Akoby pred múrom nárekov…

Pripomenutie 34. výročia prijatia Ústavy Slovenskej republiky

Prvého septembra sa žiaci vrátili do škôl. Väčšina vraj bez potešenia…(lebo všetko povinné je obťažujúce). Jediným prejavom kurikurálnej reformy v Bratislave (ministrom Druckerom toľko omieľanej) sú však zatiaľ iba nadávky a nenávisť tínedžerov. Už aj tí dvanásťroční o sviatku základného zákona štátu vedia len jedno: „Fico zrušil Deň ústavy, a preto musíme isť do školy už prvého!“ Skutočne jedinečné, také progresívne, že?! Líder Progresívneho Slovenska Michal Šimečka oportunisticky zaželal vláde v deň štátneho sviatku, „aby rešpektovala ústavu“. Neprekvapuje. Lebo on – na rozdiel od Ústavného súdu SR nechápe, že ústava: „Je symbolom suverenity, demokracie a právneho štátu. Vychádza z ideálov slobody, rovnosti a spravodlivosti, ktoré chránia práva a dôstojnosť každého z nás.“

Každý po svojom

Deti a mládež v školách, rodičia v práci a politici? Niektorí oslavovali, ďalší predstavovali víziu Slovenska do roku 2040, ostatní len intrigovali a robili kampaň. O dôstojnosť skupinky žijúcich poslancov Federálneho zhromaždenia ČSFR a Slovenskej národnej rady z rokov 1992 a 1993 však nedbal nik… Zástupcovia ľudu (z obdobia tvorby a schválenia ústavy, pamätníkov prijatia zákona o zániku federácie či z okamihu zrodu našej samostatnej republiky), zišli sa na pravé poludnie pred budovou Národnej rady Slovenskej republiky v našom hlavnom meste. Národniari Jozef Prokeš, Anton Hrnko, Ľudovít Černák, Štefan Pavlov, Eva Copáková (Bartošová), Stanislav Pánis, Ján Mihálik, Peter Krivda. Kedysi najsilnejší poslanecký klub HZDS reprezentoval Arpád Matejka, sociálnych demokratov z klubu SDĽ známi novinári a dnes spisovatelia: Gabriela Rothmayerová so Štefanom Nižňanským. Tí si hneď spomenuli na pamätné slová ich kolegu, veľkej osobnosti slovenskej kultúry Vladimíra (Baťka) Mináča: „Pre nás je právo nad všetkými právami, to je naša zvrchovanosť, pre nás je ústava nad všetky ústavy, to je Ústava slobodnej Slovenskej republiky.“ Demokratický rozmer stretnutia politikov dávnej doby potvrdil svojou účasťou Ján Čarnogurský. KDH, vtedy v SNR pri hlasovaní o ústave odmietla podporiť tento základný dokument na ceste k štátnej samostatnosti. Prítomný bol aj Viliam Oberhauser, ktorého Kresťansko-sociálna únia nebola v parlamente. Prišlo tiež zopár priateľov a podporovateľov národných princípov: katolícky duchovný Ján Košiar, Pavol Slota, bývalí veľvyslanci Marián Servátka s Augustínom Čisárom i operný spevák Ivan Ožvát.   

Rovnosť pred zákonom

Prejavila sa hneď v úvode, keď sme zažili absurdnú situáciu. Ešte sme si nestihli urobiť ani pamätnú fotografiu na schodoch pred „chrámom zákonodarstva“, keď nás ochranka vyzvala, aby sme sa na 50 metrov vzdialili od stožiara… No čo už? Hoci všetci, čo sme tam stáli, patríme k tým, čo sa „zaslúžili o štát“…, napriek tomu, že stretnutie bolo do NR SR nahlásené, bez mihnutia brvou sme sa presunuli. Proti po zuby ozbrojenej policajtke a ostrým chlapíkom z ochranky by sme – my seniori – aj tak šance nemali. Ocitli sme sa tak na chodníku pred vstupnou bránou do areálu hradu, s pohľadom na kamenný múr, pri ktorom sa rozkročili nôžky statívov dvoch malých kamier zo slobodných médií. Mainstream nemal záujem, veď bol – vrátane verejnoprávnej televízie – naplno zaujatý historickým súdnym procesom s mužom, obvineným z vraždy legendárneho černošského rappera Tupaca Shakura. (Opýtali sme sa 100 Slovákov, no ani jeden zo 150-tich z nich ho nepozná…J) Napriek tomu všetky „slovenské“ televízie venovali tejto téme 3 až 4 minúty. No o tom, že 1.septembra 1939 fašistické Nemecko napadlo Poľsko, čím rozpútalo 2.svetovú vojnu – ani muk!!!

Zato televízna hviezda komerčnej Markízy Martina Töröková sa okolo nás bez povšimnutia prehnala sťa kométa po jesennej oblohe. V očiach vražedné odhodlanie získať senzáciu za každú cenu… Netušila, koľko unikátnych spomienok či názorov mohla ľahko získať za pol hodiny, ak by bola skutočnou novinárkou. No nedostala príkaz, pokyn ani súhlas…tak slobodne (s kameramanom v pätách) utekala do parlamentu, kam ju poslali zbierať ďalšie zrnká do mozaiky mediálnej nenávisti.

Nedôstojnosť v dôstojnosti…

Hŕstka pradávnych zákonodarcov v polkruhu, pozerajúc na skaly a kamene v múre, spomínala, pripomínala, ťažkala si na pomery… Jeden vyvracal kaviarenskú lož a nezmyselný mýtus, že spoločný štát Čechov a Slovákov rozdelili Mečiar s Klausom. Kolegyňa pridala dôkaz, že o rozdelení federácie bola česká strana rozhodnutá skôr, než sa dokončili rozhovory o konfederácii… Iný zase pripomenul zastrašovanie federálnych poslancov pred hlasovaním o poslednom zákone spoločného zákonodarného orgánu v Prahe. Nasledujúci cítil stále potrebu vysvetľovať dôvody, prečo ústavu v aklamačnom hlasovaní odmietol. Jeden z nás sa básnickou otázkou zaujímal o to, či mohol obstáť štát, ktorého názov sa hádam aj 10-krát zmenil? Neinformovaný pozorovateľ by tak letmým pohľadom objavil ,slovenský múr nárekov‘. Boli sme v bezpečí, rovnako ako Židia v Jeruzaleme. My navyše obklopení desiatkou policajtov a ochrankárov, strážiacich limuzíny presúvajúce sa z Bratislavského hradu. Bol to bratislavský Babylon – veď popri nás – na zvažujúcom sa chodníku od hradu stáli s tabuľkami a obrázkami tri Jehovistky, pretláčali sa cez nás i japonskí turisti, opodiaľ sa hlasno hádali traja ukrajinskí taxikári. A vrcholom všetkého bola štvornásobná hlučná jazda akéhosi hradného záhradníka či údržbára (?) na malotraktore s prívesom. Ktosi vtipne poznamenal: „To je Matovičov alebo Guspánov agent!“ Do toho všetkého odznievali príhovory k 34.výročiu prijatia ústavy.

Otázky bez odpovedí

Mne najviac vírili v hlave otázky: kedy sme my – Slováci – stratili schopnosť debatovať i so susedmi s odlišnými názormi? Kedy a prečo sme prestali pestovať, pásť, stavať a starať sa o svoje rodiny? Kedy, prečo a pre koho sa homosexuáli stali v médiách väčšinou? No aj o tom, prečo sme si v tom vlnobití neoliberálnej a progresívnej propagandy mainstreamových médií nechali koncom roka 2010 ukradnúť našu Slovenskú televíziu? Veď tá mala ostať baštou a garanciou slovenskej kultúry, historickej pamäti, umeleckej kvality, tradičných národných hodnôt a zástancom našich národno-štátnych záujmov.

Oživením bol moment, keď okolo prechádzal podpredseda parlamentu Tibor Gašpar s poslancom Jánom Richterom (obaja Smer-SSD). Zbadali nás a prišli sa opýtať, čože to tam pri múre – takmer konšpiračne – porábame…? „Klúny“ vyslovil poľutovanie, že o zvolanom stretnutí poslancov sa vedenie NR SR vopred nedozvedelo a sľúbil, že nabudúce také stretnutie dostane dôstojný priestor. Reagoval tiež na absenciu odborníkov seniorského veku, ktorí sa kedysi pred rokmi aktívne zúčastňovali na tvorbe vízii a strategických národohospodárskych koncepcií, no tentoraz sú z aktuálneho procesu vylúčení. (Veď načo aj…, keďže nás – politických veteránov (70+ ) – sa už vízia 2040 zjavne netýka…).

Včera, dnes a zajtra

Nech je tak, či onak – s chuťou sme si po modlitbe Jána Košiara zaspievali s operným spevákom Ivanom Ožvátom našu štátnu hymnu. Postrehol som, že práve vtedy z areálu hradu vychádzal terajší poslanec parlamentu KDH Marián Čaučík. No pri tónoch hymny nepostál, nezaspieval si ju spolu s nami, nepristavil sa pri dávnych pilieroch jeho dnešnej strany… Také je dnešné Slovensko! Preto jeho ústava či už pri hradnom múre, pod stožiarom so štátnou vlajkou pri parlamente alebo i na detských ihriskách len vzlyká a ticho plače. Odchádzajúc na Záhorie (do môjho tvorivého azylu pod borovicami) som si pri súčasnej studenej občianskej vojne medzi parlamentnými stranami (ktoré zahodili princípy demokracie a parlamentarizmu za hlavu), spomenul na francúzsky film z roku 1962 „Knoflíkova válka/Gombíková vojna“ s legendárnou vetou sklamaného krpčeka: „Keby som to bol vedel, tak by som sem nechodil…“ 

Možno by si dnešní vládcovia nad našimi životmi a celkom isto aj poslanci parlamentu mali prelistovať knihu slovenských porekadiel, medzi ktorými by našli i toto: „Aká gramatika, taká politika.“ Alebo sa pri víziách, dlhodobých stratégiách a vládnych programoch inšpirovať príkladmi veľkých štátnikov. Taký Abraham Lincoln, 16. prezident Spojených štátov amerických, napríklad odpovedal: „Moja politika? Nikdy som nijakú nemal. Dbal som vždy na to, aby som podľa možnosti vyriešil čo najlepšie každodenné problémy.“

Foto: Igor Jurečka, TV Raptor

SÚVISIACE:
Gabriela Rothmayerová: Včera bolo 34. výročie prijatia Ústavy Slovenskej republiky