Deti sú všetky naše!

Na lúkach kvitli biele margaréty ako v tangu Františka Krištofa Veselého a v domčeku obielenom svetličkou zaplakali dve dievčatká, jednovaječné dvojčatá. Nazvali ich Kvetka a Margarétka.

Mama nosila každú na jednej ruke, tu povarovala susedka, tu babka či tetka, otec fáral a mama chodila kamsi upratovať, ešte bola materská len pár týždňov. Sestričky dostávali sunar vo fľaši s cumľom, neskôr grísovú kašu a čo im kto do rúčky strčil. I čokoládu, i tvrdú ľadovku. Pristrihli im ofiny, ale inak nosili rozpustené vlásky, trošku polepené, trošku strapaté, lebo po dvoch rokoch k nim do rodiny prikvitol brat.

Ich mama bola prostá, pamätám si ju v lete v ružovej kombinačke, na ktorej nosila kvietkovanú pracovnú zásteru, na nohách trochu rozšmatlané korkáče, ktoré asi po niekom zdedila, a štrimfle na štrumpandli. Vždy s rukami od cesta alebo od uhlia či popola, lebo kúrilo sa v starom šparhelte, kde bola i rúra, piekla v nej deťom jablkový koláč z opadaniek, i mne sa často ušlo. Vždy najlepšie chutil koláč od susedov.

Dvojčiatka nikoho neposlúchali, boli ako jedna a obe svojhlavé, vyberali sa samy aj k rieke, okolo pása plávacie gumy, bosé, stopy ich drobných tľapiek ostávali vo vlhkom bahne. Behal okolo nich Bozkávam Janíčko, tak sme ho všetci volali, lebo sa každému zdravil „ruky bozkávam“. Dospelým aj deťom, lebo sám bol večným dieťaťom. Okolo krku sa mu na koženom remienku hompáľal fotoaparát pionier, volávali sme na neho: „Bozkávam Janíčko, kedy budú fotky?“ A on sa smial bezzubými ústami. Kvetka a Margarétka do neho hádzali skalky, aby ho popreháňali, rady sa hrkútavo smiali. Zistili, čo najviac pobaví: keď z ich detských úst vychádzajú tie najsprostejšie slová. Aj starí chlapi si tľapkali po kolenách, smiali sa, až ich prehýbalo.

Stretávala som ich pri ceste zo školy, sedeli na obrube studne, v rukách krajce s lekvárovými chlebom, tváričky umazané, vyplazovali na mňa jazyky ako na každého a oplzlo hrešili. Čakali, že sa budeme smiať spolu. Boli krásne ako tie anjeliky na krížoch pri hroboch. „Kvetka a Margarétka usnuli,“ povedala moja mama jednu zimu, keď vonku trešťalo a bolo treba stále do pece prikladať. „Jak – usnuli?!“ nechápala som. „Ta tak, naveky.“ Ich mama vtedy priložila do sporáka prašného uhlia a s kanvičkou utekala do mliekarne a po chlieb, ešte sa možno aj kdesi zahovorila, no a kým sa vrátila, bolo po všetkom. Kvietky a margarétky už len na lúkach.

Chodila som k ich domčeku zbierať popadané moruše, na jar fialky, videla som ich tam, aj keď už roky neboli. Lebo deti by nemali od nás odchádzať. To všetko sa udialo v hlbokom mieri, stávali sa také veci. Keď dnes vidím deti utekajúce pred raketami… Neviem, ako sa volajú, a neviem, aké hračky ich tešia. No vidím ich tváričky a ich život skončený železom. Bojujúce strany sa navzájom obviňujú, ale čo tie neznáme Olenky a Mykolkovia? Čo tie deti z toho majú? Zbrane sa posielajú ako „dar“ a pápeža Františka, vyslanca Boha na Zemi, neposlúcha nikto… Zošaleli ste?!

(Text vyšiel na Pravda.sk 28. 6. 2022)

(Celkovo 32 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter