku 1989 u nás vystriedalo, koľko koalícii a vlád sme si už užili a povedzme si na rovinu, koľkí z nás ešte považujú politiku za poctivé remeslo?

Vlastne ani samotní politici si už nepotrpia na svoju profesionálnu česť. Urážajú sa aj pred verejnosťou, podvádzajú a klamu, do zlodejov si nadávajú. Kedysi platilo, že ak vás niekto nazval zlodejom, bola to najväčšia urážka, dnes nikto nad takou nálepkou ani len brvou nepohne Ešte nikdy nebolo počuť v parlamente toľko nadávok a urážok, aké sa ani v krčmách nepoužívajú. Ani v krčmách nenájdete takých politických chuligánov, akými sú, povedzme, Pročko, Matovič a pod,. A to sme mali v parlamente aj tzv. nevzdelancov okolo Janka Luptáka, no nespomínam si, že by z ich úst vychádzali vulgarizmy či že by vyvolali fyzické napadnutia. Aj tak ho tzv. vzdelanci posielali naspäť na lešenie alebo ku miešačke. Nepamätám si, že by behali po parlamente v tričkách s hanlivými nápismi, s plagátmi, trieskali po stoloch topánkami. To nastalo až vtedy, keď ich vystriedali „urodzenejší“ nasledovníci…

O politike a politikoch, o ich odvahe, cnostiach aj predajnosti sa dozvedáme dennodenne. Nemalo by význam vyjadrovať sa k tomu za každú cenu, znova a znova. Ak by mi neprišlo do uší, že už teraz si Matovič zarezervoval všetky námestia vo väčších mestách kvôli blížiacemu sa 17. novembru, ani ja by som tak nerobil. Tam ich uvidíme všetkých, čo sa budú chcieť predviesť svojou odvahou, verejne vystupovať proti tejto vláde a Robertovi Ficovi. Dobre vedia, že nikto na tých protestoch ich nebude polievať studenou vodou, strieľať do nich gumovými projektilmi alebo ich zatýkať. Takže aká je to odvaha?

Náhodou mi padla do očí už zabudnutá kniha Profily odvahy, ktorej autorom je John F Kennedy. Vďaka nemu sme sa dozvedeli o niektorých senátoroch, ktorým vyslovil obdiv za ich pôsobenie v politike, za odvahu a statočnosť, s akou odolávali všelijakým nátlakom záujmových skupín a médií, ktoré by chceli ich prostredníctvom presadzovať svoje záujmy. Kniha vyšla aj u nás v roku 1968 v nakladateľstve Orbis. Ak by Kennedyho nezastrelili ako prezidenta, mohol byť dobrým spisovateľom. Myslím si, že aj teraz sú niektoré hodnotenia politiky a politikov aktuálne, lebo ani dnes nie každý z politikov robí česť svojmu remeslu.

V tejto knihe sa akoby len tak mimochodom mihla postava Johna Randolpha, senátora, ktorý sa na zasadnutiach nedokázal vpratať do kože. Chodieval tam s ostrohami na čižmách s dlhým jazdeckým bičíkom v spoločnosti dvoch veľkých loveckých psov. Počas rokovania sa potužoval alkoholom a potom s krvou podliatymi očami sledoval, kto bude čo vravieť, ako bude hlasovať. No povedzte, ako sa mohli cítiť iní senátori v dosahu jeho bičíka? Právom ho teda Kennedy nezaradil medzi úctyhodných mužov, na ktorých môžu byť Američania do dnešných dní pyšní. Vráťme sa však o dvesto rokov od tých čias do našich končín.

Veľa vecí sa od čias J. Randolpha zmenilo, do nášho parlamentu nechodia poslanci s klobúkmi na hlave a s bičíkmi v rukách, scivilizovali sme sa. Ale jeho duch akoby tu poletoval. O všelijaké výstrednosti nie je núdza. Len si spomeňme, koľko faciek a bitiek sa tu už premlelo, koľko urážok a klamstiev sme si už museli vypočuť. Veľa miesta by to v článku zabralo, ak by som ich tu chcel vyratúvať. O uliciach našich miest už ani nehovorím, ako sa tam predvádza tzv. politická, herecká a iná elita. Napokon to budeme mať možnosť posúdiť aj počas novembrových protestov. Uvidíme, koľko krvou podliatych očí politikov sa bude na nás z pódií pozerať a sledovať, či im budeme dostatočne tlieskať. Pravdupovediac, ak by som čo i len tušil, čo z toho bude, keď nás oslovovali z pódií ľudia vo vyťahaných svetroch, bol by som už toho 17. novembra s tlieskaním opatrnejší a kľúčiky na štrnganie by som nechal vo vrecku. O tých, čo sa dnes na námestiach a ulici driapu po moci, nemám záujem. Aj kvôli nim v našej krajine nikdy ešte nebolo toľko nenávisti medzi ľuďmi. Aj ich vinou a pre imigráciu sa postupne stáva z Európy tretí svet. O vojne na Ukrajine ani nehovorím.

Začal som Kennedym a uzavriem toto uvažovanie výrokom jedného bradatého anarchistu Bakunina. Ani jemu nič dobrého síce nebolo vidno v očiach, ale v jednom mal pravdu, keď povedal – Zabudnite ľudia na to, že každý, kto vďaka vám prekročí prah parlamentu, bude tam hájiť a strážiť vaše záujmy, alebo ich aj presadzovať. V prvom rade tam mnohí začnú riešiť sami seba, svoje záujmy. Zubami nechtami sa budú držať svojich postov a aj diablovi zapredajú svoju dušu, len aby si ich udržali alebo získali. Aj za cenu vydierania alebo opustenia svojho predsedu a presúvaním sa do iného košiara s väčšou istotou. – Čo na tom, že Kennedy by to považoval za zradu a že takéto chytráčenie nerobí česť ich remeslu. Ak sa lepšie pozrieme na tých, čo nám budú 17. novembra rečniť z tribún na námestiach našich miest, všímajme si aj to, na koľkých z nich je už nalepený duch J Randolpha. Napokon šírenie nenávisti je ich pracovnou metódou aj v parlamente.