Rok po tom, čo nás v Bratislave navštívil Michail Sergejevič Gorbačov so ženou Raisou, navštívila som ja jeho. No, nie tak doslova, do Moskvy na Moskovskú štátnu univerzitu nás vyslali zväzy novinárov zo spriatelených štátov; s kolegyňami a kolegami z Čiech, východného Nemecka, Bulharska, Maďarska, Poľska, ba aj z Afganistanu sme spolu s inými cudzincami bývali v hoteli Ukrajina na brehu rieky Moskva.
Do školy sme sa vozili trolejbusom popri Bielom dome cez široký Gorkého bulvár, k šéfovi Kremľa sme to mali kúsok. Lenže ten pobýval vtedy zväčša v zahraničí, všade na neho mávali a prevolávali: Gorbi!
Na Červenom námestí pristál vo frajerskej kombinéze na ľahkom lietadielku Mathias Rust, novinári na tlačovke žasli, že sa to mohlo stať. V kinách hrali dokument Či je ľahké byť mladým o „Afgancoch“, zranených a zabitých chlapcoch v nezmyselnej vojne, spieval Viktor Coj, búrlivák s kórejskými koreňmi. Na seminári sme si boli pozrieť Pokánie. Film o Berijovi, o vine a treste, kde hrali všetci zadarmo a nevedeli, ako to dopadne, no Ševardnadze sa vraj vyjadril, že film nemôže povaliť takú veľkú ríšu a film do kín pustil. Na Taganke hrali podľa Alexijevičovej Vojna nemá ženskú tvár a vo foyeri boli všade Vysockého fotky z predstavenia Hamlet. Na Krymskom vale výstava moskovskej avantgardy, človek sa umením mohol sýtiť donekonečna. No a v obchodoch nebolo na pultoch už skoro nič. My z východného bloku, ktorí sme sa prišli nadýchať slobody, lebo doma perestrojku aj glasnosť držali súdruhovia pod krkom, sme zostali zaskočení.
„Začalo sa to perestrojkou a skončí sa to perestrelkou,“ šomrali naši noví známi. Už sa strieľalo v Sumgaite. Na Vtáčom rínku, kde predávali na mäso živé kurence, kohúty, husi, kačky, ale aj šteniatka na stráženie a ťahavých jankov do sklenej vázičky, som si chcela kúpiť jednoduchú banku, no mali len jednu, na ukážku. „Baňky net,“ povedal mi deduško nad svojím rozloženým imaním, „lebo my máme Gorbačova.“ Do hotela Ukrajina sa nemohol dostať hocikto, bolo treba preukazovať sa, že tam človek býva, zato po večeroch klopali na dvere cudzincov devočky s vyhrnutými sukňami…
V gruzínskych a arménskych viniciach vytrhali vinohrady, lebo vládol suchý zákon. V moskovskom GUM-e o druhej popoludní, keď bol veliteľský čas na vydávanie alkoholu, sa rozdrnčali zvonce pokladníc a dav sa hrnul k zakázanej živej vode. Chlapi pili hneď pod vchodom, ukazovali si na hrdlo a zdvihli k tomu tri prsty – hľadali niekoho do trojice, aby si spolu vypili svoju fľašku vodky. Inteligencia ticho trpela, glasnosť sa nedala merať vodkou a maslom!
Po mesiaci v Moskve som bola trošku vyliečená z lásky k mužovi s fľakom, ako mu tam hovorili. Už v novonarodenom Rusku dostal v prezidentských voľbách dve percentá hlasov. Teraz, keď ho pochovávali, chcela som si pozrieť rozlúčku s ním. Princeznú Dianu oplakávali pri televízoroch milióny ľudí, no celý priamy prenos z pohrebu človeka, ktorý absolútne zmenil svet, som nenašla nikde. Glasnosť umrela.
(Glosa vyšla na Pravda.sk 6. 9. 2022)
