Moju prvú službu na výrobnom sekretariáte v redakcii Smena poznamenali ostravskí baníci. Bol večer, v redakcii už len šporťáci a zahraničiari, no a vysvietený výrobný sekretariát. Tam sa sústreďovalo celé vydanie novín. Večer mal službu len vedúci vydania, jazyková redaktorka a grafik, ktorý materiály zakresľoval do „zrkadla“, gumoval, prekresľoval, podľa toho, čo ešte nové prichádzalo z agentúry. My, z jednotlivých oddelení, sme na tom výrobnom sekretariáte mali len také atestačné služby. Odtrhla som si správu z ďalekopisu a tam oznam: ostravskí baníci vyhlásili štrajk. Embargo na správu znelo do 22:00, posledná lehota, kedy sa ešte dali do tlačiarne poslať obťahy, bola 21:00, potom sa už musela spustiť rotačka, aby prvé výtlačky novín stihli odísť nočným rýchlikom do Košíc. Čo robiť? Ak tlačová agentúra správu „pustí“, vyjdeme bez najdôležitejšej správy, ak však poruším embargo, spustím ja reťazovú reakciu, na konci ktorej vyletím z redakcie. Ale to by bolo najmenej – horšie by bolo, že sa národ dozvie o štrajku baníkov a to bola ozajstná pohroma. V socializme sa neštrajkovalo, veď vieme, pracujúci boli všetci šťastní a spokojní. Akurát tak inteligencia frflala po kútoch. Ale baníci?
V pracovni zástupcu šéfredaktora sa, našťastie, svietilo, išla som sa poradiť. Bol to veľmi distingvovaný milý inteligentný človek, hovorili sme mu Doktor No. Nie preto, že by na všetko hovoril nie, ale preto, že veci riešil rozpačitým: no… A tak si poraď!
Zachránili ma baníci, ešte pred redakčnou uzávierkou ďalekopis vyťukal správu, že sa s vedením podniku (a štátostrany) dohodli, vyhlásený štrajk bol zrušený. Zostala síce pachuť, na Ostravsku vládol vtedy tajomník strany s takou zlou povesťou, že keď zomrel a ľudia sa pýtali, na čo vlastne, odpoveď znela: na všeobecné přání lidu. Ak by vtedy baníci nefárali, ich protest by mal váhu, dotkol by sa celej spoločnosti.
To je iná káva, ako sýti, ale nespokojní demonštranti „v tejto krajine“.
Ilustrácia: Ľubomír Kotrha
Ulica má svoj význam, ale silu a dôležitosť jej dávajú občania. Ak niečo riskujú. Ak vyjdú von, lebo inde nemajú možnosť povedať svoj názor. Ale u nás, dnes? Všetky významné tlampače od rána do večera vysielajú na nerozoznanie to isté, v parlamente sa rozšírila Matoviča pandémia nenávisti a hlúposti, melie sa tam bez prestania, knihy vychádzajú, filmy sa premietajú, divadlá hrajú, výstavy vystavujú. Ulica je len taký akože ľudový prídavok k hlavnej piesni. Nikomu nič nehrozí (chvalabohu!). To keby tí moji baníci boli zaštrajkovali – to by bol iný harmatanec!
Testom občianskej vôle boli demokratické voľby. Novým a už čoskoro prejaveným testom budú voľby prezidenta. Raz dávno, za starého režimu, stáli pred Vladimírom Mináčom tajomníci komunistickej strany. Báli sa jeho ostrého jazyka a on sa im prihovoril tak mináčovsky: pozrite sa na nich! Jeden krajší ako druhý! Asi taký rozdiel videl medzi nimi, aký bude vo výsledku aj pri našej ohlásenej prezidentskej voľbe: Vyhrá jeden z dvoch rovnako pekných. No dovtedy sa tu navzájom pourážajú a rozoštvú ešte aj tí, ktorí nevedia, kde sa píše aké mäkké i.
Jedna odpoveď
Je to presne tak.