FANÚŠIK

Nášmu mužstvu nadišiel zápas roka. Ba čo, možno storočia! Keď nie o majstra, aspoň o záchranu, a to býva nemenej dramatické. Na štadión sa hrnulo takmer celé mesto. V ťažkej chvíli treba povzbudiť; hráči potrebujú každé hrdlo i každú dlaň, z ktorej sa ozve potlesk. Na sľubujúcu sa drámu som dotiahol aj starého kamaráta Pištu.

Výbuch nastal v okamihu, keď na trávnik vybehol hlavný rozhodca s postrannými rozhodcami a za nimi obe jedenástky. Tribúny revali, jačali, hrmotali – akoby sa blížil súdny deň. Rozhodca nestačil ani prvýkrát dúchnuť do píšťalky, aby duel odštartoval, už sa spoza nás ozval rev: „Sudca, fuj!“

Pri každej premárnenej šanci nášho mužstva sa nervózni chlapi stojaci okolo nás chytali za hlavy, kmásali si vlasy, hvízdali a kvílili, akoby ich tupým nožom skalpovali. Chvíľkové ticho pri strelách na bránu okamžite vystriedal mohutný rykot góluchtivého obecenstva. Vedľa nás stál chlapisko, naozajstné poldruhacentové poleno. V jednom kuse vulgárne hromžil, klial a nadával na rozhodcu, až mu pena striekala z úst.

Prvý polčas sme s Pištom ako-tak vydržali, no uši nás boleli, akoby nám ich špricovali horúcim drôtom. Druhý polčas sa nezačal o nič lepšie, ba naopak. Vlastného slova počuť nebolo, útoky sa jeden za druhým valili na bránu súpera, vytrženie v žilách fanúšikov stúpalo, najmä tých, ktorí si cez polčas odskočili do bufetu ešte viac rozohniť pálčivé plamene bojového elánu.

Súpera sme opäť prikvačili pred šestnástku. Obecenstvo prestalo hučať v okamihu, keď naši zahrávali sériu rohových kopov. Kopali tretí v rade. Stav bol stále bezgólový. Obecenstvo celkom stíchlo. Každý si veľmi želal vidieť aspoň jediný gólik v súperovej sieti, ktorý by nám zabezpečil ligu aj na budúci rok. Smutnožiadostivé pohľady tisícky fanúšikov boli ako jeden upreté na súperovu bránu. Vtedy sa Pišta otočil ku mne, potmehúdsky na mňa mrkol a hlasno riekol: „Dočerta, keby sme aspoň na rohy vyhrali…“

Bruchoplecitému chlapovi s plešinou a cigaretou v ruke, ktorý stál najbližšie, sa zdurili mandle, zatváril sa ako býk, keď ho idú pripúšťať, otočil sa k nám a mávajúc rukami zreval:

„Ale z toho máme trt, keď vyhráme na rohy, veď futbal sa hrá na góly, nie na rohy!“

„A načo sa potom tie rohy kopú?!“ zareagoval Pišta

„Počúvaj, ty futbalový analfabet, vysvetli mi, načo si tu vlastne prišiel!“ osopil sa na Pištu znova. Rukami pritom zašermoval tak, že horiacou cigaretou temer podpálil fúzatému zurvalcovi, čo neprestajne oplzlo nadával na rozhodcu, nos i bradu.

„Aú, čo si sprostý, nevidíš?!“ zaskuvíňal bradáč ako šakal.

„Sprostý bol ten, čo ťa do formy nabíjal, ty odroň spochabený chlpatý!“

„Na tvojej hlúpej plešine by si mohli akurát tak blchy urobiť šmýkačku!“

„Čo si to povedal?“ zdrapil plešatý bradáča pod krk a vykúril mu jednu do ksichtu. Protivník mu požičané vrátil: schmatol ho za driek, zdvihol do výšky a tak ním rypol o zem, až kamienky odskakovali. Na zemi mu ešte jednu vrazil, že sa zatrepotal ako mucha v pavučine. S Pištom sme sa od ruvačov nenápadne vzdialili a čušali sme, akoby sme mali na ústach zámky. Obaja nespratníci stíchli ako kukučky po Jáne, keď v sprievode policajtov vykračovali sťa pohrebné kone von zo štadióna. A s nimi sa vytratili aj všetky vulgárne a oplzlé nadávky.