Rozhovor s popredným francúzskym výtvarníkom Yvesom Jumeauom
Yves Jumeau, popredný francúzsky výtvarník, „polyhistor života“ v umení, navštívil nedávno Slovensko a pri tejto príležitosti vznikol aj rozhovor. V roku 1995 bol Y. Jumeau účastníkom Medzinárodného sklárskeho sympózia v Zlatne; v roku 2005 mu Združenie slovenských sklárskych výtvarníkov usporiadalo autorskú výstavu vo Francúzskom inštitúte v Bratislave.
V tvojej mladosti sa zjavujú dve miesta, medzi ktorými je 600 kilometrov: Nancy a Le Mans. Na Slovensku je slávnejšie Le Mans. Nie pre svoju ohromnú gotickú katedrálu s výškou 147 metra, ale pre automobilové závody. No také časy žijeme. Aké dôvody majú tvoje presuny v rámci Francúzska?
Vždy som si myslel, že ľudstvo systematicky napreduje k niečomu lepšiemu, pozitívnejšiemu, krásnemu a úprimnému. Som muž renesancie, teda znovuzrodenia. Nadšenie a energia mladosti umožnili, aby mi narástli krídla slobody a myslel som si, že sa pohneme smerom k stále väčšej slobode, bez ostrakizmu. Všetky činy by mali svedčiť o tejto filozofickej myšlienke, vrátane „umenia“. Avšak požiadavka, ktorá ma poháňa, sa obrátila proti mne! Počas desiatich rokov umeleckého, technického a významového výskumu som nechcel prezentovať svoju tvorbu, ani navštíviť žiadnu výstavu, galériu či múzeum. Chcel som sa oslobodiť od všetkých vplyvov, orať nové brázdy. Keďže som bol oveľa mladší, dva roky som navštevoval Školu výtvarných umení v Le Mans. Jedno slovo vyčnievalo a znelo ako svätý grál: Sklenená pasta. (Pate de verre, obľúbená francúzska sklárska technika.) V roku 1984 som vystavoval sólo v Palais des Congrès v meste Vittel. Mal som tam veľmi nečakané a aj málo pravdepodobné stretnutie a pánom Georgom Kühnelom, ktorý sa následne stal mojím blízkym priateľom. Bol psychológom, hovoril ôsmimi jazykmi a organizoval medzinárodné konferencie. Strávili sme mnoho času diskusiami u neho v Holandsku či u nás v Anerais pri Le Mans, kde som vtedy žil. V roku 1984 ma pozval, aby som ho navštívil v Utrechte a poradil mu s jeho knižnicou o umení skla, do ktorého bol zamilovaný. Zaujímavé bolo, že som tam o technike sklenenej pasty nemohol nájsť nič. Na druhej strane bol Georg skvele vybavený výkonným počítačom. Bolo to v dobe praveku počítačov. Ten vyzeral ako oceľový stôl so štrbinou, z ktorej vychádza papier (listing). Cez telefón bol pripojený k serveru vo Philadelphii. Tam spravoval svoj sklad výrobkov zo sklárskych hút. Hrali sme spolu balistickú hru. Bolo to epické, lebo tam nebola žiadna obrazovka, iba klávesnica a papier s výpisom. Každý príkaz trval minimálne 6 až 7 minút. Veľmi som sa čudoval; boli to časy, keď PC ešte na trhu neboli. Napriek tomu som vďaka Georgovi pochopil, že nápady a idey sa rodia v určitých psychologických podmienkach. Jemná rovnováha medzi príliš veľkým alebo príliš malým stresom. Toto poznanie mi umožnilo lepšie ovládať emocionálne stavy, ktorými som prechádzal. Aj v súčasnosti mi Georg veľmi chýba! Výrazne ma obohatil svojimi rozbormi a úvahami. Bolo to férové priateľstvo, bol tiež dobrým poslucháčom a vždy pripravený ponúknuť na oplátku svoje myšlienky. Mal som to šťastie, že som ho stretol, rovnako ako aj iných ľudí počas mojich medzinárodných výstav. Vďaka všetkým týmto stretnutiam sa cítim mimoriadne bohatý a privilegovaný.
U nás je situácia na umeleckej scéne skla výrazne iná, veľmi komplikovaná. Na minimalizovanej umeleckej scéne skla máme veľa kolegov, ktorí majú „machiavellistické sklony“. Snažia sa za každú cenu sami seba prezentovať ako jedinú hodnotu v umení skla. Keď som sa pýtal najvýznamnejšej historičky umeleckého skla Agáty Žáčkovej, či jedna takáto protagonistka ešte žije a robí, odpovedala mi: „Áno, ale nie umenie, len intrigy.” Ako vnímaš podobné aktivity u vás? Stal si sa aj ty ich obeťou? Veľkú časť svojho života vo Francúzsku si venoval umeniu. To stratilo v súčasnosti svoje postavenie v spoločnosti a stalo sa absolútne okrajovou oblasťou života, čo je frustrujúce. Nie je to dezilúzia, pocit zbytočnosti?
Keď som robil na začiatku 80. rokov prvé kroky smerom ku sklárskym galériám, hovorili mi, že im spôsobujem svojím vysokým tvorivým štandardom problém. Skutočne: „Prídete, nikto vás nepozná a už ste na vysokej úrovni!“ Vysvetlili mi tiež, že investovali do propagácie určitých umelcov a že narúšam to, čo si vytvorili ako „hierarchiu sklárskych umelcov“. Tým som stratil 10 rokov propagácie na trhu. Vzhľadom na vtedajšiu ponuku som sa v porovnaní s inými umelcami nemal za čo hanbiť. Svoju prácu som však považoval za stále neuspokojivú, najmä jej distribúciu. Veľmi rýchlo som objavil nedostatky umelcov aj galérií. Takzvané „unikátne“ kusy boli reprodukované v mnohých kópiách, dokonca veľmi početných kópiách. Niekedy aj so spoluúčasťou samotnej galérie. Jedného dňa som bol v zadnej časti galérie Maffre v Paríži (jednej z úplne prvých špecializovaných na sklárske umenie) a v mojej blízkosti náhodou práve vtedy kúpil americký zberateľ „jedinečné“dielo – originál. Zazrel som ho cez výklad ešte z profilu, ako odchádza spokojný s nákupom pod pazuchou. Ešte sa ani nestratil z dohľadu a vlastníčka galérie už vkladala na to isté miesto identický kúsok, ešte aj orientované rovnako! Je to jemná hra medzi francúzskou definíciou originálu a americkou definíciou jedinečného exempláru, ktorá sa líši. Tá istá galéria požiadala umelcov, ktorých vystavovali, aby podpísali vyhlásenie potvrdzujúce, že uznali túto vlastníčku galérie aj ako znalkyňu umenia. Napokon sa stala aj súdnou znalkyňou! Sme krajina neobmedzených možností.
To sú zákutia veľkej francúzskej umeleckej scény, o akých sa nám ani nesníva. U nás napríklad SNG stratila kontakt so živým, reálnym umením a na renomované zahraničné bienále tajne vysiela za štátne peniaze politických aktivistov namiesto umelcov. Tu vystavia napokon čln s aktivistom v žltom pršiplášti a takto reprezentujú slovenské umenie. V rovnakom čase som bol na vlastné náklady ako jediný reprezentant slovenského sklárskeho umenia vo Francúzsku na celoeurópskom bienále s 35-ročnou tradíciou. Pardon, nebol som tam jediný Slovák. Vystavoval tam aj najznámejší francúzsky sklársky výtvarník Janko Zoričák, síce Slovák, ale vo farbách Francúzska. Všetko sa zdá byť komplikovanejšie ako na prvý pohľad. Priblížiš nám temné kúty vášho umeleckého sveta?
Rád. Nasledujúci zážitok vyzerá ako zlý vtip. V roku 1986 som vystavoval v galérii ART OBJECT v Angouleme. Pri tej príležitosti som sa stretol s Janine Bloch-Dermant, ktorá písala aj o umení skla. Keď sme sa stretli, bola nahnevaná na moju „provinčnú nevedomosť“, hoci pricestovala za mnou až z Paríža. Následne sa začala naša sporadická spolupráca. Zoznámila ma s niektorými zberateľmi a ponúkala mi pracovné možnosti. Povedala mi, že by mohla napísať o mojej umeleckej tvorbe do vtedy prestížneho časopisu Neues Glas-New Glass. Keď som vytvoril nové zaujímavé objekty, zavolal som jej. A tu sa zjavila nečakaná požiadavka: keď píše pre svoju priateľku Utu Klotzovú, šéfredaktorku časopisu Neues Glas, žiada, aby som jej zaplatil ako „dar“ 15 000 frankov (cca 2 300 eur) v hotovosti a bez potvrdenia. Odmietol som a ona mi ukázala zoznam umelcov, ktorí to prijali! Tak som sa v uvedenom časopise článku o mojej tvorbe napokon nikdy nedočkal. Janine mi potom ponúkla na predaj jednu zo svojich publikácií „Le Guidargus de la Verrerie“, napriek tomu, že ju vydavateľ na čas stiahol z predaja pre množstvo chýb a nedostatok odbornosti. Napríklad v publikácii „Sklo vo Francúzsku v 80. rokoch“ na strane 49 uvádza pomenovanie „výrobca umeleckého skla“ namiesto „majster sklár“, čo znamená osobu, ktorej náplňou práce je navrhovanie a výroba farebného skla. Na nešťastie pre francúzsky jazyk toto otrasné slovo začala oficiálne používať aj organizácia CERFAV (Európske výskumné laboratórium a školiace stredisko v oblasti skla), na vytvorenie úvodných kurzov vitráží. Napriek tomu, že som na to upozornil výkonného riaditeľa centra Denisa Zimmermana, neprestali toto slovo používať a toto slovo sa dostalo do jazyka a dnes ho používa aj ministerstvo kultúry. To poukazuje na markantnú mieru neodbornosti, ktorú šíri osoba, ktorá o sebe tvrdí, že je popredným odborníkom na sklo vo Francúzsku.
To sú šokujúce skutočnosti. U nás máme tiež stále aktívnu teoretičku umenia, bývalú riaditeľku SNG, ktorá nás za čias socializmu vyučovala spolu so vtedajším šéfideológom Petrom Miklošom, ako správne tvoriť metódou socialistického realizmu. Dnes hlása sochárstvo bez sochy, umenie bez umenia. To sú nešťastníci, extrémisti na umeleckej scéne. Raz učia modelovať Leninov, potom vystavovať smetie v galériách. Má tento príbeh aj pokračovanie? Máte aj vy podobných polarizovaných ideológov jediného správneho názoru v umení?
Jedného dňa mi Gilda Schubnel z galérie L´école de Verre Paris povedala: „Nie je príliš ťažké vyrastať v tieni Janine Bloch-Dermant?“ Po mojom úžase a následnej debate som sa dozvedel o hanbe. Janine mi volávala dva/tri-krát týždenne. Bol som prekvapený jej konexiami s majiteľmi galérií. V tom čase hojnosti sa kupovali diela v hotovosti, žiadne zálohy! Jedného dňa som bol v galérii Place des Art v Montpellieri a majiteľ pán Polack vytiahol šekovú knižku a chcel kúpiť dve moje diela. Vtom mu zazvonil telefón a volala mu Janine. Vzápätí odložil šekovú knižku do zásuvky. Už žiadne nákupy. Nerozumel som zmene v jeho správaní. Až o niekoľko mesiacov som sa od Gildy Schubnel dozvedel, že Janine obvoláva všetky galérie, s ktorými som spolupracoval a tvrdí im, že Jumeau je „jej umelec“. To znamenalo, že bez môjho vedomia žiadala z predajnej ceny mojich objektov províziu desať percent. Dialo sa to poza môj chrbát. Keď som sa to dozvedel, prerušil som s ňou všetky kontakty.
My na Slovensku máme príslovie, že doma nie je nikto prorokom, alebo že každá minca má dve strany. Podobné pokusy a praktiky sa rozmohli po zmene režimu aj na Slovensku. Aj u nás sa nový politický systém prejavil k umeniu ako vyslovene nepriateľský až likvidačný. Čo sa mu napokon aj podarilo… Politici financujú státisícmi z umeleckých fondov svojich rodinných príslušníkov a na ozajstné umelecké projekty potom nie sú peniaze, lebo údajne nevyhoveli „vysokým umeleckým nárokom“. Inými slovami, keď nie ste kamaráti tej či onej garnitúry politikov, nemáte nárok. Boli tvoje ťažké časy v domovine vyvážené aspoň medzinárodným uznaním a úspechom?
Dá sa povedať, že kvôli domácim problémom, nedodržaným sľubom a nerešpektovaniu mojej trhovej ceny som sa presunul do zahraničia. Náhodné stretnutia mi umožnili zorganizovať neuveriteľné výstavy. Dostal som sa napríklad na Taiwan, ale o tom budem hovoriť ešte neskôr.
To bola naozaj radikálna zmena. Našťastie pozitívna. Ako keby si sa mentálne viac hodil do čínskeho prostredia. Ale pokračujme vo vývoji francúzskej umeleckej scény v nasledujúcich desaťročiach.
V roku 1995 bola veľká výstava v galérii Sordello v Paríži, špecializujúca sa na sklárske umenie. Boli to časy, keď sa vernisáže končili o 22:00 alebo aj neskôr. Do reštaurácie pri galérii boli pozvaní všetci vystavujúci francúzski umeleckí sklári. Počas rozhovorov som im pripomínal, že sklárske umenie robí rovnakú chybu, akú pred desiatimi rokmi urobili keramikári – teda nedostatočná kreativita a najmä problém s rozmnoženinami, o ktorých sa tvrdí, že sú originály, hoci fakty dokazovali opak. Hovoril som im: „Pílite ste si konár, na ktorom sedíte.“ Jednohlasná odpoveď všetkých mojich kolegov bola: „Vieme, čo robíme a zarábame peniaze.“ Žiaľ, napriek ich tvrdeniu mi čas dal za pravdu. Sklárske umenie sa už z trhu s umením vytratilo. Následne som narazil na obrovský problém dostať platby za moje práce, ktoré táto galéria predáva. Jeden z kolegov sa vyhrážal, že ak nedostane svoje peniaze, všetko v galérii zničí… Po mnohých neúspešných výzvach som musel využiť hrozbu súdom. Keďže boli z Marseille, rozumeli mi veľmi dobre. Znova mi sľubovali, že mi všetko zaplatia. No už som im viac neveril a odcestoval som z Le Mans do Paríža (200 km). Keď ma syn majiteľky galérie uvidel, zbelel a chvel sa. Podával mi obálku. Vo vnútri bola však len polovica sumy. Napokon som odišiel s celou dlžnou sumou. O dva dni neskôr galériu zatvorili a odišli z Francúzska do Austrálie, aby si tam otvorili umeleckú galériu. Stihol som to práve včas!
Nestačí byť len schopným umelcom. Vidím, že treba mať razanciu a možno aj šťastie.
Chceš vedieť viac? Okrem bežných nepríjemností ako sú miznúce a poškodené obaly, rozbité časti objektov a podobne, sú pochybné sú aj obchodné stratégie galérií. Galéria, ktorá sídlila v Lyone, ma požiadala, aby som pre ňu rezervoval dva priestory. No nikdy ich nevyužili. Onedlho na výstave vo Villeurbanne stál dotyčný galerista priamo za mnou, ale nevidel ma. Počúval som pozorne jeho rozhovor: vysvetľoval svojej priateľke, ako blokuje určitých umelcov, ktorí by mohli konkurovať jeho vlastnému malému tímu. Robí to tak, že ich zaradí na výstavu, ale diela ponechá v depozite bez toho, aby ich vystavil na verejnosti. A samozrejme ich neuvedie na pozvánke a plagáte! To všetko v prospech „svojich“ kmeňových umelcov, ale najmä člena jeho rodiny, ktorý je fúkač skla.
Existujú aj stratégie umelcov: Eric Schumchula (sklársky výtvarník českého pôvodu, dlhodobo žijúci vo Francúzsku), ma povzbudzoval, aby som spolupracoval s tou či onou galériou. Časom sa však ukázali ako inštitúcie, ktoré vôbec neboli seriózne a dokonca sa im bolo treba úplne vyhýbať. Pasca sa uzatvárala: Galerie Complément d´objet v Rouene, ktorú vedie Denis Goudenhooft, ma požiadala, aby som v nej začal vystavovať, hoci som bol aktívny v inej galérii v Rouene. Potom, čo som opustil túto galériu, aby sa pripojil k galérii Goudenhoofta, ten však náhle zmenil postoj a už ma vo svojej galérii viac vystavovať nechcel. Výsledok bol taký, že regióne ma už nikto nezastupoval. Potenciálnu spoluprácu s galériou Complément d´objet som naozaj neľutoval, lebo som sa od svojich kolegov dozvedel, že Goudenhooft umelcom nikdy nezaplatil. Istý čas vystavoval za rovnakým účelom zahraničných umelcov, peniaze radšej míňal na pitie a žúry. Ozaj smutný pán galerista. Občas sa s ním stretávam, alkohol ho hlboko poznačil. Vytvoril som dielo s názvom „Le Dire“ pre Galériu Internationale du Verre v Biote. Napísal som text, ktorý sprevádzal túto prácu: „Povedz to“
Odhaľte sa, odhaľte sa.
Riskuj!
„Na tvoje vlastné nebezpečenstvo!“
Prevezmite zodpovednosť za činy:
Bude potrebné napraviť škody spôsobené iným.
Budete musieť znášať trest stanovený za spáchaný priestupok.
Čo teda musím spraviť, čo ešte musím zniesť?
PREČO TOTO VŠETKO?
ČO JE TOTO ZA VZŤAH?
AKÝ MÁ VÝZNAM ?
ZA AKÚ CENU?
NA AKÝ ÚČEL?
AKO NA TO… DOLE S SVOJVOĽNOU KOHORTOU “HOMO NORMALIS”.
Osud ma každý deň omráči a oslepí.
Každý deň mi otvára pred očami nový boj.
Sloboda mi stále uteká a kĺže pod nohami.
Vzďaľuje sa od mužov, ktorí sa jej nedokážu pozrieť priamo do očí.
Bojím sa ťa, bojím sa jej, bojím sa samého seba.
Každý deň sa moje srdce otvára svetlu.
Každý deň sa vo väzení uzatvára o niečo viac.
Ten „homo normalis“ na mňa číha a dusí ma ešte trochu viac…
Každý deň, znova a zadarmo.
Text je reprezentáciou našej biedy. Ľudskej situácie s jej vášňami, keď peniaze sú len karikatúrou a privilegovaným vektorom. Každý sa snaží svojimi vlastnými schopnosťami prežiť v tomto víre, tejto skvelej umývačke, tomto rotujúcom leštiacom sude, ktorý sa volá život. Je pravdou, že niektorí ľudia nevynakladajú na to veľa úsilia!
To sme skĺzli do poetickej roviny v nepoetickom svete. Očividne: zotrvať v umeleckom svete nie je pre citlivé povahy.
Je to pravda. Jedného dňa som zatelefonoval galeristovi Sergovi Lechaczynskému (Galerie Internationale du Verre v Biote) a spýtal som sa ho, či sa nezúčastňuje na veľtrhu skla vo Villeurbanne. Serge ma požiadal, aby som tam vystavoval, pretože „…by bolo dobré, keby som sa zúčastnil, pretože som v regióne málo známy.“ Dobrodružstvo; pretože pár dní predtým sa mi v dielni zapálila a prevrátila panvica naplnená voskom. Mal som dve popáleniny druhého stupňa na oboch rukách a malú časť s popáleninami tretieho stupňa. Moja manželka Brigitte pri šoférovaní preraďovala rýchlosť namiesto mňa a ja som len držal volant skrútenými rukami ako múmia. O niekoľko mesiacov neskôr, septembri roku 1995, som vo svojej dielni predviedol tvorbu sklenenej a kovovej plastiky s názvom Metamorfóza, ktorá je vysoká viac ako 3 m a široká 1,2 m. Ide o tepelné tvarovanie pod holým nebom s horákmi, ktoré sa používajú na tepelné spracovanie nádrží jadrových elektrární. To spotrebuje 80 kg propánu za 30 minút! Je tam blízko do pekla. Tento proces som nazval „Glass-Progress“ a podal som ho na Národný inštitút duševného vlastníctva. Na moje pozvanie o propagáciu novej techniky spracovania skla so záujmom odpovedali zberatelia, galeristi, novinári, televízni pracovníci z Francúzska aj zo zahraničia. V ten istý deň, počas osláv po udalosti, ma Serge požiadal o súkromný rozhovor. Keď prišiel do mojej obývačky, požiadal ma o tri sochy prezentované za veľké náklady vo Villeurbanne. Vysvetlil som mu, že na stanovenie predajnej ceny som na svoju obvyklú cenu použil koeficient 2,5. Poznám jeho normálny koeficient, ktorý je 1,8 a pre zberateľov, patriacich do klubu, ktorý vytvoril, koeficient 1,6. Serge mi povedal, že ich chce kúpiť za 12 000 frankov, čiže za polovicu mojej ceny. Každá z týchto častí vyžaduje viac ako mesiac práce a stála ma viac ako 3 500 frankov len za elektrinu, takže je nemožné, aby som sa s nimi rozišiel za takú cenu.
Povedal mi, že je to trhová cena a na moju otázku, čo je vlastne trh a odkiaľ pochádza, povedal celkom jasne: „Trh som ja, rozhodujem ja, tak to je!“ Tento diktát som nechcel prijať. V reakcii som sa dozvedel, že všetci ostatní sklári súhlasili a teraz bol rad na mne. Ináč som nemal ostať súčasťou galerijného tímu a namiesto mňa mali prijať Raymonda Martineza. Dostal som mesiac na rozmyslenie, „…inak ťa všade znemožním.“ Moja odpoveď bola jasná – netreba čakať mesiac, to rozhodne nie. A záverečná veta rozhovoru znela: „Čo to chceš? Staneš sa takým ako Van Gogh.“
Je pravda, že som vo Francúzsku vtedy nemal takmer žiadne výstavy. Stal som sa persona non grata. Bola to najvýznamnejšia sklárska galéria vo Francúzsku a jedna z najvýznamnejších v Európe. O mnoho rokov neskôr som ho stretol počas pohrebného obradu sklárskeho výtvarníka Etienna Leperliera. Etienna som vídaval veľmi málo, ale páčil sa mi. Tento deň mi Serge povedal, že to ľutuje a pozval ma, aby som ho prišiel pozrieť do Biotu. Načo? Opäť spolupracovať? Kúzlo momentu bolo preč a obávam sa, že tento výlet by bol slepou uličkou. Skrátka, už som sa s ním nekontaktoval. Možno som bol príliš prísny vo svojich morálnych postojoch?
Ale Serge bol aj veľkorysý: Hotel Negresco, luxusná reštaurácia… Moja sloboda je posvätná, nemôžem prijať jarmo, ktoré nerešpektuje moju prácu alebo aspoň cenu, ktorú za ňu žiadam, a ktorá je napokon primeraná. Nie je možné robiť jednotlivé výtvory za ceny, ktoré neumožňujú amortizovať celý tento čas intelektuálneho a technického bádania, pretože techniky pravidelne inovujem a tvorím podľa potreby. Napriek rôznym problémom, nedodržaným sľubom alebo vďaka nim som sa stal čoraz viac medzinárodným umelcom. Náhodné stretnutia mi umožnili organizovať ozaj neočakávané výstavy. Napríklad na Taiwane, kde som strávil mnoho mesiacov na rôznych výstavách, vrátane múzeu skla Hsinchu. Moje požiadavky ako umelca tam boli dokonale rešpektované. Pre túto výstavu urobili mnoho prípravných prác: vymenili osvetlenie, podlahy, aj okenné otvory boli vyrobené podľa mojich požiadaviek. Vychádzali mi v ústrety vo všetkých oblastiach. Nafarbili steny aj podlahy. Mal som úplnú kontrolu nad všetkými týmito zmenami. Nebolo to vždy ľahké, ale akceptovali moje argumenty. Napokon boli všetci spokojní a nadšení dosiahnutým výsledkom. Výkonná tajomníčka Anne, keď o niekoľko rokov neskôr nastúpila do importno-exportnej spoločnosti, mi nesmierne ďakovala: „Bez vás a poznania vašich štandardov by som túto funkciu nikdy nemohla vykonávať, ďakujem veľmi pekne…“ Výsledok: viac ako 55-tisíc návštevníkov na mojej výstave! Jedinečný zážitok, ktorý prajem každému umelcovi. Škoda je, že nikto v mojom okolí nedokázal využiť túto výnimočnú kultúrnu prezentáciu. Francúzska umelecká tlač túto udalosť vôbec nezaznamenala, a to aj napriek kvalitnému presskitu s fotografickými dokumentmi bez licenčných poplatkov. Jedného dňa ma francúzsky časopis Verre et Céramique, keď som im dal veľmi kvalitné diapozitívy, požiadal aj o ektachrome (špeciálny farebný diapozitív, pozn. red.) 10 cm x 15 cm jednej z mojich sôch na účely publikovania. Na to som si musel nájsť štúdio v Paríži. Požadovaná cena bola monštruózna. Obrovské sklamanie ma čakalo na záver: zverejnená fotka má výšku 12 mm! A nakoniec som musel mnohokrát požiadať o vrátenie môjho diapozitívu Ektachrome. Nemohol som ho znova použiť, pretože bol veľmi poškodený. Nemali voči mojej práci žiaden rešpekt!
To je častý problém, že existuje skupina ignorantov, nihilistov, ktorí nereflektujú práve na tvoje umenie. Treba mať šťastie a naraziť na opačnú skupinu, ozajstných milovníkov a vyznávačov tvojho štýlu práce. Určite jestvujú. Nikto nemá len nepriateľov.
Moja umelecká kariéra napriek tomu priaznivo napredovala, no nečakane mi začala mi robiť problémy organizácia umelcov Maison des Artistes (Zväz výtvarníkov). Oni oficiálne garantujú štatút umelca voči štátu a dávajú vám právo na sociálne zabezpečenia. Spravujú a uplatňujú aj príspevky na sociálne zabezpečenie. Ukázalo sa, že táto organizácia je veľmi zle riadená. Skrátka, začali odo mňa žiadať 110 % obratu. Napodiv, hoci si všetci uvedomujú, že to nie je možné, dostal som prekvapivé ponuky na pomoc od scientológov. Sú pripravení zaplatiť za mňa, ak sa pripojím k ich organizácii… Napokon ma to stálo štyri roky administratívnych problémov. Byrokratické a scientologické obťažovanie pokračovalo. Nebudem zachádzať do podrobností, ale po vypracovaní žiadosti na základe rady právnika som podnikol právne kroky proti Maison des Artistes a Sociálnej poisťovni (poskytovateľovi sociálnych služieb). Po štyroch rokoch ťahaníc som spor napokon vyhral! Táto skúsenosť mi bola neskôr obrovskou pomocou a pomohla mi v mnohých ďalších sporoch.
Nedávno si sa presťahoval do bývalého vodného mlyna v mestečku Connerré. Predtým ste bývali na samote pri lese a teraz v centre mestečka hneď oproti radnici. Aké to je, po mnohých rokoch tak radikálne zmeniť bydlisko?
Bohužiaľ, je s tým spojená najnovšia séria administratívnych problémov. Vo Francúzsku už nič poriadne nefunguje. Presťahoval som sa vo februári 2023. Po viacerých problémoch mi pomohol agent a informoval administratívu o zmene mojej oficiálnej pracovnej a osobnej adresy. Znova som sa dostal do konfliktu s administratívou, ktorá to napriek všetkému odmietla zobrať na vedomie. Sú to kafkovské problémy, ktoré trvajú už viac ako jeden rok. Nezlepšilo to moje zdravie. Veľmi vystresovaný som sa stal obeťou rakoviny, ktorá na mňa zaútočila. Pred tým som to už takmer zvládal, no znova explodovala a odvtedy mimoriadne rýchlo postupuje. Preto nie je čas na radosť z nového obydlia.
Nie je ľahké žiť pod takým obrovským tlakom. U nás sa vyskytol prípad, keď jedna finančná skupina, ktorá ovláda pol Slovenska a vznikla z kapitálu ukradnutého z banky v polovici 90. rokov, zorganizovala výstavu zahraničnému výtvarníkovi. Ten priletel na Slovensko vo vrtuľníku a rozvážal sa po Bratislave v limuzíne Rolls Roys. Jeho tvorba však bola a aj zostala umelecky marginálna, neznáma. Dôležitý bol len imidž, ilúzia dôležitosti. Ty si však zocelený desaťročiami tvrdého boja o existenciu profesionálneho výtvarníka. V prostredí spoločenskej nevraživosti voči ozajstnému umeniu, ktoré predstavuje pre vládnuce elity len nutné zlo. Ale napriek nepriazni doby máš iste ešte ciele, túžby, sny?
Áno, umelecký svet je tvrdý. Oveľa ťažší ako šoubiznis, kde som pôsobil predtým. Je to pravdepodobne normálne, pretože umenie bolo vždy pre mužov na vyjadrenie ich schopností preferovaným médiom. Nová situácia nastala v 90. rokoch s príchodom peňazí rýchlo zarobených špekulatívnymi trhmi, „novou ekonomikou“, rozmachom IT a z toho vyplývajúcim bohatstvom. Kultúra ich skrátka nezaujíma. Musíte sa na verejnosti objaviť v jachte s Rolexkami na ruke… skrátka, vonkajšie znaky bohatstva. V týchto časoch musíte ako umelec urobiť niečo šokujúce, aby ste na seba upozornili. Nájsť vec, námet, výraz, ktorý zapadne do trendov. Niečo, čo sa uskutoční rýchlo, skrátka kľúč k úspechu.
Výroba umeleckého skla je aj v tomto období výzvou. Najmä používanie techniky sklenenej pasty, ktorá si vyžaduje veľkú technickú zručnosť a stojí ešte viac ako bronz. No predáva horšie a za menej peňazí. Ako mi jedného dňa povedal Léopold Richter, galerista z Invetro Galerie v Hannoveri, (osoba, ktorú nesmierne milujem, stelesnená bezúhonnosť): „Problém s poéziou skla bol od začiatku s osobami používajúcimi tento materiál, pretože boli predovšetkým remeselníkmi a nie umelcami.“ Je to zmena pravidiel hry z hľadiska kreativity, ale aj z hľadiska účelu. Pochybné praktiky, o ktorých som vám už hovoril, veľmi rýchlo uchopil konvenčný umelecký trh. Napokon sa odklonil od skla ako umeleckého prejavu. V súčasnosti prakticky všetky sklárske galérie zanikli, trh sa zrútil. Mal som to šťastie, že v minulosti ma kupovali najmä majitelia umeleckých galérií, aby obohatili svoje osobné zbierky. Sklárske múzeá už viac nemajú peniaze na nákup umeleckých diel za primeranú cenu.
Takže áno, umenie je ako márna snaha, pravdepodobne aj vždy bolo, ale nielen preto, že je intuitívne. V súčasnej spoločnosti by sa nemalo praktizovať vážne, ale rovnako ako show. Vychutnajme si napriek tomu napokon emócie, ktoré v nás vyvoláva umenie a parafrázujme môjho obľúbeného básnika Baudelaira: Opite sa umením!
Opiť sa!
Musíte byť vždy opitý.
Je tam všetko: to je jediná otázka.
Aby ste nepocítili strašné bremeno času, ktoré vám láme ramená a skláňa vás k zemi, musíte sa opiť bez oddychu.
Ale z čoho?
Víno, poézia alebo cnosť, ako chcete.
A ak sa niekedy na schodoch paláca, na zelenej tráve priekopy, v bezútešnej samote svojej izby zobudíš, opojenie sa už zmenšilo alebo zmizlo, požiadaj vietor, vlnu, hviezdu, aby vtáka, hodiny, všetko, čo sa smeje, všetko, čo stoná, všetko, čo lieta, všetko, čo spieva, všetko, čo hovorí, opýtaj sa, koľko je hodín.
A vietor, vlna, vtáčik, hodiny vám odpovedia: Je čas sa opiť!
Aby ste sa vyhli umučeným otrokom Času, opite sa; opiť sa bez oddychu!
Víno, poézia, láska alebo cnosť, ako chcete.
Snímky: Ľubomír Ferko a www.youtube.com
