V januári opera SND okrem niekoľkých operných predstavení ponúkla aj dve podujatia, ktorými chcela osláviť svojich „verných“. Najprv to bol koncert k sedemdesiatinám basistu Petra Mikuláša, potom tryzna za zosnulou korepetítorkou súboru Miladou Synkovou. V oboch prípadoch šlo o výnimočné umelecké osobnosti, ktoré sa zaiste zapíšu do dejín bratislavskej opery a zostanú tam ako stálice na dlhé časy.
Zdroj: snd.sk
Peter Mikuláš nastúpil do sólistického súboru SND v roku 1978, teda o 15 rokov neskôr ako spomínaná korepetítorka. Znamená to však, že už dnes, keď sa jeho spevácka kariéra ešte neskončila, patrí k najdlhšie pôsobiacim sólistom v súbore po boku minulých osobností, akými boli tenorista Janko Blaho alebo sopranistky Margita Česányiová a Mária Kišonová-Hubová. Odolal lákadlám veľkých operných scén sveta, kde sa niekoľko ráz úspešne uchádzal o priazeň medzinárodného publika a odborníkov, ale svoje pôsobenie v SND nikdy neprerušil a v posledných troch desaťročiach bezkonkurenčne kraľoval nielen basovému hlasovému odboru, ale spravidla bol najviac ceneným sólistom jednotlivých inscenácií. Mikuláš totiž nie je typom speváka, ktorému stačí kvalitná technika spevu vybudovaná na základoch talianskeho belcanta, ale je umelcom, ktorý hlboko preniká do charakteru jednotlivých postáv a vďaka vokálnemu výrazu, ale aj hereckým danostiam dokáže vyjadriť duševný svet interpretovaných hrdinov. Práve preto bol aj rovnako kvalitným koncertným a piesňovým spevákom, keďže v tomto repertoári okrem vokálnej disciplíny stojí v popredí schopnosť kreovania najjemnejších detailov partu a poryvov ľudskej duše.
Z obrovského množstva jeho úloh ťažko objektívne vyčleniť tie najvýznamnejšie. Podľa môjho subjektívneho názoru by som vyzdvihol jeho tri operné kreácie a jeden supervýkon. Vo Verdiho opere Simon Boccanegra Fiesca zaspieval neobyčajne ušľachtilo, pričom dokázal hlasom zahrať najprv túto postavu zožieranú nenávisťou a potom aj jej hlboký súcit so svojím protivníkom. Vo Verdiho Falstaffovi sa presne tak ako skladateľ pohrával so situáciami a psychickými stavmi záletníka od rýdzej komickosti po istú zatrpknutosť nad tým, že nie všetko sa dá dosiahnuť, lebo „celý svet je bláznovstvo“, ako to konštatoval aj osemdesiatročný taliansky skladateľ. Napokon umelcovi je bytostne blízka aj postava veľkomoravského vladára zo Suchoňovho Svätopluka zmietajúca sa medzi mocou a slabosťou a márne hľadajúca v živote vyrovnanosť a pokoj duše. Za Mikulášov supervýkon považujem jeho Mefista v Bednárikovej inscenácii Gounodovho Fausta (hoci bol aj výborným Mefistofelom v Boitovej opere), keďže spomedzi kvalitných sólistov inscenácie z roku 1989 bol to on, čo tlmočil najväčšie kvantum nápadov režisérovej koncepcie uchovávajúc si podobu intelektuálneho a ironického manipulátora faustovského príbehu.
Milada Synková v minulom roku oslavovala svoje deväťdesiatiny ešte v plnej sile. Klavír vyštudovala na brnianskom konzervatóriu a FFUK v Bratislave absolvovala hudobnú výchovu v kombinácii s ruštinou. Zriekla sa kariéry koncertnej klaviristky, ale klavír nikdy neopustila, keďže od roku 1963 do svojej smrti bola korepetítorkou opery SND. Zostávala skrytá zrakom divákov, ktorí milovali krásny spev, ale práve aj vďaka nej mohli sledovať výkony sólistov od jednej generácie k druhej. Aj ona ponímala sólistickú kreáciu komplexne, nielen ako súbor čisto odspievaných nôt, ale pomáhala spevákom, aby sa čo najbližšie dostali k predstave, ktorú mali o operných postavách skladatelia a dirigenti. Okrem toho dlhé roky spievala v Speváckom zbore Slovenskej filharmónie a takmer päť celých desaťročí v Speváckom zbore mesta Bratislavy, ktorého bola aj korepetítorkou. Podobne ako Mikuláš aj ona odovzdávala svoje vedomosti a zručnosti študentom na VŠMU a ako človek sa vyznačovala kolegialitou, priateľstvom a optimizmom, ako na rozlúčke s ňou demonštrovali aj vystúpenia jej dvoch kolegov a záznamy z obrazových dokumentov. Rozlúčka s ňou v priestoroch opery SND (zomrela 19. januára) bola nielen dôstojná, ale aj dojemná.
