Polstoročie slovensko-holandskej sklárskej spolupráce
Slovenské sklárske umenie začalo prenikať do zahraničia už v 70. rokoch minulého storočia. V tomto období jeho prví priekopníci – ambicióznejší absolventi miestnych sklárskych škôl – začínajú postupne hľadať publikum pre svoju abstraktnú tvorbu. V bývalom Československu bol vtedy preferovaný skôr naturalizmus a figuratívna tvorba.
Socialistický trh s umeleckými predmetmi a sklársky priemysel na Slovensku nebol dostatočne veľký a rozvinutý, aby mohol absorbovať toľko nových mien. Bolo teda logické, že výtvarníci hľadali cestičky, ako uplatniť svoju tvorbu v zahraničí, kde už síce poznali aj slovenské sklárske umenie, avšak najčastejšie pod zavádzajúcim menom „Bohemia glass“. Tieto zlaté nálepky sa lepili na sklárske výrobky v Poltári, Zlatne či Lednických Rovniach, hoci boli vyrobené na Slovensku. Paradoxne tak šírili slávu „českého“ skla.
Rovnako aj samotní výtvarníci či dizajnéri skla sa začali uplatňovať na trhu pod všeobjímajúcim prívlastkom „československí“, čo najviac vyhovovalo našim západným bratom. Len veľmi malý počet zo zainteresovaných zahraničných odborníkov či historikov umenia vedel, že existuje nejaké Slovensko. Tento trend sa začína meniť v 80. rokoch. Po Václavovi Cíglerovi, ktorý založil sklársky ateliér na VŠVU, sa ujal vedenia Askold Žáčko. Predznamenalo to postupnú emancipáciu a oslobodenie slovenských tvorcov od spôsobu tvorby z „chladného“ brúseného, geometrického krištáľového skla, ktoré už splnilo svoju historickú úlohu. Vývoj sa tak ubral smerom k voľnej tavenej sklenej plastike a vďaka technickej revolúcii sa ťažisko práce výtvarníkov mohlo postupne presunúť zo sklární do ateliérov, ktoré umožňovali väčšiu kreatívnu slobodu a širší výrazový diapazón.
Toto postupné oslobodenie viedlo od strohých geometrických kompozícií k diverzifikácii tvorby. Otvorilo cestu k lepšej absorbcii aktuálnych vývojových trendov a k nečakaným výsledkom v podobe evidentného oslobodzovania od vžitých stereotypov. Následkom emancipácie sklárskej tvorby či ateliérovej sklárskej produkcie bolo aj postupné etablovanie pojmu „slovenská sklárska scéna“ v západnej Európe či vo svete. Konečne definitívne vystúpila z tieňa českého skla.
Ako jeden z hlavných cieľov tohto vývoja a snaženia sa okrem Francúzska a Nemecka postupne vykryštalizovalo Holandsko. Tradične protestantská krajina bola už od stredoveku útočiskom pre najrôznejších exulantov zo strednej Európy, počínajúc tým najznámejším, J. A. Komenským. Na druhej strane, striedmy protestantský vkus ako keby nahrával výsledkom Cíglerovej školy, teda studenému, geometrickému, brúsenému a lepenému sklu. Umne sa začína využívať vysoká kvalita tradičného remeselného spracovania, brúsenia a leštenia. Pridanou hodnotou sú taktiež aj divácky obľúbené optické efekty.
Výsledné objekty boli najčastejšie vyhotovené z bezfarebného krištáľového skla a hry s ilúziou štvrtého rozmeru – občas sa tieto diela ozvláštňovali aj spojmi lepenými farebnými UV lepidlami. Napokon si našli cestu k mnohým nadšeným zákazníkom, keďže takáto tvorba bola niečím absolútne novým a neopozeraným.
Prvými reprezentantmi tohto štýlu boli súrodenci Tomečkovci, Ľubo Arzt či manželia Palovci, ktorí sa vydržali prezentovať na holandskom umeleckom trhu viac ako desaťročie. Za socializmu organizovala legálny vývoz umeleckého skla špecializovaná štátna organizácia Slovart, kde sa problematike venovali viacerí zamestnanci. Mne utkvel v pamäti najmä Igor Kříž. Aj po zmene režimu sa snažil pokračovať v manažérskej činnosti a podchytiť najmä nových adeptov-výtvarníkov, ktorí pochopiteľne hľadali uplatnenie v zahraničí. Slovart však mal za socializmu monopol a aj veľmi tvrdé finančné požiadavky. Práve na tomto bode stroskotali snahy viacerých potenciálnych agentov aj z radov bývalých úradníkov SFVU na poli zastupovania slovenských výtvarníkov v západnej Európe po zmene režimu. O tom by vedel rozprávať napríklad stále populárny a úspešný grafik A. Brunovský. Mal v 80. rokoch viaceré výstavy v komerčných galériách v Chicagu, USA. Už samotné galérie si pýtali často až 50 percent výnosu predaja z výstav. Pre samotného tvorcu by po provízii pre sprostredkovateľa a zdanení v domovine nezostalo takmer nič. Preto sa nakoniec presadili priame, živelné formy kontaktov s galériami a zberateľmi. Racionálne obchádzali nepotrebné medzičlánky.
Via lucis – alebo pýcha predchádza pád
So zmenou politického zriadenia v Československu roku 1989 sa situácia radikálne zmenila. Prvé lastovičky nahradil celý kŕdeľ nových mien výtvarníkov, ktorí sa snažili uplatniť na novootvorenom európskom či holandskom umeleckom trhu. Najprv to bolo prostredníctvom Združenia slovenských sklárov. Malo byť pomocnou barličkou i katalyzátorom. V praxi to však nefungovalo, lebo sa ukázalo ako príliš širokospektrálne. Trpelo rôznorodosťou záujmov jednotlivých podskupín sklárskych výtvarníkov i prirodzeného antagonizmu individualít. Netrvalo dlho a nastalo štiepenie.
Časť umelcov, ktorí sa sami považovali za najlepších, akúsi samozvanú elitu, sa oddelilo a vytvorilo si štvorčlennú skupinku pod názvom SKLO. Mysleli si, že takto spoločne majú lepšie šance uplatniť sa aj na holandskom umeleckom trhu. Chceli rozšíriť svoje pôsobenie, pretože dovtedy spolupracovali prevažne len s galériou Van Doel, sídliacou v Den Haagu. Tá sa tradične zameriavala na promóciu československého brúseného skla. Ako na zavolanie sa zjavila nová galéria v Schalkwijku, ktorú založila rodáčka pôvodom zo sovietskeho Pobaltia. Mala ohromnú snahu uchytiť sa v novej situácii a prevziať iniciatívu v obchode so sklárskym umením z bývalých východoeurópskych krajín. Tu niekde sa stretli záujmy výtvarníkov zo skupiny SKLO a novej galérie, honosne nazvanej „Glass art centre Schalkwijk“.
No tak, ako to často býva, rozdiel medzi idealistickými ambíciami či predstavami a realitou je veľký. Názorové rozdiely medzi jednotlivými aktérmi za skupiny SKLO sa začali stupňovať pomerne skoro a nenaplnili sa ani komerčné očakávania galérie v Schalkwijku. Pre nezlučiteľnú rozdielnosť ambícií jednotlivých aktérov skupiny SKLO skupina v krátkom čase zaniká; rovnako ako aj galéria v Schalkwijku. Ďalšia prezentácia týchto tvorcov v zahraničí pokračovala prevažne na individuálnej báze. Vrátila sa späť na osvedčenú spoluprácu s galériou Van Doel, neskôr, po predčasnej smrti zakladateľa, aj s galériou Etienne a Van Loon.
Celkom iný osud mali ostatní výtvarníci so Združenia slovenských sklárov, reprezentujúci iný, modernejší prístup k sklárskej tvorbe, hoci zväčša individuálna spolupráca s holandskými galériami mala tiež veľmi rozdielnu životnosť. Bolo to spôsobené samotnou dĺžkou existencie jednotlivých galérií a ich významom v spoločnosti. Rovnako aj individuálnou komerčnou úspešnosťou u milovníkov umenia. Hľadali sa nové cesty uplatnenia. Všetky napokon viac či menej úspešne končili v rôznych novovzniknutých holandských galériách.
Obdobie 90. rokov bolo obdobím renesancie sklárskeho umenia. Preto galérie vznikali ako na bežiacom páse. Slovenskí sklárski výtvarníci postupne vystavovali (okrem už spomínaných galériách Van Doel v Haagu a Glas art centre v Schalkwijku) v zhruba tridsiatke galérií (ich zoznam je uvedený na konci článku)1. Okrem galérií to boli múzeá Van der Togt v Amstelveen, De Casteelse Port vo Wageningene a Zandvoorts Museum, zámok v Canenburchu, výstavy v kostoloch v Tubbergene a Breukelen, veľtrhy umenia v Amsterdame a Den Haagu ďalej sympózium a výstavy vo Fort Vuren-Symposion Gorichem či Biennale Vught.
V Holandsku sa počas posledných desaťročí prezentovali nasledovní slovenskí výtvarníci: Ľubomír Arzt (1946), Miloš Balgavý (1955), Karol Drexler (1952), Ľubomír Ferko (1956), Eva Fišerová (1947), Milan Gašpar (1952), Pavol Hlôška (1953), Ján Mýtny (1955), Juraj Opršal (1953), Štepán a Zora Palovci (1944 a 1947), Juraj Steinhübel (1958), Jozef Tomečko (1945), Ján Zoričák (1944) a mnohí iní.
Počas posledných troch desaťročí sa situácia v Holandsku výrazne zmenila. Renesancia sklárskeho výtvarného umenia sa skončila vypuknutím ekonomickej krízy v roku 2008/2009 v USA. Jej účinky sa s istým oneskorením začali prejavovať postupným odklonom záujmu kultúrnej verejnosti od aktuálnej sklárskej tvorby v Európe ako celku i v Holandsku. Rovnako aj verejné inštitúcie, múzeá a kolekcie prestali dopĺňať svoje zbierkové fondy z titulu podfinancovania. K úpadku sklárskej scény prispeli aj samotní výtvarníci-sklári. Zaplavili trh nekonečnou masou rozmnoženín, ktoré sa snažili umiestňovať na trhu ako originály. To viedlo k postupnému úpadku a marginalizácii sklárskej scény. Následne sa úplne vytratili z trhu mnohé súkromné galérie a o možnosť vystavovať svoje diela prišli viacerí umelci. Úlohu bývalých „kamenných“ galérií v súčasnosti preberá internetový predaj a aukcie.
Connexio Batavica alebo prezentácia holandských výtvarníkov na Slovensku
Holandskí výtvarníci sa u nás začali sporadicky zjavovať ešte v ére existencie Československa. No až po politických zmenách v roku 1989 to začalo mať masovejší charakter. V novej epoche sa po prvýkrát sa zúčastnili na sklárskom sympóziu v roku 1992 v českých Tepliciach. Boli to Mari Mészárosová a Winnie Teschmachrová. Zrejme sa im u nás páčilo, lebo Mari Mészárosová sa vrátila ešte niekoľkokrát. Najprv sa zúčastnila na medzinárodnom sklárskom sympóziu v Zlatne v roku 1993 a v roku 1997 na Sympóziu technického skla v Bratislave. To bol slovensko-holandský projekt, podporený veľvyslanectvom Holandského kráľovstva na Slovensku. Zúčastnili sa na ňom aj Dorothé van Drielová z Groningenu a profesor z Akadémie Rietveld v Amsterdame Richard Meitner. Okrem spomínaných výtvarníkov počas 90. rokov spolupracovali na medzinárodnom sympóziu v Zlatne 1995 Frank van den Ham, v Lednických Rovniach v roku 1996 Winnie Teschmachrová a v roku 1998 Simsa Cho a Lisa Gherardiová. Následne vystavovali svoje sympoziálne diela v Mestskom múzeu v Starej radnici, Mestskej galérii a galérii Médium v Bratislave a prípadne v niektorých regionálnych galériách či samotných sklárňach, kde boli tieto výstavy reinštalované.
Významný obrat k lepšiemu prichádza s nástupom nového tisícročia. V roku 2004 sa rozhodlo vedenie Združenia slovenských sklárskych výtvarníkov, ako výraz vďaky za skvelú spoluprácu s holandskými galériami a kolegami, iniciovať reprezentačnú širokospektrálnu výstavu aktuálnej holandskej scény. Svoj podiel na príprave znovu prevzalo aj holandské veľvyslanectvo na Slovensku, kde mala zámer na starosti Dorota Vlachová a v Mestskom múzeu (Starej radnici) zase Beáta Husová. Tu sa výstava napokon aj konala. Združenie sklárov poverilo kurátorku SNG Agnes Schrammovú zostavením samotnej expozície. Exponáty na výstavu zozbierali a priviezli predstavitelia partnerského holandského sklárskeho združenia Glassmovement.nl., čo sa aj stalo finálnym názvom celej akcie. K výstave bol vydaný veľký plagát a skladačka so základnými informáciami, ako aj životopismi a portrétmi jednotlivých účastníkov. V úvodníku historička umenia zo SNG A. Schrammová píše: „Estetika súčasného umeleckého diania na holandskej výtvarnej scéne predstavuje sklenú plastiku a objekt v nových kontextoch a poňatiach. Syntéza svetla a farby, prienik plôch a rôznych detailov, krehkosť a sila, ilúzia a skutočnosť prinášajú pre diváka vzrušujúci pohľad a nezabudnuteľný zážitok.“ Články o pripravovanej výstave boli publikované v časopise Umenie a remeslá, denníku Pravda a v angličtine v týždenníku The Slovak Spectator.
Holandských účastníkov bolo napokon dvadsaťjeden. Znamená to najrozsiahlejšiu prezentáciu súčasného holandského umenia v tridsaťročných dejinách samostatného Slovenska: Lisa Gherardiová (1961), Mieke Grootová (1949), Susan Hammondová (1960), Frank van den Ham (1952), Carl van Hees (1964), Deborah Hopkinsová (1969), Simsa Cho (1962), Effie Chalkidisová (1965), Sabine Linzenová (1967), Richard Meitner (1960), Mari Mészarosová (1949), Barbara Nanningová (1957), Rachel Daeng Ngalleová (1953), Willem van Oijen (1956), Cees van Olst (1947 – 2014), Mieke Pointierová (1945), Elizabeth Swinburneová (1957), Carien Trompová (1945), Antoon van Wijk (1952) a Gareth Noel Williams (1970).
Na vernisáži bol prítomný veľvyslanec Holandského kráľovstva v SR, reprezentanti partnerského združenia Glassmovement.nl Rachel Daeng Ngalleová a Willem van Oijen. V rámci vernisáže zaznel na Primaciálnom námestí v Bratislave koncert Amsterdamského symfonického orchestra v plnej zostave. Výstava bola otvorená tri mesiace.
Po úspechu podujatia si organizátori zo Združenia slovenských sklárskych výtvarníkov uvedomili, že by bola škoda, keby po ohromnej organizačnej práci bola výsledkom len jedna-jediná výstava v Bratislave. Preto sa rozhodli zorganizovať následné reinštalácie; najprv v galérii Pyramis v Budapešti, potom v galérii Neusser vo Viedni. Tým sa význam celej prezentácie súčasného holandského sklárskeho umenia posunul z regionálneho na významný stredoeurópsky projekt. Škoda len, že sa mu dostalo len veľmi obmedzenej finančnej podpory z holandskej strany a žiadnej zo slovenského kultúrneho fondu Pro Slovakia.
Preto nevznikol rozsiahlejší katalóg, ktorý by aj po rokoch pripomínal tento jedinečný akt vzájomného priateľstva a spolupráce našich kultúr na poli výtvarného umenia. Zostáva nám dodatočne a znovu poďakovať organizátorom, oceniť ich nezištnú dobrú vôľu a entuziazmus, vďaka ktorým sa celé veľkolepé podujatie uskutočnilo.
Skupina holandských umelcov Mészárosová, Meitner a Drielová vystavovali opätovne v roku 2016 v Mestskom múzeu Bratislava na mimoriadne úspešnej medzinárodnej skupinovej výstave Glassmovement spolu s 28 slovenskými a zahraničnými výtvarníkmi. Následne v Galérii GMB v Trenčíne a v NMG v Lučenci v 2017, vo výstavnej sieni Kláštorného kostola Sv. Antonína Paduánskeho v Sokolove 2018 (ČR, pod názvom Sklo je viac), v Múzeu úžitkových umení v Belehrade 2019 (Srbsko) a napokon po covidovej prestávke v Galérii Statua v Pálffyho paláci v Bratislave v roku 2023.
V súčasnosti je vzájomná spolupráca utlmená nezáujmom vládnucich európskych neoliberálnych elít o kultúru všeobecne a zvlášť o sklársku tvorbu. Spoluprácu limituje aj úpadok úrovne umeleckého školstva v oblasti sklárskej tvorby na Slovensku. Z mladej generácie do zahraničia v súčasnosti prenikajú len individuálne talenty, no ich počet je minimálny.
Ars longa – vita brevis alebo stopy priateľstva
Plodná vzájomná spolupráca minulých desaťročí bola, našťastie, zaznamenaná aj v mnohých katalógoch zo sympózií v Zlatne, Bratislave a Lednických Rovniach, ako aj vo viacerých knihách i dokumentárnych filmoch. Napríklad v Holandsku vyšla The wonderful World of Hans van Bentem and optical glass from Czech and Slovak Republics, z pera prof. Titusa M. Eliensa. Venuje sa českému a slovenskému brúsenému sklu. Na Slovensku vyšla v r. 2017 rozsiahla publikácia od amsterdamského autora Drs. Fransa Jeursena UMENIE SKLA/Sklárske umenie na Slovensku 1990 – 1999. Práve táto druhá kniha sa zapodieva prevažne aktívnou sympoziálnou spoluprácou oboch sklárskych komunít. Rovnako mapuje aj jej prekvapivo bohaté pozitívne výsledky. Tie sa v súčasnosti nachádzajú v zbierkovom fonde Združenia slovenských sklárskych výtvarníkov. Kniha Umenie skla je doplnená aj unikátnymi zábermi zo spoločných aktivít, tvorby holandských hostí v sklárňach na Slovensku i samotnými výslednými dielami. Tým činom je epocha niekoľkých desaťročí rozmachu dobre zdokumentovaná. Drs. Jeursen o tom píše: „Slovenské sklárske umenie sa zdá byť v dobrej východiskovej pozícii, typickej pre určitú „Gelassenheit“ teda vyrovnanosť, ktorá sa zdá byť prirodzená. V slovenskom skle môžeme s istou poetickou metaforou stále nájsť ozveny z hlbokých starých lesov, mohutné ticho, zvuky padajúcich vodopádov, voľný čistý priestor pre meditáciu.“ Na záver spomeniem ešte historika umenia Simona Wintermansa, aktívneho u nás v 90. rokoch. V článkoch pre Designum´97 s názvom Príbuzenstvo keramiky a skla či v Designum´98 s názvom Prvé sympózium technického skla prezentoval svoje názory na plodnú slovensko-holandskú spoluprácu v oblasti keramiky a umeleckého skla.
Vzájomnému poznávaniu prispievajú aj dva dokumentárne filmy z tvorivej dielne Združenia slovenských sklárskych výtvarníkov a verejnoprávnej Slovenskej televízie. Prvý, Metamorfózy skla, bol natočený v dnes už neexistujúcom areáli Závodov technického skla v Bratislave-Dúbravke. Tím filmových dokumentaristov pod vedením režiséra Ľuba Vladára natáčal počas trvania medzinárodného sympózia tvorbu troch slovenských a troch holandských výtvarníkov. Význam 30-minútového dokumentu podčiarkol fakt, že ani nie o desať rokov táto skláreň pre celý rad fatálnych chýb neschopného manažmentu zanikla. Po zmene politického režimu na Slovensku po roku 1989 a po vstupe do EÚ však nedokázala čeliť ani neúmernému zvyšovaniu cien surovín a plynu. Film vysielala STV; v súčasnosti je dostupný na FB stránke ASGA glass/Združenie slovenských sklárskych výtvarníkov. Druhý film bol natočený v roku 2016 v produkcii verejnoprávnej televízie (už pod značkou RTVS). Scenárista a režisér Peter Osuch sa naopak zameral na dlhoročnú prácu jedného slovenského výtvarníka v Holandsku. Televízia vyslala celý tím pracovníkov, ktorí týždeň mapovali činnosť a podmienky pre prácu a vystavovanie v Holandsku.
Tento 40-minútový dokument sleduje kroky slovenského umelca dlhodobo vystavujúceho najmä v Holandsku. Dokumentuje prácu v sklárskom ateliéri vo Voorthuizen a Barnevelde. Zachytáva výmenu výstavného materiálu v galérii Vermeulen v Loosdrechte a inštaláciu výstavy v kostole v Breukelene či v Galérii Van Bellen Art vo Willemstade. Škoda len, že aj holandská televízia tiež nevenovala viac pozornosti tejto mimoriadne plodnej vzájomnej spolupráci, trvajúcej už pol storočie.
Slovenskí sklárski výtvarníci dostali častejšie priestor v holandskej tlači. Časopisy Fjoezzz „Van vorm naar vrijheid“ a Invitation to art „Glas met een stem“ od Fr. Jeursena, De Echo van Hilversum „Expositie abstracte kunstenglas“, De Gooien Eembode „Glaswerk van de Slowaakse kunstenaar“ a Nieuwe Barneveld „Begaaf de beeldende kunstenaarts in Artterre“ od A. Erkelens, Nieuwe Rand Expresse od Hansa van Zenderena „Schilderijen en bijzondere glaskunst“ od Anke Schoon, De Gooien Eemlander „Glaswerk de Slowaakse kunstenaar“ a „Architectuur en heiligen teksten inspiratien bronnen“ od Pieta Augustijna. Ďalej vo forme reklám a inzercie jednotlivých galérií, alebo rozsiahlejších článkov od slovenských či holandských kunsthistorikov. Snáď najrozsiahlejší článok mapujúci dlhoročnú širokospektrálnu spoluprácu napísal Drs. Franz Jeursen pre časopis Fjoezzz 3/2017. Tu použil ako základ svoje rozsiahle vedomosti z prípravy na text štúdie, napísanej pre knihu Umenie skla/Sklárske umenie na Slovensku 1990 – 1999, publikovanej Novohradským múzeom a galériou, Lučenec v spolupráci so Združením slovenských sklárskych výtvarníkov ASGA, Slovensko.
Na záver mi zostáva v dobrej viere vysloviť želanie, že napriek všeobecnej nepriazni doby pre kultúru sa aj v budúcnosti nájdu noví aktéri z radov výtvarníkov alebo historikov umenia, ktorí prevezmú štafetu úspešnej a plodnej spolupráce a budú v nej pokračovať.
Snímky: Autor
Zdroje:
Výstavy a katalógy z Medzinárodných sklárskych sympózií Zlatno 1993, 1995; Sympózium technického skla Bratislava 1997; Sympóziá Lednické Rovne 1994, 1996, 1998; výstava, plagát/leták Glassmovement.nl z roku 2004; knihy Symposion Gorichem-FortVuren 2009 a Umenie skla/Sklárske umenie na Slovensku 1990 – 1999, NMG a Združenie slovenských sklárskych výtvarníkov ASGA, filmové dokumenty Metamorfózy skla (1997) a Família/ Teraz musím odísť (2015) z produkcie STV/RTVS.
Poznámky:
1 | Artterre vo Voorthuizen a Eefde; Articoll v Hoogezand; de Aventurijn v Epe; J. W. Baelemans v Lexmonde; Van Bellen Art vo Willemstade; Bogaard Art v Helmonde; Brauckmann v Heemstede; Broft v Eindhovene, neskôr v Leerdame; De Companie v Doordrechte; Douwes Dekker v Utrechte; Galéria Duurstede v Duurstede; Etienne a Van Loon Gallery vo Vught; De Graanzolder v Haaksbergen; Glasgalerie v Leerdame; Glashart vo FortVuren/Symposion Gorichem; Glasrijk v Tubbergene; Gooijer Finearts International v Doesburgu; Galerie Henk Pruijsen vo Waarmonde; Het Gouden Schepel v Doesburgu; Leon Salet Arte v Maastrichte; McSorley art gallery Gooilust v Breukelen a S´Graveland; Galerie Oude School v Stroe; Ovengevormt Glas v Joure a Zandvoorte; Smashing Colours v Riel a Goirle; Twee Pauwen v Den Haagu; Yorash vo Valkenburgu; Galerie Vermeulen v Loosdrechte a Achtervelde; Woonkunst Bossum; De Verwondering/Kunst in open tuin v Den Houte.
Jedna odpoveď
Via Lucis by snad mohla být v přeneseném smyslu cesta skla / křišťálu – i když u skla jde spíše o oheň a zemi, ze které se sklo rodí.
Ve skutečnosti je Via Lucis (Cesta světla) spis Jana Amose Komenského, moravského biskupa jednoty bratrské, který Komenský začal psát v roce 1641/42 v Londýně. Toto Komenského programové dílo bylo vydáno až roce 1668 v Amsterodamu.
http://www.vialucis.cz/Obsah.htm
Název Via Lucis nese obelisk na náměstí v Uherském Brodě, který vytvořil sochař Ivan Theimer.Toto dílo bylo odhaleno v roce 1992.
https://cs.wikipedia.org/wiki/Obelisk_Via_Lucis