Som ročník 1946, rodom Lipták. Základnú školu som vychodil v Liptovskom Mikuláši. Cesta do školy z Vrbice neďaleko Váhu, kde nás bolo kŕdeľ detí, nám zabrala na druhý koniec mesta asi 15 minút. Vrbica bola ešte v stave, ako ju opisuje Martin Rázus v knihe Maroško. Cesta viedla ponad rameno Váhu, Vrbičianku, v nej chytila Maroškova mama hlavátku. No aj tak ju zožrala miestna nobilita (ako bolo zvykom vtedy, tak aj dnes a bude ďalej). Po tejto skrivodlivosti bolo šťastím, že sa Martin nestal zbojníkom, ale kňazom, takto pre Slovákov urobil veľa užitočného. Aj keď sa Vrbica (už dávno je súčasťou Liptovského Mikuláša) prebudovala na panelové sídlisko, rodný dom Martina Rázusa sa našťastie zachoval. Na vysvetlenie, voda Vrbičianky slúžila hlavne na pohon zariadenia, ktoré drvilo suchú kôru duba, smreka a brezy. Extrakt (triesloviny) z nich sa používali na činenie koží. Po extrakcii a vysušení sa drť nakoniec použila na kúrenie (bezodpadová technológia).
Nejako som odbočil od hlavnej témy, no odpustíte mi trochu spomienok na detstvo. No jeden moment, skôr nápis (VOLTEČ4), z tejto, v podstate bezstarostnej etapy života, si pamätám dodnes. Nechápal som ho veľmi dlho. Ešte na začiatku päťdesiatych rokov sa na stenách humien a budov, popri ktorých sme chodili do školy, zachovali podobné nápisy, s inými číslami. Neviem prečo, ale stále ich mám v pamäti. Bola to pre mňa záhada. Žiadneho VOLTEČa som nepoznal a už vôbec nie s číslom 4. Tieto nápisy vydržali veľmi dlho, až do likvidácie budov. Také kvalitné farby to boli! Túto záhadu som pochopil až na hodine dejepisu, keď sme preberali históriu prvej ČSR. Pred voľbami si politická strana, ktorá šla do volieb, vylosovala číslo a pod ním vystupovala vo volebnej kampani. Vtedy som pochopil, že nápis na humne písal niekto pologramotný, alebo sa veľmi ponáhľal, aby ho konkurenčná strana nezbila. V skutočnosti mal byť nápis VOĽTE Č. 4. Snažil som hľadať na internete, ktorá strana vystupovala v týchto voľbách pod č. 4, no nakoniec som usúdil, že škoda námahy (predpokladám, že to boli voľby v r. 1946).
Strednú a vysokú školu som prežil bez zvláštnej ujmy ma duševnom a fyzickom zdraví. Voľby prebiehali bez problémov, bola len jedna kandidátka Národného frontu pod vedením KSČ. Verili sme našim pohlavárom, že vybrali tých najlepších, neskorumpovateľných, čestných a múdrych zástupcov. Situácia sa mne a mojim kolegom skomplikovala po r. 1968. Už sme neboli študenti, a nebolo jednoduché ostať v práci, ktorá nás baví a zároveň pritakávať, ako nás naša verchuška dobre vedie k svetlej budúcnosti. Ťažko vstupovať niekomu do svedomia. Zažili sme rôzne situácie, pamätám si mladých nadaných ľudí s telesným postihnutím, čo sa napriek robotníckemu pôvodu nemohli dostať na fakulty, kde by im to fyzické postihnutie neprekážalo vo vykonávaní mnohých profesií, na druhej strane, tiež nadaní schopní mladí ľudia (aby som im nekrivdil) sa dostali na školy, kde podľa vtedajšieho kádrového profilu nepatrili. Moja teta ročník 1898 vždy hovorila: „Keď máš známosti v pekle, tak ti aj tam bude dobre..
Vo voľbách v sedemdesiatych rokoch vymysleli (asi na Mestskom výbore KSS v Bratislave) ďalšiu stupiditu. Pravdepodobne chceli ponížiť vysokoškolskú inteligenciu, tak pred voľbami vytvorili z nej tzv. agitačné dvojice. Dostali sme nejaké brožúry, o dôležitosti volieb a účasti na nich. Tieto sme mali osobne roznášať po bytoch na uliciach, ktoré nám určili. Zazvoniť občanovi, vysvetliť význam volieb a odovzdať brožúru. Čo je moc, to je priveľa. Väčšinou sme sa poznali a dohodli sme sa, že brožúry vhodíme do poštových schránok a ľuďom dáme pokoj. No medzi obyvateľstvom (ktorých sme mali agitovať) boli aj kovaní, ale už nie tak zakalení komunisti ako Pavko Korčagin (Kak zakaľjalas staľ), tak sa títo na nás sťažovali vyššie postaveným súdruhom. Že sme nedôsledne konali svoju povinnosť a neagitovali osobne. Zdá sa, že medzi verchuškou boli aj normálnejší ľudia. Skončilo to len súdružským napomenutím a neskôr už podobné stupídnosti nevymýšľali. Veď to bolo aj tak jedno. Podľa informácií z volebných komisií som sa nakoniec dozvedel, že aj keď niekto neprišiel voliť, tak aby bolo dosiahnuté magické číslo 99,99 % hodili do urny potrebný počet lístkov členovia volebnej komisie, aby mohli ísť konečne domov (dnes by naši intelektuáli povedali 99,99 percentuálnych bodov. Človek, ktorý použije takýto výraz, má hneď o 5 percentuálnych bodov vyššie IQ.) Práve mi napadlo, že si zmením identitu na percentuálny bod.
Boli aj zábavné situácie. Na školeniach, kde sa preberala implementácia vedeckého svetonázoru do odborných prírodovedných predmetov, občas prišli na hospitáciu aj súdružky lektorky (na prvý pohľad vyzerali ako dozorkyne z nápravnovýchovných ústavov), aby vyhodnotili úspechy pri prerode podozrivej inteligencie na správny vedecký svetonázor. Pri jednom takomto školení kolega, ktorý ešte nebol vyrovnaný s náboženskou otázkou, začal rozoberať nasledujúcu situáciu v ich dedine. Veľa obyvateľov dediny boli členmi KSČ, no zároveň chodili do kostola. Keď bol starosta evanjelik, mali navrch evanjelickí členovia KSČ a rozhodovali o zásadných problémoch obce a naopak. Vznikli okolo toho niekedy nepríjemné situácie, no k žiadnym tragickým udalostiam nedošlo. Keď im kolega položil zásadnú otázku Što delať? V. I. Lenin 1902 (Čo robiť)? vyhlásili, že je to náročná otázka a niet teraz dosť času na jej riešenie. Na školeniach o implementácii vedeckého svetonázoru do prírodných viet sa potom už viac neukázali.
Ilustrácia: Ľubomír Kotrha
Súčasná predvolebná doba nás dostala do stavu, ktorý sa žiadnym spôsobom nedá definovať (nebudeme predsa urážať zariadenia pre panské potešenie). Vo filme Limonádový Joe boli len dve strany Trigger whisky saloon a Kolalokový salón. Štamgasti prebiehali z jedného salóna do druhého, podľa toho, či bol v meste HOGO FOGO alebo LIMONÁDOVÝ JOE. Nakoniec sa to skončilo happy endom „LOTR NEBO HRDINA, MY SME JEDNA RODIDA! Ale kto sa má vyznať v súčasnej situácii? Je neprehľadne plno politických strán, hnutí, možných aj nemožných koalícií, kto kde a na ktorú stranu prebehne a za koľko? Na programe sa objavila aj obhajoba žien. Ženy sa nesmú biť, ale občas áno, nejako takto sa vyjadril istý vysokopostavený politik. Na mužov, ktorí ženu zbijú, treba poslať vytrénované wrestrelky a za príslušnú odmenu by mu pripomenuli slušné chovanie. No teraz v lete majú urgentné chirurgické ambulancie obmedzenú prevádzku, tak pozor na intenzitu výchovnej výučby.
Ak dostanú niektoré strany rozum, hlavne, tie ktoré vyznávajú viacrodovú príslušnosť, mohli by vo voľbách získať viac ako 100 percentuálnych bodov. Nech si čím skôr zmenia rodovú príslušnosť na viac rodov, zavedú ju do matriky a môžu ísť voliť zároveň ako žena, muž, zlatá rybka, marihuana atď. Treba však okamžite zmeniť aj volebný zákon, aby im žiaden ústavný súd do toho nemohol kecať, ani Žilinka!
Je to na mňa moc, a neviem ako sa z tejto situácie dostať, alebo ako prežiť túto dobu. Nech si predvolebné guláše zje každá politická strana aj s jej prívržencami sama. A podľa vyznávania svojich hodnôt nech ich okorení lysohlávkami, mariškou, LSD a ďalšími dobrotami. Po voľbách už na guláš nebude! Nakoniec ku krajnému riešeniu tohto schizofrenického stavu ma priviedla nasledujúca spomienka: Pred niekoľkými rokmi som sledoval na TV Spektrum dokument o tom, ako sa niektoré rodiny chystajú prežiť napr. atómovú vojnu, zrútenie ekonomiky, prírodnú katastrofu, totálnu elektromobilitu a pod. Robili si zásoby jedla, vody, liekov, zbraní v opevnených obydliach, kde by to najhoršie prežili. Odborníci potom hodnotili ich pripravenosť na rôzne katastrofy. Rozmýšľal som aj na takouto alternatívou. Najlepšie by bolo spriateliť sa s nejakým medveďom a on by mi prenajal svoj brloh na dobu predvolebnej agitácie. Brloh by som zásobil potrebným materiálom jedlom, liekmi, vodou, atď. Aby som míňal čo najmenej energie, medveď by ma zasvätil aj do princípu hybernácie. Zároveň by som urobil aj jedno zásadné opatrenie. Aby z vonkajšieho sveta ku mne neprenikli žiadne elektronické signály, brloh by som obohnal dvojitou Faradayovou klietkou a prerušil by som všetky optické aj neoptické káble v okruhu 5 kilometrov. Občas, keby som sa dostal do bdelého stavu, riešil by som problém, či bol skôr vírus alebo vakcína…
Nedá mi nespomenúť si na hru Voskovca a Wericha Osel a stín, kde hrdinská Babička Mary víťazne zdolala, všetky bitky problémy, nástrahy nemala v boji súpera, ale nakoniec citujem o jej konci niekoľko veršov:
Ledva v Praze kotvu vyhodila,
Pro babičku nastal hrozný čas,
Neboť každá strana hned tvrdila,
Že ji náleží babiččin hlas (Bábin hlas)
Tak babičku, pro kterou vždy byla
Válka s lidojedy legrace,
Tu babičku za pár dní zabila,
Volební agitace
Mary, bojovná Mary, už nesedává v sedle,
Ve volbách byla vedle
Mary, babičku Mary,
Volbama zabitou vzal k sobě Manitou.
Napokon mám dilemu. Ak sa po voľbách zobudím do novej reality a nič sa nezmení, ostáva mi len nápis na hrob:
Vo svojej naivite odpočívaj v pokoji. Svet lepší nebude.
