Áno, je pravda, že Slovensko na tohtoročnom svetovom šampionáte IIHF v ľadovom hokeji dopadlo, ako povestní „sedláci u Chlumce“… Zďaleka to však nie je najväčší aktuálny problém nášho štátu a ani najväčší neúspech slovenského hokeja. Nestálo by za to o tom už písať, veď náš národný tím sa musel zbaliť a odcestovať domov hneď po poslednom zápase v skupine. Ale niektorí babráci v mainstreamových médiách ešte pred zápasom proti Fínom písali (a ich avatari v rádiách a televíziách hovorili) ako o súboji, „v ktorom už o nič nejde, iba ak o česť“… Spisovateľ Mark Twain pre takéto prípady varoval: „Neboj sa svojich nepriateľov, môžu ti vziať maximálne tvoj život. Je to však stále omnoho lepšie, než médiá. Tých sa boj, pretože tie ukradnú tvoju česť.“ Našťastie, pre mladý, neskúsený národný tím s náhradným kormidelníkom Vladimírom Országhom, pojem „česť“ znamená dosť veľa. Nezľakli sa silného súpera z „krajiny tisícich jazier“ (ktorý deň predtým zdolal Kanadu) a proti kvalitnejšiemu mužstvu bojovali až do záverečnej sirény. Snažili sa pred návratom k rodinám vylepšiť si aspoň „umelecký dojem“ a snáď i dokázať, že poznajú nielen váhu významného pojmu, ale i rozdiel v umiestnení krajiny na 9-tej alebo až na 13-tej priečke. Kvôli Power rankingu IIHF, aj pre nasadenie do skupín MS, no tiež kvôli priamej účasti alebo nepríjemnej kvalifikačnej tortúre k zimnej olympiáde… Skončili sme celkovo na 11.priečke. Účasť Slovákov na ZOH 2026 to však našťastie neohrozilo, veď olympijskú kvalifikáciu sme v auguste minulého roka vyhrali!
Od fenoménu k politikárčeniu…
Po Miléniu bol hokej v krajine pod Vysokými Tatrami (vďaka medailovým ziskom) povýšený na spoločenský fenomén. Bohužiaľ, po februári 2022 sa stal témou politických šarvátok a geopolitiky… Budú sa teraz hľadať, označovať aj mediálne lynčovať vinníci. Od chorého kormidelníka Ramseyho, všetkých z NHL (čo odmietli) cez všetkých hokejistov (čo hrali), až po 19-ročného Dalibora Dvorského… Mňa osobne pred štartom MS aj počas tej prvej časti ľadového festivalu najviac pobavil rittberger „očovského baču“ v ministerskom saku, ktorý najskôr prezidenta hokejového zväzu vyhlásil za svojho poradcu a vzápätí sa zapojil do prípravy s ambíciou Šatanovho radcu: „Prosím vás a dôrazne žiadam, aby ste pri tvorbe nominácie zohľadnili čo najviac hráčov pôsobiacich v KHL. Títo hokejisti reprezentujú našu krajinu na najvyššej úrovni. Majú vynikajúcu formu. A ich prítomnosť v národnom tíme by jednoznačne zvýšila šance na úspech. Nehádžme politikárčenie do športu, dajme prednosť, výkonom, kvalite a hrdosti na slovenských reprezentantov, nech už hrajú kdekoľvek…“ To bolo niečo, čo tu pred Huliakom ešte nikdy nebolo, niečo, čo by sa už ani viac opakovať nemalo! Vedenie hokejového zväzu sa zdržalo invektívy a diplomaticky odpovedalo, že „o nominácii rozhoduje aktuálna forma jednotlivých hráčov“.
Devätnásťročný odchovanec z Topoľčian Miro Šatan sa s deviatimi gólmi stal najlepším strelcom ZOH 1994. Foto: Ján Súkup
A viete, čo mi viac prekážalo než samotné prehry našich na ľade so Švédskom, Rakúskom, Kanadou, Lotyšskom a Fínskom? Tá nenávisť a škodoradosť fialových útočníkov z Českej republiky po prehranom dueli s Lotyšskom, ktorý nám zobral šance postúpiť zo skupiny. „Dobro vždy zvíťazí nad zlom,“ napísal jeden komentujúci na sociálnej sieti. „Tak vám treba, to máte za tých hráčov z KHL!“, „Prečo by som mal fandiť borcom, ktorí podporujú ostreľovanie civilných objektov?“ uviedol modro-žltý krčmový politológ. Asi mu výčapný práve potvrdil, že kúpa českého pivovaru Braník ukrajinskou firmou Obolon je len ďalší hoax moskovskej propagandy.
Špeciál s hokejistami ešte ani nepreletel do Bratislavy ponad výsostné územia štátov (ktoré mu prelet ,veľkoryso‘ povolili), keď sa z päťmiliónovej liahne trénerov, inkubátora komentátorov a hokejových expertov ozvali tí najhlasnejší – politici. Minister MIRRI Samuel Migaľ zrejme palicu s konskou hlavou postavil na chvíľu do kúta, aby sa v statuse zameral na tých, ktorí do Štokholmu neprišli z rôznych dôvodov. „Verím, že slovenskí hokejisti, ktorí tento rok neprišli reprezentovať, mali naozaj zdravotné alebo osobné dôvody – a nie ideologické či politické. Bola by škoda, keby sa kvôli špekuláciám vytvárali ďalšie zákopy medzi hráčmi navzájom, vedením zväzu a fanúšikmi. Nakoniec na to najviac doplácame my, ktorí hokej milujeme.“ Ticho neostal ani niekdajší člen Výkonného výboru SZĽH, teraz generálny tajomník služobného úradu Ministerstva kultúry SR: „Naše reprezentácie majú viesť tréneri s A licenciou, ktorí vyštudovali fakultu telesnej výchovy a športu, nie vyslúžili reprezentanti. A ku tomu pripojme dve hodiny telocviku, deti za mobilmi, nedostatok telocviční a kvalitných telocvikárov. V prvom rade presunúť kompetencie zo zväzu na štát, v druhom rade dostať na ministerstvo odborníkov, a nie protekčných úradníkov, v treťom dostať deti od mobilov k športovaniu,“ rozohnil sa JUDr. Lukáš Machala, podľa ktorého momentálne „slovenský hokej na viac nemá“. Pokus o zvrat som cez obrazovku zachytil, keď zvuková réžia v štokholmskej hale, počas posledných zápasov, zatiahla záchrannú brzdu a moderné hudobné motívy vymenila za osvedčenú legendárnu medailovú hokejovú hymnu: „Nech Bože dá…, veď my na to máme!“ Nepomohlo… Ešteže dvojjediný generálny manažér reprezentácie aj prezident zväzu Miroslav Šatan príčiny neúspechu a smútku fanúšikov zhrnul realisticky a stručne: „Chýbali nám kilá, centimetre, skúsenosti a góly. To je daň za to, keď si zoberiete také mladé mužstvo ako my. U nás však iná možnosť nebola.“
Bez strelcov sa nevíťazí
Slovenskí hokejisti veru dosiahli tentoraz negatívny rekord. Nastrieľali sme súperom najmenej gólov v doterajšej histórii účasti na svetových šampionátoch. Iba deväť! (toľko v roku 1994 na ZOH v Lillehammeri nastrieľal súperom sám jediný, vtedy len 19-ročný mladík z Topoľčian, Miroslav Šatan!). Experti vtedy o našej hokejovej reprezentácii tvrdili: „Slováci majú útok na A-kategóriu, obranu na Béčko a gólmanov na C-kategóriu“… Dnes by to hejteri v ich duchu aktualizovali takto: „Országhov tím mal vo Švédsku brankárov na A-kategóriu, obranu na Céčko a útok? Neplodný ako kastrované voly na farme v Plaveckom Štvrtku v deň vypuknutia slintačky a krívačky.“
Ešteže si generálny prokurátor SR Maroš Žilinka zahryzol do jazyka a v celospoločenskej polemike z toho neobvinil pohotovo bývalého ministra vojny Jaroslava Naďa, expremiéra Matoviča s jeho ,atómofkami‘, spolu s bývalou manekýnkou v Grasalkovičovom paláci (terajšou kino hviezdou) Zuzanou Čaputovou… Veď práve táto ,svätá trojica‘ poslala všetky naše palebné zbraňové systémy – vrátane munície – na Ukrajinu! Pochybujem ale, že by našim pomohlo napodobniť hokejistov USA, ktorí si všetci dali vytetovať text: „Puky na bránu!“
Vypozoroval som však v našom hokeji jednu priamu úmeru. Čím viac sa v reklame objavujú bývalí skvelí reprezentanti: Ľubo Višňovský (Tipos), Ján Lašák (Niké), Marián Hossa (Orange), Richard Lintner (TiposBet), Boris Valábik (Orange, Eiskaffe, Fortuna), Tomáš Tatar (Tipsport), Marián Gáborík, Libor Hudáček, Tomáš Starosta, Miro Lažo či Ladislav Nagy (Kaufland), tým menej sa darí ich nasledovníkom počas svetových šampionátov na ľadovej ploche… Opakujem – neznášam vetu, že sa „bojuje len o česť“, rovnako ako hlúpu vetu našich športovcov, ktorí si vraj „boje na vrcholných svetových podujatiach užívajú“…
Napriek všetkému, nádej mi dáva výsledok ankety medzi mojimi susedmi, známymi a kamarátmi. Všetci budeme svetový šampionát (bez bojkotovaných Rusov a Bielorusov) sledovať ako praví fanúšikovia aj naďalej. A väčšina z nás bude úprimne fandiť ,našim‘ Čechom. Veríme, že si vyraďovacie boje nebudú „užívať“, ale že sa do nich pustia s odhodlaním cediť churchillovsky na ľade „pot a krv“. Lebo (napriek znechuteniu zo sfanatizovaného politického podkurovača Dominika Hašeka) sú českí ,chalani‘ jediní Slovania vo vyraďovacích súbojoch a stále naši bratia, s ktorými nás – normálnych fanúšikov na oboch brehoch Moravy – spája oveľa, oveľa viac, než len góly – body – sekundy. A verme, že na tom nič nezmení ani zopár duševných maloroľníkov na sociálnych sieťach, v médiách či v politike…
Jedna odpoveď
Štefan, dobrý postreh, ešte ale treba ísť hlbšie do podstaty, prečo sa to deje: Nastal totiž osudový (dnes sa módne píše, že FATÁLNY) rozpor medzi tým, čo má byť fairová súťaž športovcov a čo má byť profesionálna prezentácia dobre platených hokejistov v politickej súťaži zvanej Majstrovstvá sveta v hokeji. Po 1. Slovensko doplatilo na ten politický prístup. Mnohí špičkoví hokejisti hrali u Rusov v KHL a výsledkom je tento posmech :„Tak vám treba, to máte za tých hráčov z KHL!“
Po2. Aký „svetový šampionát“ ak vopred vylúčili silné a najlepšie mužstvá ako Rusov, Kazachov, atď? Po3. Profesionalizmus v zmysle „platia mi za to, že som hokejista“, vytlačil prirodzenú túžbu súťažiť a reprezentovať svoju vlasť. Peniaze sú peniaze – a vlasť, to je ČO?
Ak vlastne niečo ublížilo nášmu slovenskému hokeju, to je ten politický prístup hokejového sveta a peňažný základ kedysi amatérskych hokejových reprezentantov svojej krajiny. Vlastne a na záver trochu ironicvy: vo futbale to už „funguje“ – tak prečo za mančaft Slovenska nehrajú šikmookí a tmavokoží profesionáli? Určite by sme vyhrali, že?