Ani rockové kapely nie sú imúnne voči starnutiu

Ilustrácia generovaná AI Gemini.

V ostatnom čase čítam, že Slovensko čaká tichá epidémia starnutia. Ako človeka, ktorý svoju profesijnú rolu začal v oblasti sociálnej gerontológie ma, samozrejme, táto informácia zaujala.

Starnutie je náročné obdobie života. Keby sme si nikdy neuvedomili, že starneme, nemohli by sme starnutie pociťovať. Negatívne pocity zo starnutia teda plynú z našich vlastných presvedčení o našom veku a z toho, čo pre nás starnutie znamená. Napríklad, že Je hanba mať vrásky a byť starnúcim človekom, lebo taký človek je nežiaduci a bezcenný. Naše postoje a presvedčenia sú teda oveľa dôležitejšie než samotná skutočnosť pre to, ako ju prežívame.

Veľmi rád by som túto tému trochu nadľahčil cez starnutie mojich obľúbených rockových legiend. Želal by som si, keby v budúcnosti výber hudby mohol hrať dôležitú úlohu vo vývoji nefarmakologických metód zvládania bolesti, úzkosti a utrpenia. 

Rocková hudba je totiž  moje emočné palivo

Každodenná rutina nás udržuje v ilúzii, že prítomnosť je večná, len sa cyklicky opakuje. Je už taký paradox, že človek si skôr na tých druhých – na svojich rovesníkoch všimne, ako letí čas a ako zanecháva kruté a nevyhladiteľné stopy na všetkom, čoho sa dotýka.

Cítim nostalgiu a smútok. Ikony, na ktorých sme vyrastali, starnú a ja chcem veriť tomu, že ich odkaz tu zostáva navždy.

Rozlúčky a straty sa bojíme. Celá spoločnosť je tak nastavená – všade sa oslavuje život, produktivita, v každom televíznom programe ide o to, že všetko bude lepšie, krajšie, zdravšie. Nehovorí sa však, že vrásky sú v poriadku, že starnutie je prirodzenou súčasťou života. 

Hoci si to človek nepripúšťa, rozumu je jasné, že všetci máme svoju „dobu exspirácie“. Týka sa to aj rockových kapiel. Veľmi dobre to kedysi, keď bol ešte oveľa mladší, vyjadril aj Pavol Hammel v piesni Keď odchádza kapela:

Už nám nič iné neostáva,
len aby sme sa zbalili,
zapadla prachom naša sláva,
svoj pohár sme si vypili.

Už naša pieseň nepobeží,
vlasy nám môžu vypadať,
nikomu na nás nezáleží
a nikto nás už nemá rád.

Keď odchádza kapela,
slzy v očiach máš,
keď s klobúkmi do čela
hrajú trauermarš.

Myslím, že to bolo v roku 2023, keď ukončila svoju činnosť moja obľúbená kapela KISS. Bol som na rozlúčkovom koncerte v Prahe. Skupina Kiss sa zrodila v New Yorku, na 23. ulici, a to presne pred polstoročím. „Bude nám cťou a poctou ukončiť svoje turné práve v Madison Square Garden, desať blokov a 50 rokov od miesta, kde sme začali,“ uviedla kapela vo vyhlásení. A ukončila tým svoj dlhý kolobeh životných cyklov.

S lístkom vo vrecku som sa tešil na koncerty legiend ako The Sweet a Judas Priest. Skľučuje ma predstava, že by to zas mohlo byť „naposledy“. Ale znovu mi prichádza na um text Pavla Hammela: „Kým mi Pán nezhasne, tak je to úžasné A čo ma po tom čo bude potom…“

Rozum chápe, ale srdce napĺňajú emócie nostalgie a smútku.

Ale taký je život. A legendy rocku odchádzajú tak, ako celý život žili – vo výbuchu tvorivej energie, ako hviezdy – supernovy. Možno je to aj vhodný príklad pre nás a naše profesionálne kariéry. Aby sme vedeli, kedy a ako odísť, aby si naše „publikum“ pri našom odchode radšej potajomky utieralo slzy, než by mali s uľahčením potláčať šťastné úsmevy.

Bolo by veľkou chybou žiť v presvedčení, že táto starnúca generácia už spoločnosti odovzdala zo seba všetko, a je už len prijímateľom a nemá čo spoločnosti poskytnúť. Nie je náhodné, že slovo „múdrosť“ nám skôr asociuje so starobou než s ambicióznou mladosťou.

Mladosť žije v krátkodobých intenzívnych cykloch a ešte nemôže mať životnú skúsenosť z dlhodobých dôsledkov. Nie je schopná ich vidieť.

Som presvedčený, že jedným z faktorov, ktorý zhoršuje dnešnú globálnu krízu na Západe, je podceňovanie životných skúseností starnúcej generácie, ktorá prerastá až do neschopnosti tieto skúsenosti akokoľvek zužitkovať. Deje sa to aj v rockovej muzike. 

Ale, milí seniori, nestrácajme nádej. Optimisticky dúfam, že generácia našich vnúčat bude tradične rebelovať voči svojim rodičom a naše skúsenosti možno ešte ocení. Nevzdávajme to!

Čo bude ďalej, neviem. Možno novo rodiacim sa rockovým kapelám bude v krátkej budúcnosti konkurovať AI, ktorá vyhodnotí tie najkomerčnejšie tóny a namixuje potenciálne najúspešnejšie skladby, ale živého gitaristu, speváka, bubeníka nikdy bez emócií nenahradí.

Ak tento môj krátky komentár pomohol otvoriť oči, srdcia a načúvať, tak to malo zmysel.

PhDr. Dušan Piršel, je riaditeľ Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím